Japonská politika „zamknutých dverí“ pre prisťahovalcov – cudzinci vnímaní ako hrozba pre sociálnu stabilitu a bezpečnosť

Oficiálna debata v Japonsku nedávno zdôraznila cnosti homogénnej národnej komunity. Verejné diskusie o prisťahovalectve sa tradične zameriavajú na nebezpečenstvá, ktoré rozmanitosť predstavuje pre sociálnu stabilitu a národnú bezpečnosť. V šesťdesiatych rokoch Japonsko – podobne ako iné priemyselné krajiny – čelilo vážnemu nedostatku pracovných síl. Avšak namiesto importu zahraničnej pracovnej sily, ako tomu bolo u severoamerických a európskych partnerov, japonskí predstavitelia a spoločnosti sa namiesto toho rozhodli pre automatizáciu, presun výroby do zahraničia a využitie alternatívnych zdrojov domácej práce, ako sú ženy, študenti, starší ľudia a presídlenci z vidieka. V reakcii na nedostatok pracovnej sily japonská vláda v roku 1990 zmenila a doplnila zákon o imigračnej kontrole a prijímaní utečencov a otvorila dvoje právne „zadné dvierka“ pre zamestnávateľov, aby mohli dovážať lacnú pracovnú silu bez porušenia oficiálnej politiky „zamknutých dverí“, ktorá umožňovala iba malý počet kvalifikovaných odborníkov zo Západu.

Americký časopis Foreign Affairs pripomenul, že ako jediná rozvinutá priemyselná demokracia, ktorá po skončení druhej svetovej vojny uzavrela svoje hranice nekvalifikovanej pracovnej sile, bolo Japonsko dlho považované za nepriateľské voči prisťahovalcom. Hoci počet cudzích štátnych príslušníkov v Japonsku v posledných rokoch rástol rýchlym tempom – z 850 000 v roku 1985 na takmer 2,6 milióna v roku 2017 – cudzinci v súčasnosti predstavujú menej ako dve percentá z celkového počtu obyvateľov. Pre porovnanie v západoeurópskych krajinách je tento pomer osem až 25 % obyvateľov. Len jedna pätina zahraničných pracovníkov v Japonsku má udelené víza výslovne na základe pracovného povolenia, pričom sú obmedzené iba na vysoko kvalifikované sily.

V dôsledku starnutia japonského obyvateľstva vzniká dopyt po zahraničnej pracovnej sile. V roku 2004 japonská populácia dosiahla maximum 127,8 milióna a odvtedy sa znížila o viac ako 1,5 milióna ľudí, pričom populácia v produktívnom veku klesla od roku 1997 o viac ako 10 miliónov. Nedostatok pracovníkov sa týka najmä baníctva, stavebníctva, opatrovateľských služieb, stravovacích zariadení, pohostinstva a maloobchodu. V júli 2018 Japonská obchodná a priemyselná komora, ktorá zastupuje malé a stredné podniky, uviedla, že približne 65 % jej členov má ťažkosti so získavaním pracovných síl aj napriek zvyšovaniu miezd. Preto sa administratíva premiéra Šinzó Abeho posunula smerom k väčšej otvorenosti voči zahraničným pracovníkom, aj keď slovo „prisťahovalectvo“ zostáva tabu.

I keď nárast nedostatku pracovných síl si vyžiadal zvýšenie kvót pre zahraničných pracovníkov, väčšina pôvodných obmedzení ich práv zostáva nezmenená. Napríklad nový plán na prijatie pol milióna ďalších pracovníkov z cudziny umožňuje im priniesť si svoje rodiny do Japonska až potom, keď tu odpracovali najmenej 5 rokov. Rovnako nový plán dovolí niektorým pracovníkom – ktorí dobre pracujú a učia sa po japonsky – pracovať v Japonsku až 10 rokov, ale núti ich vrátiť sa do ich domovských krajín, aby nezískali spôsobilosť trvale sa tu usadiť. Víza zahraničným pracovníkom vyžadujú ich každoročné obnovovanie na základe faktorov, ako sú zlepšenie v ovládaní japončiny, angažovanie sa v japonskej kultúre alebo v miestnej komunite a predĺženie súhlasu od japonského ručiteľa, ktorý je zodpovedný za pravidelný dohľad nad životom imigranta.

Etnicky odlišní pracovníci z ázijských krajín boli vnímaní ako ohrozujúci cudzinci a japonskí politici sa obávali, že sa budú usilovať usadiť v Japonsku – podobne ako Turci a Juhoslovania získali trvalý pobyt v Nemecku. V porovnaní s Nemeckom a s ďalšími západoeurópskymi štátmi je v Japonsku menej súťaživosti vo voľbách, viac obmedzenej byrokracie a málo nezaujatých aktivistov. Ani občianski aktivisti sa nedokázali zhodnúť na určitých univerzálnych normách pre prisťahovalecké a menšinové skupiny. V súčasnej situácii môže Japonsko prejsť cestou štátov Perzského zálivu, kde sú vysoko i nízko kvalifikovaní zahraniční pracovníci vylúčení z národného spoločenstva a pracovníkom s nízkou kvalifikáciou v prípade súdnych sporov alebo ich zneužívania je odopieraná právna ochrana. Podľa časopisu Foreign Affairs mohlo by to ohroziť reputáciu Japonska ako jednej zo svetových liberálnych demokracií.