Igor Matovič nie je jediný politik zodpovedný za súčasnú situáciu – odkladanie volieb nezachráni vládne strany pred volebnou porážkou

Analytici a komentátori, ktorí sa pokúšajú nájsť recepty na mizériu slovenskej politickej scény, vymýšľajú rôzne riešenia a špekulujú nad krkolomnými variantmi, ako dostať krajinu z permanentnej vnútropolitickej krízy. Viacerí za hlavného vinníka tohto stavu označujú predsedu strany OĽaNO Igora Matoviča, čo možno považovať za prílišné zjednodušenie situácie. V štandardnej demokracii so všeobecne uznanými pravidlami politickej kultúry by takýto intelektuálne podpriemerný a kultúrne plytký človek sotva mohol uplatňovať tak zásadný mocenský vplyv, pretože by mu to jeho partneri neumožnili. V takomto kontexte zodpovednosť za Matovičovo primitívne počínanie s mimoriadne zhubnými spoločenskými dôsledkami nesú jeho koaliční kolegovia, medzi ktorými iba predseda strany SaS Richard Sulík sa dokázal vzoprieť štýlu Matovičovej politiky a poukázať na jeho defekty.

Ostatní koaliční lídri – predseda hnutia Sme rodina Boris Kollár a predsedníčka strany Za ľudí Veronika Remišová – sa správali skôr oportunisticky než pragmaticky. U predsedu parlamentu možno zjednodušene jeho pozíciu v koalícii vysvetliť tým, že ho Matovič považoval za privilegovaného koaličného partnera, ktorého náklonnosť si získal tak, že mu „pridelil“ funkciu druhého najvyššieho ústavného činiteľa v štáte – a na „dôvažok“ si jeho lojalitu „poistil“ aj funkciou riaditeľa SIS pre nominanta hnutia Sme rodina. Oproti tomu „vernosť“ vládnej koalícii pod vedením OĽaNO v prípade Veroniky Rermišovej spočíva na tom, že „dedička“ politického odkazu Andreja Kisku sa spolieha na svoju pozíciu v súčasnej exekutíve, ktorá by ju mala zázrakom zachrániť pred zabudnutím v politickom prepadlisku. Za týchto okolností Kollár ani Remišová nepovažovali za príliš užitočné, aby sa principiálne postavili za výhrady Richarda Sulíka k deštruktívnej politike Igora Matoviča.

Richard Sulík na rozdiel od svojich oportunistických kolegov z koalície zohral aktívnu úlohu pri povalení vlády Eduarda Hegera, ale jeho postoje vo vývoji vládnej krízy a komunikácia na verejnosti potvrdzujú názor jeho kritikov, že jeho špekulatívny prístup k problémom a taktizovanie ho pripravujú o sympatie tých, ktorí očakávajú jednoznačné postoje. Svoju nedostatočnú schopnosť predvídať politické dôsledky svojho konania prejavil už v minulosti, čo preukázal napríklad pri hlasovaní o dôvere vláde Ivety Radičovej alebo aj pri jeho paktovaní s mafiánom Mariánom Kočnerom, ktorý Sulíka ohúril mierou svojej informovanosti. Zdá sa, že v niektorých zložitých momentoch predsedovi strany SaS unikajú komplikovanejšie súvislosti a podceňuje význam argumentácie v prospech jeho postupov. Žiada sa podotknúť, že pri všetkých spomínaných Sulíkových mínusoch nemal medzi koaličnými lídrami partnera, ktorý by sa mu intelektuálne vyrovnal.

Aktuálny stav vládnutia na Slovensku sa pričinením koaličných politikov – Richarda Sulíka nevynímajúc – ocitol na bode neurčitosti. Väčšina občanov vidí riešenie situácie v predčasných parlamentných voľbách, vládni politici sa takéhoto riešenia boja „ako čert svätenej vody.“ Volebné preferencie opozičných strán – najmä strán Hlas-SD a Smer-SD – ich desia a znepokojili aj predstaviteľov mimoparlamentných strán, z ktorých podaktorí uverili v spásonosnosť projektu ex-pemiéra Mikuláša Dzurindu. Podobá sa to na nápad bývalého prezidenta Andreja Kisku, ktorý založil politický subjekt „na jedno použitie“ – stranu Za ľudí, ktorá narobila Slovensku viac škody ako úžitku. Dzurinda sa vynoril z tieňa „Gorily“ a ponúka starý recept na novú situáciu. Keby mu jeho zámer akoby „zázrakom“ vyšiel, pozbieral by hlasy niektorých nespokojencov z tábora tzv. demokratických strán, ale sotva by vznikla aliancia síl pohybujúcich sa „napravo od stredu.“

Triezvo uvažujúci pozorovatelia vývoja na Slovensku si uvedomujú, že snaha udržať pôvodnú koalíciu pokope až do februára 2024, nezachráni súčasné vládne strany pred volebnou porážkou, ale môže priniesť opozícii ďalšie hlasy voličov. Richard Sulík vidí hlavnú príčinu tohto stavu v osobe Igora Matoviča, ale takáto interpretácia situácie je do určitej miery zjednodušením problémov, ktoré vznikli pričinením vlád Matoviča i Hegera. Napriek všetkým pochybnostiam volebným hegemónom bude Peter Pellegrini, ktorý bude potrebovať dôstojných partnerov z okruhu pravicovo-centristických síl, aby sa vyhol skazonosnej aliancii s Robertom Ficom. V takomto kontexte by mali o budúcom vývoji politických pomerov na Slovensku uvažovať všetci politici, ktorým záleží na osude tejto krajiny. Vyžaduje si to zbaviť sa predsudkov, stereotypov a povrchného vnímania reality, ktorú chceme pozitívne zmeniť !