Jadrová zbraň v rukách Iránu vyvolá na Strednom východe „kaskádový efekt“ – Izrael hľadá novú stratégiu, ako čeliť nebezpečenstvu
Začiatkom mája tohto roku prezident Donald Trump oznámil, že Spojené štáty odstupujú od tzv. iránskej jadrovej dohody (JCPOA) z roku 2015 a podpísal memorandum o obnovení sankcií proti iránskemu režimu, ktorý označil za „hlavného štátneho sponzora terorizmu.“ Ešte pred týmto rozhodnutím šéfa Bieleho domu denník New York Times varoval, že za 15 mesiacov, čo je Trump v úrade, ide o rozhodnutie, ktoré bude mať najvýznamnejšie dôsledky pre národnú bezpečnosť. Trumpov postup so znepokojením prijali tiež predstavitelia krajín Európskej únie a naznačovali, že sa k sankciám proti Iránu nepripoja. Ani v Izraeli – kde premiér Benjamin Netanjahu rozhodnutie prezidenta Trumpa hodnotil pozitívne – neakceptovali ho všetci ako jednoznačne optimálny krok a uvažujú nad riešeniami, ktoré by mohli pochmúrne vyhliadky vývoja situácie v budúcnosti zmeniť k lepšiemu.
Bývalý námestník šéfa Národnej bezpečnostnej rady Izraela Chuck Freilich v rokoch 2000-2005 aktualizoval v denníku The Jerusalem Post niektoré svoje perspektívne návrhy, ktoré uviedol v jeho nedávno vydanej knihe „Izraelská národná bezpečnosť: Nová stratégia pre obdobie zmeny.“ Ide o izraelskú jadrovú politiku v prípade, keby Irán niekedy získal jadrové zbrane. Podľa neho „celý svet je už presvedčený o tom, že Izrael má jadrovú kapacitu, či už je to správne alebo nie. A nejde iba o nukleárnu kapacitu, ale dokonalú a rozsiahlu, triádu schopností. Platí to už celé desaťročia.“ Formálne to však Izrael nikdy nepriznal a Freilich je presvedčený o tom, že Izrael ani keby Irán získal jadrovú zbraň, nepotrebuje formálne deklarovať svoju jadrovú silu, aby posilnil jej odstrašujúci účinok.
Chuck Freilich dúfal, že iránska jadrová dohoda z roku 2015 – akokoľvek nedokonalá – by mohla zabrániť Iránu získať jadrová zbraň; teraz sa vyjadril, že dúfa – hoci nie je o tom celkom presvedčený – že nátlaková kampaň Trumpovej administratívy Irán zastaví. Ale ak sa táto krajina stane jadrovou mocnosťou, obáva sa „kaskádového efektu“ iných štátov, najmä sunnitských rivalov Iránu v regióne, ktorí pracujú na vývoji jadrových zbraní. V prípade, že by viacero krajín Stredného východu vyvíjalo jadrové zbrane, Freilich obhajoval získanie nových bezpečnostných záruk pre Izrael zo strany USA. Nemal však vyhranený názor na to, aký rozsah záruk by bol verejný – či by to mala byť formálna zmluva o obrane, keďže by boli verejne známe bezpečnostné záväzky Spojených štátov voči Izraelu.
V spomínanej Freilichovej knihe je dôležitá myšlienka – ktorú pripisuje bývalému predsedovi Izraelskej komisie pre atómovú energiu Gideonovi Frankovi – súvisiaca s tým, ako zastaviť šírenie jadrových zbraní a ako uskutočniť jadrovú dohodu s Iránom. Podľa Freilicha bolo by vhodné presadiť novú medzinárodnú normu pre dodávateľov, aby sa predaj jadrových reaktorov podmienil právnym záväzkom kupujúceho zdržať sa budovania nezávislého jadrového palivového cyklu. Okrem toho by museli nakupovať všetko palivo od dodávateľa reaktora počas celej životnosti jeho prevádzky. Predaj reaktorov by zahrnoval dodávku čerstvého paliva a likvidáciu vyhoreného jadrového paliva – a žiadna krajina, ktorá trvá na vlastnom palivovom cykle (ako napríklad Irán), by nebola oprávnená ho kúpiť.
