Heger aj dobrú myšlienku utopí v záplave banálnych fráz – straší návratom „ficovlády“ a nebezpečným geopolitickým odklonom Slovenska

Pozliepaná politická strana dosluhujúceho premiéra Eduarda Hegera sa snaží zubami-nechtami dostať do parlamentu, aj keď triezvo uvažujúci analytici jej v tomto nedávajú optimistické vyhliadky. Je to nesúrodý,  ideovo pestrofarebný konglomerát na čele s komunikačne ťarbavým rýchlokvaseným „lídrom,“ ktorého vyjadrovacími schopnosťami i intelektuálnou úrovňou prevyšujú viacerí jeho stranícki kolegovia; jeho vodcovská nadradenosť voči nim spočíva iba v tom, že mu jeho politický tútor odstúpil najvyššiu funkciu v exekutíve. Politik bez talentu a vodcovskej charizmy zavádza svojich voličov falošnými rečami, že po septembrových parlamentných voľbách hrozí Slovensku nebezpečný geopolitický odklon a návrat Roberta Fica k moci. Ochotne mu pri tomto strašení voličov asistuje časť médií tzv. hlavného prúdu, i keď našťastie tieto nemajú rozhodujúci vplyv na väčšinu voličov. Občania so zdravým rozumom nechcú „ficovládu“ ani nekompetentnú exekutívu, akú zažili v ére „panovania“ populistu Igora Matoviča a jeho submisívneho nasledovníka.

Možno Eduard Heger tuší, že hoci ešte vykonáva funkciu povereného predsedu vlády, v skutočnosti sa už ocitol na politickej periférii a jeho šanca udržať sa v politike sa každým dňom scvrkáva. Ani jeho strana s duto znejúcim názvom Demokrati v prieskumoch volebných preferencií nevykazuje vzostupný trend, a preto sú pochopiteľné niektoré zámery spáriť ju s Kresťanskodemokratickým hnutím. Verejne deklarované odmietavé postoje KDH proti takýmto zámerom sú pochopiteľné, pretože kresťanskí demokrati nechcú riskovať alianciu s niektorými postavami verejných činiteľov, nasiaknutých „toxicitou“ vládnutia pod kuratelou Igora Matoviča. Napriek rozličným tlakom na KDH, že jeho šance prebojovať sa do parlamentu nie sú isté, kresťanskodemokratickí politici nestrácajú sebadôveru, že vďaka svojim nábožne založeným voličom a s Božou pomocou sa im podarí získať v Národnej rade Slovenskej republiky aspoň toľko mandátov, aby sa stali žiadanými partnermi vo vládnej koalícii.

Hoci Eduard Heger už siedmy rok aktívne pôsobí na politickej scéne, nepodarilo sa mu prekonať úroveň insitného politika, i keď v období rokov 2016-2020 patril medzi najaktívnejších poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Preto jeho pokus odpútať sa od svojho „tútora“ Igora Matoviča a založenie vlastnej politickej strany nevyvolalo takú reakciu od potenciálneho elektorátu tejto strany, ako to iniciátori založenia Hegerovej partaje očakávali. Nielen pozorní novinári, ale aj voličská klientela názorovo orientovaná napravo od stredu postrehla, že dosluhujúci premiér nemá dar politickej invencie a dokáže aj dobrú myšlienku utopiť v záplave banálnych fráz. Preto ani neprekvapuje, že podaktorým kritikom pripomína bývalého prezidenta Andreja Kisku, ktorý „bez papiera“ sotva dokázal predniesť pár zmysluplných viet.

Stojí za zmienku, že nedávno bol premiér Eduard Heger konfrontovaný v diskusii na verejnom fóre s kompetentným politikom – ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny Milanom Krajniakom, ktorý mu bez vykrúcania vytmavil, ako vidí hnutie Sme rodina budúcnosť Slovenska po parlamentných voľbách: „Strana Hlas je pre nás prijateľný partner, ktorého nevylučujeme. V minulosti už vzniklo veľa strán delením. V 90. rokoch odišiel od Mečiara Ján Budaj, potom Eduard Kukan a ďalší. Ak by sa vždy vtedy povedalo, že „ale on bol s Mečiarom a je neprijateľný“, tak je to nerealistická politika. Máme tri jasné podmienky, na základe ktorých budete vedieť, s kým po voľbách pôjdeme alebo nie. Prvou sú programové priority, ktoré chceme mať v programovom vyhlásení vlády. Druhou je postoj k holokaustu a Slovenskému štátu. Treťou je medzinárodné zakotvenie Slovenska. Smer a Republika do toho nespadajú a to tvrdí aj Boris Kollár.“

Krajniakove úprimné vyjadrenie zodpovedá názorom analytikov, ktorí sa zhodujú v tom, že budúcu vládu po voľbách v septembri bude zostavovať predseda strany Hlas-SD Peter Pellegrini. Teda ani Robert Fico – a ani nikto iný ! Iba v domácej politike neskúsený europoslanec Michal Šimečka a jemu naklonená mediálna loby môže snívať o iných alternatívach. Dokonca Pellegriniho ako budúceho slovenského premiéra vidia aj v Berlíne, kde ho v sídle nemeckých sociálnych demokratov oficiálne prijal spolkový kancelár Olaf Scholtz. Aj z tohto faktu možno usudzovať, ako sa javí budúci vývoj Slovenska v zahraničí. Petra Pellegriniho akceptovali ako potenciálneho partnera a nevidia, že by Slovensku hrozil nebezpečný geopolitický odklon, ako to vo svojich propagandistických fabuláciách  prezentuje neúspešný „pohrobok“ Igora Matoviča – dosluhujúci premiér Eduard Heger.