Existuje realistický scenár urovnania konfliktu v Donbase ? – európski lídri udržiavajú „formát Minsk“ zmrazený

V najbližších dňoch má dôjsť k výmene väzňov medzi Ruskom a Ukrajinou, čo sa interpretuje ako zmena moskovskej politiky voči novému ukrajinskému prezidentovi. Podľa názoru generálneho riaditeľa Ruskej rady pre zahraničné veci Andreja Kortunova uvedená skutočnosť svedčí o tom, že stará konfrontačná politika už nikomu neposkytuje žiadne výhody. V takomto kontexte analytici nastoľujú otázku, ako sa bude riešiť osud obyvateľov Donbasu, ktorí žijú v dvoch separatistických útvaroch – „Doneckej ľudovej republike“ a „Luganskej ľudovej republike“ – ak proces urovnania konfliktu bude postupovať podľa známych dohôd z Minska. Finále tohto procesu vidia experti v dlhodobom časovom horizonte, ale i napriek vzdialenej perspektíve už teraz sa v Moskve i v Kyjeve diskutuje o tom, aké by mohli byť reálne alternatívy usporiadania pomerov v Doneckom a Luganskom okrese, kde v súčasnosti vládne administratíva podporovaná z Moskvy.

Riaditeľ Akademického centra Borisa Nemcova pre výskum Ruska na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe – Alexander Morozov prezentuje na ruskom opozičnom internetovom portáli Republic.ru tri odlišné možnosti integrácie obyvateľov separatistických republík v rámci Ukrajiny, aj keď ani jednu z nich nepovažuje za prijateľnú. Podľa oligarchu Ihora Kolomojského – ktorý podporoval zvolenie prezidenta Vladimíra Zelenského –  je potrebné doplniť ukrajinskú ústavu, vrátane päťročného prechodného obdobia so špeciálnym štatútom pre Donbas a vykonať voľby na tomto území pod dohľadom OBSE. Rusko by mohlo kontrolovať tento proces, ale nesmelo by do neho zasahovať. Za týchto okolností ako prvý variant integrácie populácie separatistických území Donbasu politológ Morozov uvádza „čečenský model.“ Podľa tohto variantu vedúci predstaviteľ predtým separatistického územia Denis Pušilin zmení svoje názory – premení sa na „Kadyrova“ – a jeho ľudia sa zaradia do kyjevského establišmentu so „zlatými pištoľami“. A úrady budú musieť investovať do obnovy územia, ktoré je defacto kontrolované tými, ktorí sa tam podieľali na separatizme. Vyšetrovacie skupiny štátnych orgánov z Kyjeva sa tam akceptujú iba na základe dohody s týmito „zlatými pištoľami“ – alebo ich aktivity nebudú povolené bez akýchkoľvek následkov. Inými slovami: „neporazený“ by sa integroval za priaznivých podmienok pre seba. V takomto prípade milión ľudí, ktorí zostanú v Donbase, začlení sa do ukrajinského života približne podľa vzoru ruských Čečencov. Je zrejmé, že uvádzaný model – možný v rámci ruských cárskych tradícií a súčasnej autokracie v Rusku – je na Ukrajine úplne nepredstaviteľný. Obyvatelia Donbasu, ktorí vytvorili mocenské orgány a civilnú správu separatistického päťročného obdobia, nemôžu sa stať „Čečencami“.