Norma by sa týkala iba piatich existujúcich dodávateľov: USA, Francúzska, Ruska, Južnej Kórey a Japonska. Je zaujímavé, že iránsky dodávateľ Rusko, v skutočnosti uprednostňuje zmluvu o vybudovaní vlastnej prevádzky, ktorá stanovuje ešte väčšie obmedzenia ako navrhovaná norma. Hlavnou prekážkou takéhoto riešenia sú obavy komerčných výrobcov, že by mohli byť poškodení, keby sa podriaďovali norme. Keby sa však všetkých päť krajín naraz „ocitlo na jednej lodi“, problém by bol vyriešený. Freilich pripúšťa, že za súčasného stavu, keď existuje viac konfliktov ako spolupráce medzi svetovými mocnosťami – najmä s Ruskom – akákoľvek mnohostranná dohoda o predaji, ktorá by obmedzila jeho možnosti, mohla by byť extrémne ťažká, aj keď teoreticky by si mohla získať podporu jej základných princípov.
Bývalý námestník šéfa Národnej bezpečnostnej rady Izraela Chuck Freilich v rokoch 2000-2005 aktualizoval v denníku The Jerusalem Post niektoré svoje perspektívne návrhy, ktoré uviedol v jeho nedávno vydanej knihe „Izraelská národná bezpečnosť: Nová stratégia pre obdobie zmeny.“ Ide o izraelskú jadrovú politiku v prípade, keby Irán niekedy získal jadrové zbrane. Podľa neho „celý svet je už presvedčený o tom, že Izrael má jadrovú kapacitu, či už je to správne alebo nie. A nejde iba o nukleárnu kapacitu, ale dokonalú a rozsiahlu, triádu schopností. Platí to už celé desaťročia.“ Formálne to však Izrael nikdy nepriznal a Freilich je presvedčený o tom, že Izrael ani keby Irán získal jadrovú zbraň, nepotrebuje formálne deklarovať svoju jadrovú silu, aby posilnil jej odstrašujúci účinok.
Chuck Freilich dúfal, že iránska jadrová dohoda z roku 2015 – akokoľvek nedokonalá – by mohla zabrániť Iránu získať jadrová zbraň; teraz sa vyjadril, že dúfa – hoci nie je o tom celkom presvedčený – že nátlaková kampaň Trumpovej administratívy Irán zastaví. Ale ak sa táto krajina stane jadrovou mocnosťou, obáva sa „kaskádového efektu“ iných štátov, najmä sunnitských rivalov Iránu v regióne, ktorí pracujú na vývoji jadrových zbraní. V prípade, že by viacero krajín Stredného východu vyvíjalo jadrové zbrane, Freilich obhajoval získanie nových bezpečnostných záruk pre Izrael zo strany USA. Nemal však vyhranený názor na to, aký rozsah záruk by bol verejný – či by to mala byť formálna zmluva o obrane, keďže by boli verejne známe bezpečnostné záväzky Spojených štátov voči Izraelu.
V spomínanej Freilichovej knihe je dôležitá myšlienka – ktorú pripisuje bývalému predsedovi Izraelskej komisie pre atómovú energiu Gideonovi Frankovi – súvisiaca s tým, ako zastaviť šírenie jadrových zbraní a ako uskutočniť jadrovú dohodu s Iránom. Podľa Freilicha bolo by vhodné presadiť novú medzinárodnú normu pre dodávateľov, aby sa predaj jadrových reaktorov podmienil právnym záväzkom kupujúceho zdržať sa budovania nezávislého jadrového palivového cyklu. Okrem toho by museli nakupovať všetko palivo od dodávateľa reaktora počas celej životnosti jeho prevádzky. Predaj reaktorov by zahrnoval dodávku čerstvého paliva a likvidáciu vyhoreného jadrového paliva – a žiadna krajina, ktorá trvá na vlastnom palivovom cykle (ako napríklad Irán), by nebola oprávnená ho kúpiť.
Norma by sa týkala iba piatich existujúcich dodávateľov: USA, Francúzska, Ruska, Južnej Kórey a Japonska. Je zaujímavé, že iránsky dodávateľ Rusko, v skutočnosti uprednostňuje zmluvu o vybudovaní vlastnej prevádzky, ktorá stanovuje ešte väčšie obmedzenia ako navrhovaná norma. Hlavnou prekážkou takéhoto riešenia sú obavy komerčných výrobcov, že by mohli byť poškodení, keby sa podriaďovali norme. Keby sa však všetkých päť krajín naraz „ocitlo na jednej lodi“, problém by bol vyriešený. Freilich pripúšťa, že za súčasného stavu, keď existuje viac konfliktov ako spolupráce medzi svetovými mocnosťami – najmä s Ruskom – akákoľvek mnohostranná dohoda o predaji, ktorá by obmedzila jeho možnosti, mohla by byť extrémne ťažká, aj keď teoreticky by si mohla získať podporu jej základných princípov.