Fico už nedisponuje bezvýhradnou lojalitou strany Smer-SD – Lajčák by sa mohol stať katalyzátorom vášní a obrusovať hrany antagonizmov

Najsilnejšia parlamentná a vládna strana Smer-SD doteraz oficiálne nenominovala kandidáta na post prezidenta republiky, čo je príznakom jej vnútornej krízy, aj keď si to jej predstavitelia nepriznávajú. Môžu síce argumentovať stabilnou voličskou základňou – ktorá sa dokonca pri posledných prieskumoch volebných preferencií mierne rozšírila – avšak je to predsa len málo, aby vyvrátili pochybnosti, že strana Roberta Fica od minuloročných župných volieb stráca politickú dynamiku, ale aj vnútornú súdržnosť, čo demonštroval odchod Mareka Maďariča z vedenia strany i z postu ministra kultúry vo Ficovej vláde. Ani neochota ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka prijať ponuku strany Smer-SD kandidovať na prezidentský úrad nie je však jediný príznak toho, že Fico už nedisponuje bezvýhradnou lojalitou elitných kádrov jeho strany, ktorí po vražde Jána Kuciaka a jeho partnerky opatrne dávajú najavo, že politika Smer-u si vyžaduje korekciu, ak si chce udržať dominujúcu politickú pozíciu na Slovensku.

Kedysi bol Robert Fico majstrom politickej komunikácie a dokázal nevyhrocovať atmosféru v spoločnosti konfrontačnou rétorikou, ale postupne akoby sa chcel vyrovnať agresívnej rétorike svojich opozičných oponentov. Otvorene takúto stratégiu deklaroval na sneme strany v decembri 2017 v Martine, kde vyhlásil: „Skončila a éra politickej korektnosti z našej strany. Musíme sa brániť, musíme byť viac politici.“ Dokonca hovoril o tom, že „strana sa viac nebude riadiť biblickým heslom – kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.  Ak na Smer-SD niekto zaútočí kameňom, on odpovie dvoma.“ Zvýšená verbálna agresivita nie je však najlepším riešením problémov, o čom sa už dlhodobo presviedčajú opozičné politické strany, ktorých volebné preferencie viac-menej stagnujú a nie a nie sa výrazne zvýšiť, hoci Richard Sulík, Igor Matovič i Alojz Hlina sa z plných pľúc snažia chrliť „oheň a síru“ na stranu Smer-SD a jej koaličných partnerov.

Ešte závažnejším nedostatkom politiky strany Smer je nedostatočná miera kritickej sebareflexie – a to aj vo vzťahu k osobám, ktorú nesú priamu zodpovednosť za defekty a zlyhania v konkrétnych otázkach. Robertovi Ficovi akosi nedochádza, že pribúda občanov, ktorí túžia po tom, aby ďalej nebujnela rakovina korupcie, nešírili sa klientelistické praktiky a stranícky protekcionizmus všetkých politických farieb. Ficova doktrína tzv. sociálnych balíčkov iba čiastočne pokrýva očakávania občanov, nespokojných s pretrvávajúcimi nedostatkami každodenného života. Voliči síce nezabúdajú, že práve politika strany Smer-SD počíta s tými obyvateľmi Slovenska, ktorí slabo zarábajú, a preto sú odkázaní na „sociálne balíčky“ – ale nie je to výlučná spoločenská téma, ktorú by mala najväčšia vládna strana preferovať. Zdá sa, že premiér Peter Pellegrini si túto skutočnosť uvedomuje a svoje aktivity rozšíril nad rámec sociálnych preferencií občanov.

Neschopnosť chápať očakávania voličov a riešenia otázok, ktoré občania považujú za naliehavé, prejavujú tiež predstavitelia opozičných politických strán, čo dokumentujú ich stabilne sa nemeniaca úroveň volebných preferencií. Nestačí im ani protekcia médií tzv. hlavného prúdu a nepomohla im ani kauza zavraždeného novinára Jána Kuciaka, z ktorej urobili svoju dominujúcu volebnú agendu. Opozícia síce vyzdvihuje chyby a defekty exekutívy, ale používa pritom metódy a argumenty, aké užívala kedysi komunistická propaganda pred novembrom 1989, keď hanobila život na Západe a prezentovala ho v čierno-bielych farbách. Ani avizovaný vstup Andreja Kisku do politiky po skončení jeho prezidentského nevyvolal politickú eufóriu jeho potenciálnych voličov, ale skôr vydesil vodcov opozície, ktorí sa znepokojili, že ich pripraví o časť ich voličskej základne.

V takomto kontexte – teda v atmosfére neistoty strany Smer-SD, čeliacej vnútornej kríze identity a v tiež ovzduší nedôvery, či „naozaj trochu slabá“ opozícia dokáže prekonať problém pochybností vo verejnosti, či je alternatívou – nielen Smer-SD, ale aj triezvo uvažujúci občania sa spoliehajú na to, že minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák zmení svoj kategoricky odmietavý postoj k návrhu, aby kandidoval na úrad prezidenta republiky. Osobnosť Lajčákovho formátu v Grasalkovičovo paláci by sa mohla stať katalyzátorom politickej scény na Slovensku, ktoré si v roku 2020 bude voliť nový parlament a bude potrebovať muža triezveho úsudku a s medzinárodným rozhľadom. Práve z toho dôvodu netreba Lajčáka „odpratať“ kdesi do štruktúr na úradníckom poste v Rade Európy – ako si to predstavuje napríklad prezident Andrej Kiska – ale nájsť širokú platformu spoločenských autorít, ktoré by skúseného diplomata svetového formátu presvedčili, že nejde vôbec o to, aby zachraňoval stranu Smer-SD, ale aby sa postavil na čelo Slovenska a svojím triezvym úsudkom sa stal katalyzátorom politických vášní a obrusoval hrany antagonizmov.