Hollywoodsky príbeh Zelenského so Zalužným sa skončil – proroctvá, že bez Zalužného bude Ukrajina čeliť katastrofe, neobstoja

Rezignácia hlavného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny bola mimoriadne dramatická. Napätie eskalovalo niekoľko mesiacov; 29. januára bolo vrcholné stretnutie, na  ktorom prezident Volodymyr Zelenským vyzval vrchného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny Valerija Zalužného, ​​aby dobrovoľne odstúpil, ale ten odmietol. Nakoniec, po niekoľkých dňoch čakania a najbizarnejších špekuláciách, bol v histórii zaznamenaný veľkolepý koniec. Ak by sme nehovorili o zmene veliteľa armády uprostred vojny so silnejším nepriateľom, potom by sa to dalo vnímať len ako zvrat intríg. Napätý vzťah medzi prezidentom Zelenským a generálom Zalužným zostáva hlavnou témou ukrajinskej vnútornej politiky už rok a pol. Odvolanie Zalužného sa očakávalo  dlhšie, ale správy o tom stále zatienili iné udalosti, čo vyvolalo širokú škálu predpovedí o tom, čo čaká ukrajinskú armádu pod novým veliteľom. Potenciálne vnútropolitické dôsledky sa tiež zdajú byť ďalekosiahle. Odvolaním Zalužného podstupuje Zelenskyj vážne riziko – po prvýkrát sa tak tvrdo postavil proti verejnému konsenzu v záujme vlastného politického prežitia.

Ukrajinský politický analytik a novinárKonštantín Skorkin vo svojom komentári na internetovom portáli Nadácie Carnegie konštatuje, že od samého začiatku vyzeral vzťah medzi Zelenským a Zalužným ako úplne hollywoodsky príbeh: najlepší ľudia v krajine – prezident a generál, stáli bok po boku pri obrane krajiny. Nie je prekvapujúce, že západné a ukrajinské médiá vytvorili skutočný kult týchto hrdinov, bola to jasná a jednoduchá archetypálna zápletka. Ukrajinská realita to však veľmi rýchlo napravila. K nezhodám nedošlo po víťazstve, ale na vrchole vojny. Pôsobili tu dve večné ukrajinské kliatby – predčasná eufória z úspechu a predčasný stret ambícií. Zelenskyj investoval všetku svoju celosvetovú mediálnu autoritu do obrazu bezprostredného víťazstva Ukrajiny v dôsledku úspešnej protiofenzívy a po jej neúspechu sa cítil oklamaný armádou. Ukázalo sa, že ukrajinský prezident už nebude chcieť tolerovať nezávislého hlavného veliteľa a autonómiu armády ako celku. Moratórium na vzájomnú kritiku bolo zrušené, do kyjevských kancelárií vtrhla politika.

Teraz chce ukrajinský líder prezentovať rezignáciu Zalužného ako súčasť „reštartu systému,“ ale je nepravdepodobné, že by to fungovalo – aj tým menej informovaným pozorovateľom je zrejmé, že hlavný dôvod rezignácie hlavného veliteľa bola politická konkurencia. Kým sme sa bavili o manažérskych nezhodách, spolupráca medzi najvyšším veliteľom a hlavným veliteľom bola možná, ale po zverejnení hodnotenia, kde Zalužnyj začal prekonávať Zelenského, už nezostala šanca zachovať dvojvládie.. Zelenskyj je presvedčený, že by mu mala fungovať celá vertikála. Pre neho a jeho okolie sa ukázalo ako neúnosná situácia, keď hlavný veliteľ, spoliehajúci sa na priazeň ľudí, získava politické body, zatiaľ čo všetky negatíva padajú na civilné orgány a prezidenta.

