Hádzať do „jedného vreca“ nespokojných ľudí s extrémistami je demagógia – Slovensko je laboratórium nezrelého politika

Demonštrácie nespokojných občanov 17. novembra – v deň štátneho sviatku Slovenskej republiky – sú zreteľným signálom vláde Igora Matoviča, že v súčasnej nie ľahkej situácii uprostred pandémie nie sú vôbec pozitívnym prejavom spoločenskej podpory, akú by teraz potrebovala. Koaliční politici by tiež nemali ignorovať fakt, že počet demonštrantov nevyjadruje reálnu mieru nespokojnosti s vládou, keďže disciplinovaní a uvedomelí občania sa na verejných protestoch nezúčastnili, pretože nechceli takýmto spôsobom zvyšovať riziko šírenia nákazy Covid-19 alebo ich tiež odradili avizované policajné opatrenia – hoci mnohí negatívne vnímajú pôsobenie Matovičovej vlády. Ani primitívne povýšenecké alebo arogantné vyjadrenia na adresu protestujúcich od niektorých vládnych činiteľov nie sú chvályhodnou vizitkou úrovne ich politickej inteligencie. Hádzať do „jedného vreca“ nespokojných ľudí s výtržníkmi, extrémistami a Kotlebovými či Ficovými fanatikmi je symptómom straty videnia reality a poľutovaniahodným defektom zdravého politického úsudku.

Okrem uvedených okolností mnohí oponenti Matovičovej vlády neprišli na protestné akcie 17. novembra aj z toho dôvodu, že svojou účasťou sa nechceli postaviť na stranu Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko alebo nechceli manifestovať podporu Robertovi Ficovi, ktorý nesie politickú zodpovednosť za nástup režimu Igora Matoviča. Väčšina občanov si dobre pamätá, že práve Ficova politická strana Smer-SD petrifikovala v našej krajine systém korupcie, klientelizmu a partokracie, bujnejúci na Slovensku od čias Vladimíra Mečiara – nevynímajúc vlády Mikuláša Dzurindu i kabinet Ivety Radičovej. Smer-SD sa už pohybuje po politickej trajektórii Mečiarovho HZDS, a preto sa predseda tejto – kedysi deklarovanej „ľavicovej strany“ – pokúša zastaviť „koleso dejín,“ aby sa teraz definitívne neposunula na okraj hranice politickej bezvýznamnosti. Mnohí ľudia si ešte pamätajú, že v skorších dobách bol pre Fica 17. november iba bezvýznamný dátum v kalendári.

V politických systémoch zavedených demokracií obvykle pôsobia ľavicové strany  sociálnodemokratického typu. I keď súčasné Slovensko ešte nie celkom do tejto kategórie  patrí, existuje objektívna spoločenská potreba silnej ľavicovej strany, ktorá by mala byť garantom sociálnej stability štátu. V takomto kontexte je dôležité, že bývalý politik strany Smer-SD Peter Pellegrini inicioval vznik straníckeho subjektu, orientovaného svojím programom na potenciálnych voličov ľavicového zmýšľania. Volebné preferencie jeho strany Hlas-SD svedčia o tom, že takýto typ parlamentného subjektu si môže získať významnú časť elektorátu a v budúcnosti sa zodpovedajúcou mierou podieľať na rozhodovaní o osudoch Slovenska. Pellegriniho novovznikajúca strana svojou zdržanlivosťou voči protestom súvisiacim so 17. novembrom dala najavo, že potenciálnych politických partnerov v budúcnosti nevidí v Kotlebovej ĽSNS, ale ani vo Ficovej strane Smer-SD, ktorá sa pokúša udržať na politickej scéne za každú cenu.

Oponenti strany Hlas-SD z radov súčasnej vládnej koalície si uvedomujú potenciál spoločenskej autority Petra Pellegriniho a jeho schopnosť ubrať im voličov. Preto sa snažia prezentovať novú ľavicovú stranu ako slušnejšiu variantu Smer-u a poukazujú na to, že niektorí jej predstavitelia vďačia za svoju kariéru i majetkový prospech tomu, že sa angažovali za politiku Roberta Fica. Je otázne, či takýto spôsob argumentácie môže zabrať u ľudí sklamaných Ficom a teraz zlyhaním Igora Matoviča na poste predsedu vlády. Mnohí súhlasia s Pellegriniho názorom, že „krajina sa zmieta v chaose“ a naše Slovensko je „politickým laboratóriom jedného experimentu nezrelého politika.“ Občania vidia, že ani Matovičovi koaliční partneri nie sú v stave tomu zabrániť a adekvátne korigovať premiérove „vylomeniny,“ spochybňujúce jeho intelektuálnu a  mentálnu spôsobilosť vyviesť našu krajinu z problémov, ktoré priniesla celému svetu pandémia.

Reakcie vládnych potentátov na demonštrácie 17.novembra 2020 svedčia o tom, že nechápu zúfalosť a odhodlanie ľudí, ktorí vyšli protestovať do ulíc a na námestia, aby napriek opakovaným výstrahám a zastrašovaniu rozhorčene vyjadrili svoj nesúhlas s politikou kabinetu Igora Matoviča. Dehonestujúce vyjadrenia v niektorých médiách – ktoré nerozlišovali medzi činmi extrémistov z kotlebovského tábora a normálnymi „obyčajnými ľuďmi“ – nepomáhajú spoločenskú atmosféru upokojovať, ale skôr sú „vodou na mlyn“ agresívnym radikálom, ktorí chcú z nespokojnosti občanov vytĺkať politický kapitál. V tejto situácii – aj keď prezidentka republiky Zuzana Čaputová apelovala na „tradíciu pokojného a slušného presadzovania svojich názorov“ – bolo by užitočnejšie, keby hlava štátu konkrétnejšie pomenovala okolnosti a vecné príčiny, ktoré ľudí napriek výstrahám vlády vyhnali do ulíc !