Generál Šándor: Krym je ruský a ruský zostane – poslanec Peter Marček „zaťal do živého“

Médiá tzv. hlavného prúdu sa nevyberaným a tendenčným spôsobom pustili do poslanca Národnej rada SR Petra Marčeka, keď avizoval, že s niekoľkými ďalšími kolegami navštívi polostrov Krym. Ku kritike sa pridala strana Most-Híd a Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR pripomenulo, že Slovenská republika „naďalej považuje Krym za územie Ukrajiny.“ Nakoniec sa ukázalo, že Marček pôjde na Krym ako jediný z poslancov nášho parlamentu a že s ním pôjde aj skupina podnikateľov, ktorí chcú preskúmať, aké sú možnosti pre ich podnikanie na Kryme.

Nezaradený poslanec Peter Marček svojou cestou na Krym „zaťal do živého“. Demonštroval svoju schopnosť nezatvárať oči pred realitou, aj keď sa javí na prvý pohľad nestráviteľná. Ruská anexia Krymu nebola v zhode s medzinárodnoprávnym úzusom Európy, ale vyjadrila zmeny, ku ktorým Európa a svet dospeli po páde „železnej opony.“ Geopolitickí analytici takémuto vývoju rozumejú, a preto ani neprekvapuje, že pribúdajú politici, ktorí návrat Krymu do “lona matičky Rusi“ berú ako pochopiteľný fakt. O jeho nezvratnosti nepochybujú ani tí, čo konštatujú, že „Rusko zabralo Krym nelegálne.“ Dokazuje to čerstvé vyjadrenie bývalého riaditeľa českej vojenskej rozviedky generála Andora Šándora. Bez okolkov konštatoval, že Rusko to „urobilo pragmaticky, to znamená, že pokiaľ ide o jeho Čiernomorskú flotilu, ktorá mala prenajatý prístav v Sevastopole, veľmi reálne sa Rusko mohlo obávať toho, že dôjde k zásadnej zmene spojeneckej povahy Ukrajiny po Majdane voči Západu a odklonu od Moskvy, že o tú základňu jednoducho príde. Celkom logicky sa dalo očakávať jeho vnímanie, že v Čiernom mori sa zvýši počet amerických lodí. Z tohto dôvodu možno tento krok vidieť ako pragmatický, ale schvaľovať ho môžeme asi len ťažko. Na druhej strane si povedzme, že s tým asi nič neurobíme. Takáto je realita. Krym je ruský a ruský zostane.“

O vyjadrení generála Šándora možno povedať, že je „šalamúnske“, ale posledná  veta je esenciou charakteristiky situácie okolo Krymu. K tomu sa žiada dodať, že podobným spôsobom sa na túto tému vyjadroval aj bývalý český minister zahraničných vecí Cyril Svoboda. Podľa jeho názoru „problémom je to, že Ukrajina je obeťou globálneho konfliktu.“ Nie je „rýchlokvasený“ politik – akými sa hemží slovenská politická scéna – ale skúsený kresťanský demokrat, ktorý okrem českej diplomacie ako minister riadil aj rezort vnútra a ministerstvo pre miestny rozvoj. Na margo aktuálneho vývoja Ukrajiny Svoboda konštatoval: „Považujem za vylúčené, že by otázka Krymu bola nejako zobchodovateľná s Ruskom. To, čo je však na rokovanie, je rad ďalších otázok, kde sa navzájom potrebujeme. Takže je treba nájsť kompromis. A ten kompromis pomôže i Ukrajine, pretože východná Ukrajina už nie je záujmom svetových médií. Je to krajina, ktorá potrebuje obrovské investície, potrebuje obnoviť, uzmieriť – pokiaľ je to možné. To je úloha nielen pre Rusko, ale i pre Európu, NATO, Ukrajinu, to je komplexný problém, pri ktorom sa musí nájsť nejaká zhoda. Ale myšlienku, že by Rusko vrátilo Krym Ukrajine, vylučujem, o tom skrátka nemá zmysel uvažovať. V tom Rusko necúvne. Ale sú iné karty v ruke, s ktorými možno hrať.“

Ale byrokrati na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí SR – „odkojení na európskom mlieku v Bruseli“ – nehovoriac o plytkých a deficitom vzdelania trpiacich novinároch – sotva pochopia, že zložitá situácia na Ukrajine si vyžaduje komunikáciu so všetkými zúčastnenými stranami, a to bez urážok a predsudkov. Nie je dôvod útočiť na veľvyslanca Ukrajiny v Bratislave, ktorý si plní iba pokyny svojej vlády. Ukrajina je náš sused a nemali by sme kvôli diplomatickým lapáliám vŕšiť medzi sebou slovné nedorozumenia, pretože sa vzájomne potrebujeme. Iniciatíva poslanca Národnej rady SR Petra Marčeka by nemala byť zdrojom nedorozumení, ale skôr podnetom na výmenu názorov o tom, ako krízu na Ukrajine dostať zo „slepej uličky“ a nezabúdať pritom na geopolitické „axiomy“, ktoré naznačili citovaní českí predstavitelia.

Stratégovia geopolitiky dobre vedia, že problém Krymu nevyrieši ani vojna protiruských sankcií, ani prázdne diplomatické gestá alebo propaganda hybridnej vojny. V takomto kontexte sa žiada pripomenúť, že v Európe máme starší problém ako je anexia Krymu – po prehratej vojne v roku 1713 na základe Utrechtskej zmluvy získala Veľká Británia strategický kus Španielska – Gibraltar. Španielsko sa nikdy nevzdalo svojich nárokov na toto územie, opakovane žiadalo vrátanie Gibraltaru a organizovalo jeho blokády, aby prinútilo Londýn z Gibraltaru sa stiahnuť. Za pol storočia boli na Gibraltare tri referendá, ale ani jedno neprinieslo úspech Španielsku.

Ak porovnávame historické nároky Ukrajiny na Krym s Gibraltarom, tak možno pripomenúť, že v roku 1783 sa stal súčasťou ruského cárstva. Uvedený status Krymu zmenil až komunistický diktátor Nikita Chruščov v roku 1954, keď inicioval oddelenie Krymu od Ruskej federácie a jeho pripojenie k Ukrajine. Nestalo sa tak ani na základe referenda alebo všeobecne uznávanej medzinárodnej zmluvy. Vtedy táto svojvôľa nebola predmetom medzinárodných protestov a stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN prešli uvedený akt bez pripomienok. V takomto kontexte sú niektoré súčasné reakcie na anexiu Krymu pokrytecké a motivované utilitárnou snahou zamestnávať Rusko problémom, ktorý viaže jeho geopolitický potenciál.

Poslanec parlamentu Peter Marček nie je jediný európsky politik, ktorý si naplánoval návštevu Krymu. Je pravda, že pred ním polostrov navštívili hlavne politici zo strán názorovo orientovaných napravo od stredu. Ale tento fakt sám osobe neznižuje význam toho, že nepodporuje nezmyselný bojkot polostrova, ktorý citovaní českí predstavitelia nepovažujú za riešenie situácie, pretože neprichádza do úvahy, že by Rusko vrátilo Krym Ukrajine. Poslanec Marček naznačil, že sú aj iné „karty, s ktorými možno hrať.“ Škoda, že sa vládni poslanci – ktorí mali pôvodne s Marčekom na Krym ísť – zľakli varovania ukrajinského veľvyslanca.