Prezident si úspešne vybral moment na veľké „zemetrasenie“ tímu. Môže ľahko odstrániť niekoľko ďalších vysokopostavených bezpečnostných predstaviteľov a činiteľov z okruhu  Zalužného – mimo prezidentskej kancelárie už nezostali žiadne nenahraditeľné postavy. Vojenská hrozba zo strany Ruska zastaví možné prepuknutia verejnej nespokojnosti, nikto so zdravým rozumom by nešiel na Majdan – aby neurobil radosť nepriateľovi – a nezatriasol loďou. „Majdan 3 bude organizovaný s podporou ruských špeciálnych služieb,“ varoval prezident pre prípad potenciálnych vzbúrencov. Rovnako ako nedôjde k vojenskému prevratu, v ktorý Kremeľ tak veľmi dúfa. Ukrajinská armáda si je dobre vedomá toho, že akákoľvek vážna výzva pre Zelenského hrá do karát nepriateľa. Hoci bezpečnostná služba SBU mala nariadenú pohotovosť pre prípad nepokojov v hlavnom meste a neplánovaných presunov vojsk. Tento triumf politickej účelnosti však kladie mínu do budúcnosti: účet, ktorý ukrajinská spoločnosť plánuje predložiť úradom po vojne, sa zvyšuje. V máji tohto roku zanikajú ústavné právomoci prezidenta a v podmienkach tak vratkej vojnovej legitimity sa na Zelenského bude veľa spomínať. A podiel Ukrajincov , ktorí sú presvedčení, že krajina ide zlým smerom, už v januári 2024 prekročil tretinu.

Veľa môže povedať aj postava nástupcu Zalužného. Generál Olexandr Syrsky je úplným opakom Zalužného. Narodil sa v strednom Rusku (jeho príbuzní tam stále žijú) a vzdelanie získal na Moskovskej vyššej veliteľskej škole (a Zalužnyj bol prvým generálom bez prepojení na svojich spolužiakov na vojenskej univerzite celého Sovietskeho zväzu). Samozrejme, aj Syrsky patrí do kohorty západniarov v ukrajinskej vojenskej elite. Ešte za prezidenta Janukovyča pôsobil v Bruseli v rámci spolupráce s NATO a presadzoval zavedenie štandardov NATO v Ozbrojených silách Ukrajiny. Syrsky však vzhľadom na svoj vek (nový hlavný veliteľ je o osem rokov starší ako jeho predchodca) a pôvod jednoznačne patrí do sovietskej vojenskej školy. To všetko vopred vylučuje, že nový hlavný veliteľ sa bude môcť stať významnou politickou osobnosťou na Ukrajine, ako sa to podarilo Zalužnému.

Čo sa týka bojových skúseností, generál Syrsky  má ich veľa. Zúčastnil sa aj na obrane Debaľceva v roku 2015, pôsobil ako náčelník štábu protiseparatistickej operácie (ATO) a potom velil spoločným silám v Donbase. Zelenskyj po nástupe k moci v roku 2019 vymenoval generála za veliteľa pozemných síl ukrajinskej armády. Počas totálnej vojny s Ruskom sa Syrsky zaslúžil o dve úspešné operácie: obranu Kyjeva vo februári-marci 2022 (za čo mu bol udelený titul Hrdina Ukrajiny) a protiofenzívu v lete – na jeseň roku 2022, keď vyhnali Rusov z Charkovskej oblasti. Potom sa prvýkrát začalo hovoriť o tom, že by sa mohol stať novým hlavným veliteľom. Nasledovala však obrana Bachmutu v Doneckej oblasti, ktorú mnohí v ukrajinských ozbrojených silách považovali za nezmyselný mlynček na mäso. Tam si Syrsky vyslúžil pochybnú povesť veliteľa, ktorý nebral do úvahy straty. Zalužnyj bol proti obrane tohto donbaského mesta, ale Zelenskij bol za a Syrsky si touto operáciou získal dôveru prezidenta. Po Bakhmute sa objavili zvesti o dvojakej moci v ozbrojených silách Ukrajiny, kde bol Syrsky považovaný za veliteľa „prezidentskej armády.“ Teraz sa situácia opakuje s Avdijivkou;: Zalužnyj obhajoval opustenie mesta s cieľom narovnať front, Zelenskij chcel vidieť ďalšiu pevnosť, ktorej obrana by zdvihla morálku národa, a dokonca osobne prišiel podporiť bojovníkov.

