Elita Smeru-SD sa spamätala príliš neskoro – Pellegriniho „strana zmeny“ môže v ľuďoch na Slovensku vyvolať nádej

Propagandisti, povrchní analytici a trochu jednoduchší voliči produkujú v súvislosti s odchodom Petra Pellegriniho zo strany Smer-SD plytké a čierno-biele hodnotenia tohto kroku posledného premiéra v histórii tejto strany. Ale dôkladnejší pozorovatelia politickej scény na Slovensku už na jeseň minulého roku, keď vtedajšia ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská s podporou Pellegriniho bojovala o reformu nemocníc – tzv. stratifkáciu – vedeli, že výhrady predsedu Smer-u Roberta Fica proti tomuto riešeniu sú v skutočnosti vyústením konfrontačného vzťahu medzi Ficom a jeho nástupcom vo funkcii premiéra. Logika vývoja tohto vzťahu napovedala, že Pellegrini v príhodnej situácii ukončí tento stav a vykročí vlastnou politickou cestou. Téma stratifikácie nemocníc nebola jediná téma, kde došlo k „čelnej zrážke“ týchto dvoch politikov. Antagonistický charakter straníckeho partnerstva Fico-Pellegrini sa prejavil pri viacerých príležitostiach. Celkom zrejmý bol vtedy, keď si kvázi-politik Andrej Danko dovolil znevažujúcim tónom oponovať premiérovi koaličného kabinetu a šéf strany Smer-SD sa ho ani slovom nezastal. V takomto kontexte bolo logické predpokladať, že Peter Pellegrini hľadá iba vhodný moment, aby konfrontáciu s Ficom ukončil razantným spôsobom.

Z osudu Ficových kritikov – Borisa Zalu, Mareka Maďariča či Moniky Smolkovej – sa poučil, že proti vplyvu Roberta Fica v strane i elektoráte Smer-u potrebuje autoritu, akú môže získať iba od voličov strany a verejnosti, ktorá stále kritickejšie vnímala pôsobenie Fica v politike. Parlamentné voľby vo februári 2020 – v ktorých expremiér Pellegrini získal o 170 000 preferenčných hlasov viac ako Fico a iba o 85 000 voličských krúžkov menej ako premiér Igor Matovič – poskytli Pellegrinimu potenciál, aby verejne deklaroval svoj záujem zvoliť si iný politický kurz, aký diktoval strane Smer-SD Robert Fico. Až teraz sa elita Smer-u spamätala a uvedomila si, že bez Pellegriniho je táto strana odsúdená na živorenie v opozícii až do svojho zániku. Od niekdajšieho „korunného princa“ strany Roberta Kaliňáka, cez Ľubomíra Petráka, Erika Tomáša či Moniku Beňovú začali apelovať na potrebu riešiť krízovú situáciu vnútrostraníckou cestou a nie pred očami verejnosti. K tomu sa žiada poznamenať, že takáto prax nie je už v zavedených demokratických politických stranách zvykom a verejnosť pozná politické zákulisie, ak ide o zmeny, ktoré majú zásadný dopad na situáciu v spoločnosti.

Podaktorí kritici Petra Pellegriniho sa tvária „nechápavo“ a nastoľujú požiadavku, aby predložil alternatívu svojho politického programu k programu strany Smer-SD. Ide o určitý druh populistickej demagógie, pretože Pellegrini odchádza z politickej strany národno-konzervatívnej orientácie, aby založil skutočnú sociálno-demokratickú stranu. Predsa aj „vrabce“ na Súmračnej ulici „čvirikajú“, že z Ficovej strany sa stal iba „výťah k moci“ na podporu určitých majetkových skupín. Už dávno sa zabudlo na myšlienky šéfa britských labouristov Tonyho Blaira, ktorými Fico argumentoval, keď v novembri 1999 stranu zakladal. Strana sa teda najprv vydávala za predstaviteľku tzv. tretej cesty, potom si „obliekla kabát“ Dubčekovej sociálnej demokracie až nakoniec sa ocitla tam, kde sa nachádza teraz. Teda nie Peter Pellegrini zradil stranu, ale na scestie ju doviedol Robert Fico – zodpovedný aj za to, že s jej menom je spätých viacero škandálov a spoločenských defektov, vďaka ktorým sa dostal k moci nezrelý politik a populista Igor Matovič.

Z Pellegriniho novej strany majú strach o svojich voličov nielen vo Ficovom „tábore“, ale aj v súčasnej vládnej koalícii, pretože podľa prieskumov  tam sú tiež voliči, sympatizujúci s Pellegrinim. Vládnej koalícii naklonené médiá tzv. hlavného prúdu vystrelili proti populárnemu ex-premiérovi už niekoľko „jedovatých šípov“. Medzi nimi je aj tvrdenie, že zradil Roberta Fica a jeho stranu, ktorá mu umožnila sľubnú politickú kariéru. Podľa pochybnej logiky týchto moralistov to znamená, že prvým významným zradcom bol prezident Michal Kováč, ktorý inicioval odvolanie vlády Vladimíra Mečiara v marci 1994, hoci Mečiarovo HZDS navrhlo Kováča za prezidenta republiky. Ďalším zradcom v tejto súvislosti bol premiér Jozef Moravčík, ktorý nastúpil po Mečiarovi, ale ešte v období česko-slovenskej federácie ho HZDS  nominovalo na post federálneho ministra zahraničných vecí. Premiér Mikuláš Dzurinda tiež „zradil“ KDH, keď ho nezvolili za svojho predsedu, a tak si založil „svoju SDKÚ.“ O Robertovi Ficovi sa vie, že „zradil“ Stranu demokratickej ľavice, ktorú pohltila jeho strana Smer. Príklady uvedených zradcov potvrdzujú, že politika nie je o nejakej abstraktnej morálke, ale o kompromisoch, stratégii a predovšetkým taktike.

Budúcu politickú stranu Petra Pellegriniho hneď na začiatku nečakajú ľahké časy, pretože všetci jej potenciálni protivníci cítia, že nejde iba o jej ľavicový program, ktorý určite v neľahkých časoch ekonomickej krízy vyvolanej pandémiou môže na voličov zabrať. Okrem toho, že bývalý premiér sa osvedčil vo funkcii ako rozvážny politik, svoju schopnosť racionálne spravovať štát osvedčil v prvej etape koronavírusovej pandémie. Na rozdiel od mnohých politikov – nielen Roberta Fica – nepoužíva ani agresívny štýl verejnej komunikácie a neútočí nevyberavým spôsobom na svojich politických protivníkov pri každej príležitosti, ako to býva zvykom napríklad u premiéra Igora Matoviča alebo vicepremiérky Veroniky Remišovej. Zrejme sa v tom zrkadlí aj jeho dvadsaťročné pôsobenie v politike a „poschodia moci“, ktorými prešiel. Pellegriniho „strana zmeny“ môže vyvolať v ľuďoch nádej, že sa na Slovensku aj pod jej vplyvom niečo zmení k lepšiemu. Pellegriniho politickí nepriatelia sú zväčša tak jednoduchí, že ani nevedia, ako jeho spoločenskú pozíciu posilnia tým, keď budú na neho „pľuť“ a útočiť !