Eurovoľby naznačili prekreslenie politickej mapy Slovenska – Smer-SD má stále ešte šancu udržať sa nad vodou

Výsledky volieb do Európskeho parlamentu sú signálom určitého rozloženia politických síl na Slovensku, ale nie celkom slúžia ako lakmusový papierik naznačujúci zloženie Národnej rady SR, ktoré bude po parlamentných voľbách na budúci rok. Pri volebných prognózach treba brať do úvahy, že do súťaže o hlasy opozičných voličov vstúpia dve nové politické strany. S istotou možno predvídať, že avizovaná politická strana „stred“ Andreja Kisku „ukrojí“ z elektorátu dnešnej opozície a taktiež môže ubudnúť z košiara voličov vládnych strán – Smer-SD a Slovenskej národnej strany, ktorí by sa mohli rozhodnúť pre novú politickú stranu Štefana Harabína. I keď neúspešný prezidentský kandidát po voľbách popieral, že by sa ďalej angažoval na domácej politickej scéne, nedávna registrácia občianskeho združenia „Harabínovci vlastenci“ potvrdzuje zákulisné informácie, že ide o sondážny krok, smerujúci k založeniu politickej strany. Samotný sudca Najvyššieho súdu potvrdil, že zakladatelia združenia prebrali celý jeho prezidentský „predvolebný program zahraničnej a vnútornej politiky, otázky tradičnej slovenskej a kresťanskej rodiny, otázky bezpečnosti našich občanov pred ilegálnou moslimskou migráciou.“ Podľa aktuálneho prieskumu potenciálnych preferencií agentúry Focus by mohlo Harabínovu stranu voliť 20 % občanov – a to doterajších voličov spomínaných vládnych strán, ako aj Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko, hnutia Borisa Kollára Sme rodina a tiež KDH.

V rámci uvádzaných faktov nemožno charakteristiky vyhliadok strany Roberta Fica po eurovoľbách, že ich výsledky jej veštia „pochmúrnu politickú budúcnosť“, vnímať iba ako propagandistické metafory, ale ako seriózny podnet k úvahám, či strana Smer-SD má primeraný potenciál kritickej sebareflexie, aby sa spamätala z čiastkových neúspechov u voličov, ktoré ju sprevádzajú od župných volieb v roku 2017. Z prvých reakcií predstaviteľov Ficovej strany sa zdá, že nie všetci sa zhodujú v hodnotení výsledkov eurovolieb. Oficiálne zdôvodnenie neúspechu Smer-u vo veľkých mestách pôsobí viac ako diplomatická nóta než ako úprimný ponor do problémov, trvale znižujúcich preferencie strany. Nejde totiž ani tak o to, „ako viac odkomunikovať program strany“, ale predovšetkým zbaviť ju prepojení na systém korupcie, klientelizmu a partokracie, ktorá bujnie na Slovensku od čias Vladimíra Mečiara a ani jedna z predchádzajúcich vlád sa nedokázala od neho odpútať a dôsledne uplatňovať právny režim ochraňujúci spoločnosť pred týmito negatívnymi javmi. Možno takéto pomenovanie jednej z príčin deformácie sociálnodemokratickej politiky Smer-u znie pre niektoré kruhy v strane príliš radikálne, avšak bez úprimnosti k faktom nemožno stranícku krízu zastaviť.

Podobne niektorí v Smer-e vnímajú otázku, či nie je načase, aby sa Robert Fico pobral na politický dôchodok, pretože je spoločensky opotrebovaný a stratil politickú invenciu, ktorá umožnila tejto strane dlhodobo dominovať na slovenskej politickej scéne a udávať jej dynamické tempo. Samotný Fico už pred piatimi rokmi svojou kandidatúrou na úrad prezidenta republiky potvrdil, že si uvedomuje svoju politickú „opotrebovanosť“ a takýmto elegantným spôsobom chcel „vykĺznuť“ zo straníckej politiky. Nepodarilo sa mu to ani nedávnym pokusom o kandidatúru na post predsedu Ústavného súdu, avšak tento pokus svedčí o tom, že Robert Fico nemá mentálnu dispozíciu, aby vnímal potrebu zmien v politike z hľadiska objektívnych záujmov spoločnosti, ale svoje ego nadraďuje týmto záujmom. Žiada sa uviesť, že nejde o zriedkavú vlastnosť politikov, pretože iba osobnosti skutočného formátu – ako bol napr. francúzsky prezident Charles de Gaulle – ovládajú „umenie odísť“ v pravý čas.

Nielen závislosť viacerých činiteľov v štruktúrach strany Smer-SD na Robertovi Ficovi, ale aj jeho autorita v elektoráte strany je faktor, ktorý ovplyvňuje úvahy o jeho nahradení iným straníckym funkcionárom. Debatu na túto tému ovplyvňuje tiež argument, že mnohí voliči Smer-u svoju politickú náklonnosť strane spájajú s Ficovou osobou, a preto jeho odchod z čela strany by mohol negatívne zapôsobiť na voličskú podporu Smer-u. Oslovuje ich svojou rétorickou zdatnosťou, argumentačným nadaním a akcentom sociálnych tém, ktoré najpresvedčivejšie voličov oslovujú a priťahujú. V predvolebnom roku sú tieto súvislosti osobitne dôležité, a preto špekulácie o vystriedaní Fica vo funkcii predsedu strany narážajú nielen na postoj samotného predsedu a jeho najbližšieho okolia, ale i na obavy, že by zmena na poste vodcu sa mohla odraziť na poklese volebných preferencií.

Zdá sa, že politici strany Smer-SD nebrali na vedomie, že táto najpočetnejšia strana súčasného parlamentu sa ocitla po župných voľbách v novembri 2017 na historickej križovatke svojho politického osudu. Pokračovala však v kurze na trajektóriu podobnú dráhe takých vplyvných politických subjektov, akými boli kedysi HZDS alebo SDKÚ. Túto „vlajkovú loď“ ľavice na Slovensku ďalej unášajú bludné prúdy korporátnych parazitov a ženú ju na plytčinu, kde jej hrozí stroskotanie – ale predtým sa môže stať ešte „bludným Holanďanom“ beznádejne loviacim vo vodách populizmu, prípadne nacionalizmu. Ficovým kolegom by malo byť výstrahou stroskotanie českých sociálnych demokratov vo voľbách do Európskeho parlamentu – v ktorých stratili všetky svoje štyri poslanecké mandáty a nezískali ani štyri percentá voličských hlasov – ak nechcú nasledovať trpký osud českých súdruhov. Strana Smer-SD má stále ešte šancu udržať sa nad vodou, ale nie tým, „ako viac odkomunikovať program strany.“