Kde leží bieda pravicovej opozície

Opoziční politici sa už dlhé roky pokúšajú o definovanie svojej hodnotovej orientácie zaklínacou formulkou, ktorá prezentuje ich pozíciu nazerania na problémy spoločnosti; všetci by chceli byť kdesi „napravo od stredu“ – iba romantizujúci „križiaci“ a náboženskí intelektuáli majú odvahu deklarovať sa ako konzervatívci, či inak pomenovaní zástancovia pravicového politického chápania sveta.

Hermeticky uzavretí do svojich sociálnych „bublín“ – metaforicky označených ako „kaviarne“ – pozerajú sa na spoločnosť a jej problémy cez zahmlenú optiku čierno-bielych zjednodušení a radového občana vnímajú iba ako objekt marketingovej manipulácie a ako voličský hlas, ktorý je potrebný – povedzme, že raz za štyri roky.

O príčinách neúspechov a zlyhaní pravicovej opozície na Slovensku sa toho pohovorilo a popísalo už dosť. Vznikli hlbšie i povrchnejšie úvahy o tom, čo robiť, aby pravicová opozícia vzchopila a dokázala presvedčiť väčšinu voličov na Slovensku, že môže im ponúknuť naozaj účinné riešenia ich každodenných problémov a iniciovať v nich pocit optimistickej životnej perspektívy. Aby bola v tom súčasná opozícia úspešná, potrebuje sa popasovať s tromi základnými otázkami, na ktorých závisí jej najbližší osud v slovenskej politike:

    •    vyriešiť deficit skutočných osobností, ktoré by mali opozíciu viesť.
    •    podrobiť sa kritickej sebareflexii, pretože bez odvážneho pohľadu do zrkadla sa nezbaví balastu minulosti, zaťaženej omylmi a zlyhaniami.
    •    predložiť občanom zrozumiteľne vyargumentovaný program s pozitívnymi riešeniami, ktoré nebudú jednoducho odkopírované z prekonaných vzorov.

Úspešní politickí vodcovia – ak nemáme na mysli autokratov a diktátorov – neboli krčmové typy alebo fanfaróni, ktorí na Slovensku robia z parlamentu estrádnu scénu alebo lacný kabaret. Máme príklady z dejín – svetových, európskych i slovenských – ktoré svedčia o intelektuálnej zdatnosti i odbornej erudovanosti politikov na zodpovedných postoch. Neboli to suchopárni technokrati, ale vážili slová, ktoré predniesli na verejnosti. Ovládali umenie presvedčivej komunikácie – nie však na úkor vecnej solídnosti a úcty k politickým protivníkom. Predovšetkým však úspešní vodcovia uplatňovali v politike premýšľavosť  a obklopovali sa múdrymi ľuďmi. Je tak trochu  príznačné pre situáciu na Slovensku, že nedostatočnú pripravenosť na účinkovanie niektorých ľudí v politike si uvedomila iba spoločenská iniciatíva, nazvaná „Politická akadémia“, ktorá má – obrazne povedané – nalievať rozumy politikom.

Najmarkantnejším príznakom degenerovanosti politických elít na Slovensku je neschopnosť vyvodiť osobnú zodpovednosť za porážku, napr. v parlamentných voľbách. Garnitúry sa iba zriedkakedy menia – a už vôbec nedochádza k tomu, aby vodca neúspešnej politickej strany odstúpil z vedúceho postu a uvoľnil funkciu vnútrostraníckemu súperovi. V stranách totiž fungujú kliky, záujmové skupiny a „kamarátšafty“, v ktorých prioritou nie je spoločenský záujem, ale mocenský benefit ambiciózneho jednotlivca. O príčinách politických neúspechov a porážok sa verejne nehovorí, ba aj médiá iba zriedkakedy otvorene pomenujú príčiny zlyhaní. Hlbšia sebakritika a koncepčné analýzy chýb v minulosti bývajú ututlávané v straníckom zákulisí a sú utajované ako najprísnejšie tajomstvá NATO.

Kľúčovým defektom pravicovej opozície je však hlavne jej programová nevyzretosť, resp. nespôsobilosť artikulovať hlavné problémy tak, ako ich pociťujú a vnímajú občania. S tým súvisí deficit riešení, primeraných sociálnym, ekonomickým, kultúrnym a civilizačným potrebám voličov, ktorí žijú s pocitom, že politické strany ich chcú zaujať abstraktnými ideologickými heslami a primárne im záleží na kompromitovaní ich mocenských protivníkov a nie na pozitívnom prístupe k ich každodenným starostiam. Zúžená sociálna optika pravicových politikov i populizmus – nie je iba „monopolom“ ľavice – obmedzuje voličský potenciál pravicovej opozície a otvára priestor extrémistom neonacistického typu. Nezaškodí, ak si demokratické politické strany dôkladnejšie preštudujú program a prístup extrémistov k občanom, ak majú záujem poznať profil ich elektorátu.

Bieda pravicovej opozície na Slovensku spočíva predovšetkým v tom, že ju kormidlujú neschopní vodcovia. Napriek tomu, že im všemožne pomáhajú médiá tzv. hlavného prúdu, nedokážu prekonať bariéry svojej „predpotopnej“ pravicovosti a pozrieť sa na svet očami modernej doby, v ktorej žijeme. Mali by ísť napr. na zaškolenie ku kancelárke Angele Merkelovej, ktorá už po štvrtý krát vyhrala v Nemecku  voľby – i keď jej sympatie k migrantom nemusia byť každému sympatické!