Koaliční politici majú strach z predčasných parlamentných volieb – kedy sa podarí občanom Slovenska rozťať „gordický uzol“ ?

Pomaly pribúda na Slovensku viac a viac ľudí  s ubúdajúcou schopnosťou orientovať sa v spoločenskej kríze, ktorá sa nezačala – ako sa mnohí mylne domnievajú – nástupom vlády Igora Matoviča. „Červený koberec k moci“ prestieral totiž tomuto mentálne narušenému a intelektuálne podpriemernému populistovi Robert Fico, ktorého v súčasnosti nie málo ľudí považuje za záchrancu krajiny. Niektorí primitívne uvažujúci politici – napríklad v strane Sloboda a Solidarita – teraz tvrdia, že „najväčší problém Slovenska je dnes minister financií Igor Matovič.“ Pripúšťajú, že krajnou možnosťou, ako sa zbaviť Matoviča, by boli aj predčasné voľby, ale ak by Matovič nebol vo vláde, stále podľa nich existuje šanca, aby parlament dovládol do riadnych volieb. Akosi sa žiadnemu z politikov „napravo od stredu“ nechce do predčasných parlamentných volieb – možno v nádeji, že si do februára 2024 udržia vládne kreslo, alebo dokonca čas im poskytne akú-takú šancu znovu si získať sympatie voličov, ktoré ubúdajú ako topiaci sa sneh pod lúčmi jarného slnka.

V tomto kontexte treba zdôrazniť, že aktuálne nie sú prioritou mocenské záujmy jednotlivcov a ich politických subjektov, ale vážne problémy, iniciované geopolitickou krízou a jej ekonomickými dopadmi. Zatiaľ čo v iných krajinách vládne garnitúry kompetentne a systémovo pristupujú k riešeniu týchto problémov, menšinová vláda na Slovensku improvizuje a odkladá nevyhnutné zásadné rozhodnutia. Vládni činitelia svoju politickú energiu míňajú na zákulisné handrkovanie a spoliehajú sa na mediálne manipulácie verejnej mienky, aby nespokojnosť občanov neprerástla rámec sociálnej únosnosti. Koaliční predstavitelia ako keby nevideli, že ich politika vedie k posilňovaniu extrémistov a radikálov, zavádzajúcich potenciálnych voličov čierno-bielymi interpretáciami akútnych problémov a ich zjednodušenými riešeniami. V dôsledku takéhoto vývoja spoločenská atmosféra sa vyostruje a prehlbuje sa nedôvera k inštitúciám štátu.

V zavedených demokraciách – s vyššou úrovňou politickej kultúry ako na Slovensku – dokážu efektívne fungovať aj menšinové vlády, vďaka  náležitej úrovni politických elít v týchto krajinách. Obvykle však politické krízy  riešia tak, že sa občanom poskytne príležitosť, aby vo voľbách sami rozhodli, ktorým politickým stranám umožnia, aby sa delili o moc v štáte, teda aby štát spravovali podľa očakávaní ich voličov. Slovensko zatiaľ nedosiahlo takú úroveň politickej vyspelosti. Preto sme svedkami nenáležitého správania politikov, ktoré tolerujú napríklad aj ich koaliční partneri. Súvisí to tiež s defektnou morálkou politikov, ako sa to prejavilo v prípade ústavných činiteľov s podvodne nadobudnutým vysokoškolským vzdelaním. Pre Slovensko je príznačné, že podobné defekty vládnych predstaviteľov si všíma iba opozícia, zatiaľ čo ich koaliční kolegovia morálne zlyhania partnerov účelovo prehliadajú.

Príkladom deficitu morálky v koaličných vzťahoch je postoj k ministrovi vnútra Romanovi Mikulcovi, ktorý už sedemkrát čelil odvolávaniu v parlamente, ale doteraz má dôveru koalície. A to napriek tomu, že viacerí vládni poslanci – koaliční partneri strany OĽaNO – vyjadrili vážne pochybnosti o jeho schopnostiach riadiť tento rezort. V súčasnosti dvaja susedia Slovenska – Česká republika a Rakúsko – zrušili schengenský režim na našich hraniciach kvôli migrantom prechádzajúcim cez naše územie do týchto krajín. Koaliční partneri OLaNO – Sme rodina a strana Za ľudí – zatiaľ nepožiadali svojho partnera, aby na základe toho odvolal Mikulca z funkcie ministra vnútra a nahradil ho inou osobou, ktorá problém nezákonného prechodu migrantov vyrieši. Ak sa tak nestane, mali by na túto benevolenciu reagovať voliči koaličných strán !

Prípad odvolávania ministra Mikulca charakterizuje stav, v akom sa nachádza súčasná vládna koalícia. Koaliční politici – vrátane Borisa Kollára – majú strach, aby sa príliš nevystupňovali nezhody medzi nimi, pretože destabilizácia tohto naozaj „zlepenca“ by mohla urýchliť vývoj k predčasným parlamentným voľbám. Ich výsledok nedokážu síce predvídať  – azda s výnimkou strany „pozostalých Andreja Kisku“ – ale nikto si nie je istý svojou politickou budúcnosťou. Možno iba Boris Kollár si robí nádeje, že zostane „bohatou nevestou“ – ale už nie v kresle predsedu parlamentu. Ostatní budú do poslednej chvíle klásť prekážky tomu, aby občania čo najskôr vykročili k volebným urnám a tam rozťali „gordický uzol,“ kto bude v nadchádzajúcej zložitej dobe spravovať Slovensko.