Koalícia sa bojí predčasných volieb ako čert svätenej vody – vládnu diletanti bez talentu spravovať štát

Dôverní znalci slovenskej politickej scény nepochybovali o tom, že keď prezidentka republiky Zuzana Čaputová vymenovala Igora Matoviča na post ministra financií a podpredsedu vlády Slovenskej republiky nekonala ako zodpovedný ústavný činiteľ, ale zrejme pod vplyvom svojich oportunistických poradcov ako neskúsená politička bez primeraného odstupu od vnútropolitických šarvátok znesvárených straníckych klanov súčasnej vládnej koalície. Nenašla dostatok odvahy inšpirovať sa príkladom prvého demokraticky zvoleného slovenského prezidenta Michala Kováča, ktorý najprv odmietol vymenovať Ivana Lexu za ministra privatizácie a v novembri 1993 neakceptoval ani návrh premiéra Vladimíra Mečiara na Lexovo vymenovanie do funkcie riaditeľa SIS. Prezident Kováč nevyhovel Mečiarovi ani vtedy, keď od neho žiadal vymenovať do funkcie ministra zahraničných vecí Jozefa Prokeša – vedúceho predstaviteľa Slovenskej národnej strany. Svoje odmietnutia verejne vysvetlil vo svojom prejave pred poslancami Národnej rady Slovenskej republiky v marci 1994, kde kritickým hodnotením Mečiarovho spôsobu vládnutia inicioval vyslovenie nedôvery autokratickému premiérovi.

Neprešlo ani desať dní od nástupu Eduarda Hegera do funkcie predsedu vlády a Igor Matovič znovu prejavil svoje deštrukčné ponímanie politiky a postupom v kauze vakcíny Sputnik V vyvolal nové vnútrokoaličné pnutie, nešikovne maskované alibistickými vyjadreniami koaličných partnerov strany OĽaNO. Spochybnil nielen autoritu čerstvého premiéra, ale aj ďalšie subjekty – počínajúc ministrom zahraničných vecí Ivanom Korčokom až po vedecké autority Slovenskej akadémie vied. Prezidentka Zuzana Čaputová svoje rozhodnutie nominovať Matoviča do vlády Eduarda Hegera odôvodňovala snahou ukončiť temer mesiac trvajúcu vládnu krízu, ale jej naivný zámer nevyšiel, pretože predseda OĽaNO nezostal nič dlžný svojej povesti nekompetentného politika, ignorujúceho pravidlá vládnutia v demokratickom štáte. Svojvoľnou cestou do Moskvy a do Budapešti demonštroval aroganciu voči vládnym partnerom a sotva prispel k dobrej medzinárodnej povesti Slovenskej republiky.

Niektorí vládni politici si začínajú uvedomovať, že  politické postoje predsedu strany OĽaNO ich volebné preferencie ťahajú ku dnu. Doteraz však bezvýhradne asistovali Matovičovej voluntaristickej politike v boji proti pandémii, ktorá si na Slovensku vyžiadala už vyše desaťtisíc životov. Výhrady k vládnej politike zatiaľ deklarovali iba podaktorí koaliční poslanci a najnovšie – keď sa dozvedel výsledky posledného prieskumu volebných preferencií – prejavil odvážnejší postoj predseda parlamentu a šéf strany Sme rodina Boris Kollár, ktorý sa zastrájal, že ďalšiu vládu krízu už jeho politický subjekt nebude tolerovať. Uvedené vyjadrenie Kollára možno kvalifikovať iba ako taktiku, ktorá je určitou formou nepriameho nátlaku na koaličných partnerov – a zároveň je tiež signálom, že je pripravený po budúcich parlamentných voľbách participovať aj na vládnej koalícii v inom zložení. Možno v strane Sme rodina zvažujú, že odďaľovať termín parlamentných volieb nie je v ich záujme.

Za nomináciu Igora Matoviča na mimoriadne dôležitý post ministra financií  nenesie však zodpovednosť iba prezidentka Zuzana Čaputová, ale aj strany SaS a Za ľudí, ktoré vládnu krízu s požiadavkou odstrániť Matoviča z kabinetu vyvolali. Asi sa desili nepredvídateľného politického vývoja – ak by z koalície odišli – a tiež si neboli istí, ako by sa mohli prejavovať politicky, keby si presadli do opozičných lavíc. Okrem toho u vicepremiérky Veroniky Remišovej a jej kolegov zo strany Za ľudí významným faktorom ich rozhodovania bol strach, že ak nebudú podieľať na vládnej moci urýchlia svoj definitívny odchod z politickej scény. Preto s úľavou prijali Matovičove riešenie vládnej krízy – jeho „rošádu“ s ministrom Eduardom Hegerom. Prevážil teda záujem uchovať si vládne kreslá pred pôvodným zámerom odstaviť Igora Matoviča z postu pri kormidle exekutívy.

Tak, ako sa „čert bojí svätenej vody,“ tak sa vládne strany boja konania predčasných parlamentných volieb. Ako malé deti naivne veria, že Ježiško im nosí vianočný stromček a darčeky, tak sa koaliční lídri spoliehajú na „zázrak,“ že ak v zdraví prežijú pandémiu, tak o tri roky po parlamentných voľbách budú znovu sedieť vo vláde. Práve v takomto kontexte treba hľadať príčinu toho, prečo sa koaliční politici neodvážia pre riskantné riešenia, medzi ktorými je na prvom mieste „defenestrácia“ Igora Matoviča, s ktorým ich už žiadna perspektívna budúcnosť nečaká. Ak situáciu charakterizujeme bez metafor a literárnych prirovnaní, tak môžeme bez obalu konštatovať, že ani Hegerova vláda nemá šancu zvrátiť nepriazeň väčšiny voličov, ktorým stačil iba rok na to, aby sa presvedčili o tom, že moc v štáte prevzali politickí diletanti bez talentu racionálne spravovať štát.