Druhá možnosť  integrácie predpokladá interpretáciu situácie ako „ukončenie občianskej vojny“. Podľa tejto koncepcie by obyvatelia Donbasu boli nevyhnutne považovaní za „porazenú stranu.“ Nezávisle na tom, aké sily budú do urovnania zapojené – mierové sily OBSE alebo OSN, či sa vytvorí dočasná administratíva na základe konsenzu štyroch až piatich krajín, alebo dokonca vedenie Európskej únie vytvorí kompletnú dočasnú komisiu s veľkými právomocami – to všetko neanuluje zreteľnú otázku: v akej pozícii sa javia všetci tí, ktorí boli nielen aktívnymi účastníkmi vojenskej a civilnej administratívy, ale vlastne všetci,  vrátane riaditeľov škôl, učiteľov vysokých škôl atď.? Z hľadiska ostatných obyvateľov Ukrajiny sa títo ľudia javia tak, že boli spolupáchateľmi zabíjania ukrajinských vojakov. Zároveň sa začleňujú do integrácie porazenej strany. V takej situácii sa predpokladá, že sa všetci presťahujú na územie Ruska. Keďže sa v takej alebo onakej miere podieľali na „štátnosti DĽR a LĽR“, zostať by mali iba ľudia,  ktorí môžu s istotou zaujať pozíciu úplnej neangažovanosti a nezodpovednosti za páchanie násilností. Pri tomto scenári sa prezident Putin musí postarať nielen o pasy (čo už urobil), ale aj o prijatie 500 000 utečencov. Tí, ktorí utiekli, ako aj tí, ktorí zostanú, budú v stave hlbokej animozity:  vojna za pripojenie k Rusku skončila sa porážkou, Kremeľ zradil. Je pochopiteľné, že humanitárne štruktúry Európskej únie, nemecké stranícke nadácie a rôzne medzinárodné organizácie s rozsiahlymi skúsenosťami môžu na týchto územiach pracovať s „politikou pamäti“, pokúšať sa ovplyvniť sociálny blahobyt obyvateľstva. Úprimne povedané, všetky tieto snahy budú mať reálny význam iba pre ďalšie generácie obyvateľov Donbasu, teda pre tých, ktorí boli mladšími školákmi v období separatizmu alebo sa dokonca narodili po urovnaní konfliktu. Ale  súčasná generácia dospelých v tomto scenári „ukončenia občianskej vojny“ nemá dobré vyhliadky integrovať sa do života Ukrajiny.

Tretím variantom scenára integrácie je možnosť, ktorá oslobodzuje celú populáciu od zodpovednosti. Ľudia – bez ohľadu na to, ako to skutočne bolo – môžu rozvíjať v sebe vedomie, že boli „okupovaní“ a ich život bol „vynútený“. Po ukončení okupácie sa vrátia do normálu. Čoskoro bude obnovená etická aj psychická pohoda. Ale tento scenár je zjavne nemožný. Pojem „koniec okupácie“ znamená „vojenské víťazstvo nad Ruskom“. Za týchto podmienok nebude Moskva súhlasiť s tým, aby podnikla kroky na urovnanie sporu. Je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že na územiach odtrhnutých od Kyjeva  neexistujú žiadne hnutia za návrat k Ukrajine. Takáto nálada tu neexistuje. Dominantná nálada: očakávanie pripojenia k Rusku. S ohľadom na to európski lídri udržiavajú formát Minsk zmrazený. Každý chápe, že nemožno integrovať územia, ktorých obyvateľstvo chce presný opak. Možno sa o to pokúsiť s územiami, v kde sú nálady rozdelené v pomere 40 ku 60 % alebo 50 na 50 %.  Avšak nemožno to robiť s územiami, kde je tento pomer 10 k 90 %.

V takomto kontexte Alexander Morozov usudzuje, že celá rétorika Kremľa týkajúca sa plnenia štyroch bodov Minských dohôd je zbytočná. Neopiera sa o  žiadnu koncepciu urovnania. Kremeľ sa nemôže vzdať Donbasu za podmienok jeho „porážky v občianskej vojne“ a realizácia „čečenského scenára“ je fyzicky nemožná. Úradné osoby v Donbase – s výnimkou lekárov a klaviristov – nebudú veriť zárukám, ktoré im v počiatočnej fáze integrácie poskytne Kyjev alebo medzinárodné konzorcium. Preto emigruje nie iba 5 000 najvyšších činiteľov, ale určite oveľa väčší kontingent osôb. Teda hlavný problém nespočíva v splnení štyroch bodov Minských dohôd, ale v tom, ako zreteľne chápu všetky strany konfliktu eticko-psychologické súvislosti a dôsledky integrácie Donbasu.