Ficove a Matovičove útoky na prezidentku nepredstavujú objektívnu kritiku – Ódorova úradnícka vláda prichádza o päť minút 12

Demisiou premiéra Eduarda Hegera a oznámením prezidentky Zuzany Čaputovej, že po 15. máji vymenuje úradnícku vládu zostavenú z odborníkov na čele s viceguvernérom Národnej banky Slovenska Ľudovítom Ódorom sa politická kríza na Slovensku nekončí. Predseda strany Smer-SD Robert Fico a predseda strany OĽaNO Igor Matovič – ktorý sa postaral o Ficovo zmŕtvychvstanie, keď pôsobil na čele nepopulárnej koaličnej vlády, ktorá nedokázala vládnuť tak, ako to očakávali jej voliči – zaútočili na prezidentku spôsobmi, aké sotva možno považovať za objektívnu politickú kritiku. Ficovo vymyslené tvrdenie, že prezidentku Čaputovú „riadi americká ambasáda“ a Matovičove obvinenie hlavy štátu, že chce „progresívnu vládu“ patria do kategórie manipulatívnych klamstiev, pri ktorých sa politici spoliehajú na dôverčivosť trochu jednoduchších ľudí. Práve aj ich pričinením sa spoločnosť na Slovensku zabára do bahna poloprávd až konšpirácií, občania strácajú dôveru v inštitúcie demokratického štátu a namiesto hľadania pravdy vidia riešenia svojich každodenných existenčných problémov v povrchných projektoch, aké im servírujú politici bulvárneho typu.

K zostrovaniu vnútropolitickej klímy prispela tiež prezidentka republiky Zuzana Čaputová. Zdráhavým postojom k vymenovaniu úradníckej vlády umožnila poslancom strán vládnej koalície, aby schválili termín predčasných parlamentných volieb až 30. septembra, teda prakticky desať mesiacov po vyslovení nedôvery exekutíve Eduarda Hegera. Ponechala moc v rukách vlády vedenej intelektuálne podvyživeným politikom, ktorý sa prakticky za celé svoje pôsobenie vo verejnej sfére nedokázal vymaniť spod vplyvu Igora Matoviča a k svojim zlyhaniam sa verejne priznal až potom, keď on sám a jeho kabinet stratili dôveru väčšiny verejnosti. Možno iba špekulovať nad tým, či prezidentkina benevolencia voči neschopnému premiérovi a jeho ponechanie v úrade súviseli iba s jej nedostatočnými politickými skúsenosťami, alebo či jej tolerancia voči septembrovému termínu parlamentných volieb súvisela so zámerom poskytnúť Hegerovej vláde v demisii časový priestor, aby si pôvodné koaličné politické subjekty skonsolidovali svoje zázemie v potenciálnej voličskej základni.

Neschopnosť prezidentky prinútiť dosluhujúcu vládnu koalíciu, aby akceptovala termín predčasných parlamentných volieb v prvej polovici roku 2023, nebolo jej prvé vážne zlyhanie. Za také možno považovať jej rozhodnutie prijať návrh na nomináciu Igora Matoviča za ministra financií v marci 2021 – potom, keď bol predseda OĽaNO odvolaný z postu premiéra na nátlak jeho koaličných partnerov. Nielen opozícia, ale aj osobnosti so spoločenskou autoritou, naklonené vtedajšej vládnej koalícii, verejne upozorňovali prezidentku Čaputovú, že Matovič nemôže byť ministrom z vážnych morálnych, etických a iných dôvodov. Poukazovali na to, že jeho ďalšie pôsobenie vo vláde môže spôsobiť chaos a nestabilitu v krajine, čo sa potvrdilo v júli, resp. v septembri 2022, keď strana Sloboda a Solidarita kvôli Matovičovi odišla z vlády a neskôr sa pripojila k hlasovaniu opozície za vyslovenie nedôvery Hegerovmu kabinetu. Zrejme medzi poradcami prezidentky Zuzany Čaputovej sa nenašiel nikto, kto by jej pripomenul ako príklad postup prezidenta Michala Kováča, ktorý vtedajšiemu premiérovi Vladimírovi Mečiarovi odmietol vymenovať dvoch ministrov – medzi nimi Ivana Lexu – pretože Mečiarove návrhy nepovažoval za akceptovateľné z hľadiska záujmov Slovenskej republiky.

Napriek uvedeným kritickým poznámkam na adresu hlavy štátu, v súčasnej neľahkej situácii sa žiada oceniť, že pri výbere kandidátov na posty ministrov v avizovanej úradníckej vláde boli vybrané osobnosti so solídnym odborno-profesným zázemím a tiež spoločenskou autoritou. Prezidentka si nechala poradiť, aby sa na zodpovedné posty vo vláde dostali kompetentní ľudia s primeranými odbornými skúsenosťami a znalosťami fungovania štátneho aparátu. Odborníkov na ministerských kreslách čakajú predovšetkým úlohy súvisiace s realizáciou Plánu obnovy – teda zjednodušene: čerpanie eurofondov, ešte nedoriešené otázky súvisiace s energetickou krízou, ozdravenie verejných financií a nie na poslednom mieste sú sociálne dôsledky inflácie na životnú úroveň občanov z nízkopríjmových skupín. Hoci úradnícka vláda nemôže počítať s podporou parlamentu, občania si pri septembrových voľbách spomenú, ako sa správali politické strany v prípadoch, keď vláda odborníkov riešila otázky živobytia obyčajných ľudí a poslanci ju nepodporili.

Kľúčovou úlohou vlády Ľudovíta Ódora bude príprava nového štátneho rozpočtu. V tomto kontexte treba pripomenúť, že táto úloha sa bude týkať aj tých politických strán, ktoré by po parlamentných voľbách chceli participovať na vláde. Na prvom mieste sa to týka strany Hlas-SD, pretože táto pri súčasnom stave volebných preferencií patrí k dominujúcim subjektom budúcej exekutívy. Preto si Pellegriniho vedenie bude musieť dobre rozmyslieť, či sa bude Hlas-SD prispôsobovať postojom Ficovej strany, alebo si zvolí autonómny prístup konštruktívnej spolupráce pri príprave budúceho rozpočtu Slovenskej republiky. Aktuálne existujúce parlamentné politické strany by mali kalkulovať aj s tým, že ak Ódorova vláda zvládne jej náročné úlohy k spokojnosti občanov, potom svoju náklonnosť prejavia v parlamentných voľbách tým stranám, ktoré úradníckemu kabinetu „nehádzali polená pod nohy.“