Nie je ťažké predpokladať, že nový hlavný veliteľ bude aj naďalej konať v súlade s predstavami prezidenta. Dá sa to očakávať aj v bolestivej otázke mobilizácie, ktorá sa stáva nevyhnutnou na pozadí koncentrácie síl nepriateľa. Zelenskyj naozaj chcel preniesť zodpovednosť za to na armádu; Zalužnyj v reakcii poznamenal , že vláda nebola schopná zvýšiť počet ozbrojených síl bez nepopulárnych opatrení. Syrsky s najväčšou pravdepodobnosťou ľahko prevezme úlohu „zlého policajta.“ Zelenskyj pri rozlúčke so Zalužným vyjadril nádej, že bývalý hlavný veliteľ zostane v tíme. Pre prezidenta však nemá zmysel držať pri sebe obľúbeného generála – každý post, ktorý zaujme, sa okamžite stane bodom napätia vzhľadom na pozíciu bývalého hlavného veliteľa.

Od samého začiatku konfliktu bolo jasné, že v politickom zmysle je situácia pre Zelenského patová. Ponechať Zalužného znamenalo pokračovať v pestovaní nebezpečného konkurenta, prepustiť ho znamená dať mu voľnú ruku na budovanie vlastnej politickej kariéry. Netreba však zabúdať, že Kancelária prezidenta má k dispozícii nielen „mrkvu, ale aj palicu.“ Vlani na jeseň SBU začala vyšetrovanie kapitulácie južnej Ukrajiny na začiatku ruskej invázie a Zalužného vraj predvolali na rozhovor, zatiaľ ako svedka. Samozrejme, Zalužného v opozícii privítajú s otvorenou náručou. Hovorcovia Porošenkovej strany sa už pretekajú vo výrečnosti a vychvaľujú prednosti vrchného veliteľa vo výslužbe. Zalužnyj má k tomuto táboru vo všeobecnosti ideologicky dosť blízko, medzi jeho poradcami je veľa ľudí blízkych exprezidentovi.

Aký má však zmysel pre neho, obľúbeného generála s dokonalou povesťou a láskou ľudových más zapliesť sa s Porošenkom – ktorý má stále obrovský mínusový rating -a s jeho kontroverzným tímom? Navyše na obzore nie sú žiadne voľby a ani sa neočakávajú. Zalužnyj si teda s najväčšou pravdepodobnosťou oddýchne a počká, pozorne sleduje činy svojho nástupcu a pripravuje sa na budúce politické boje. To všetko, samozrejme, za predpokladu, že sa naozaj snaží o kariéru verejného politika. Nemenej zaujímavé je, čo dokáže sám Zelenskyj vytĺcť zo svojej vysokoprofilovej rezignácie, berúc do úvahy skutočnosť, že tu takmer po prvý raz nekráča v stope náklonností ľudí, ale skôr proti jej prúdu. Je zrejmé, že prezident svojím rozhodnutím odcudzil voličov sympatizujúcich s armádou, ktorí považujú armádu za najlepšiu súčasť spoločnosti a Zalužného vidia ako svojho vodcu. Ale to je len polovica príbehu. Podľa prieskumov je 72 % Ukrajincov (to je presvedčivá väčšina, približne rovnaký počet, ktorí volili Zelenského) proti odvolaniu Zalužného.

Láska ľudu je však vrtkavá. Možno sa časom na „železného generála“ zabudne. Teraz je ťažké si to predstaviť, ale pamätajme, že až donedávna bol číslom dva v ukrajinskom hodnotení dôveryhodnosti za Zelenským, teraz zneuctený a toxický Alexej Arestovič – bývalý poradca prezidenta. Teraz ide Zelenskyj jasne all-in a snaží sa znovu prezentovať sám seba. Snaží sa opäť povzbudiť národ rečami o bezprostrednom víťazstve a úplnom reštarte systému – ktorý už prebieha. S najväčšou pravdepodobnosťou sa mu to čiastočne podarí – proroctvá Porošenkovho okolia, že bez Zalužného bude Ukrajina čeliť katastrofe, v kritike neobstoja. Celý tento príbeh o rezignácii však stále zanecháva pocit sebavedomého dobrodružstva, keď etatistické úvahy takmer otvorene nahrádzajú úzke sebecké záujmy a dôsledky sa stávajú ťažko predvídateľnými.