Dokáže prezidentka Čaputová korigovať zlyhania politikov ? – Peter Pellegrini by nemal kopírovať Ficovu agendu

Ak si prezidentka republiky Zuzana Čaputová naplánovala pracovné konzultácie s premiérom Eduardom Hegerom, ako aj s ďalšími ústavnými činiteľmi a nevynechala ani predstaviteľov opozičných politických strán Roberta Fica a Petra Pellegriniho, aby s nimi hovorila o aktuálnej bezpečnostnej situácii i celkovej situácii na Slovensku, tak to nie je dobrá známka pre súčasnú vládu. Hlava štátu zrejme usúdila, že bez jej priamej angažovanosti vládna koalícia a ani opozícia nie sú v stave konštruktívnymi krokmi prispieť k upokojeniu spoločenských pomerov, ktoré sa neustále vyostrujú a prinášajú riziko prehlbovania súčasnej krízy, ohrozujúcej právnu i ekonomickú stabilitu vzťahov v krajine. Nevedno, či sa Zuzana Čaputová pokúša o úlohu akéhosi mediátora alebo chce dať politikom najavo, že bude dôraznejšie postupovať v prípadoch, keď bude potrebné upozorniť občiansku verejnosť na zlyhania politikov a vytvoriť na nich spoločenský tlak, aby konali zodpovedne a brali do úvahy záujmy občanov – a nie svoje mocenské ambície.

Najmarkantnejším prejavom politickej mizérie súčasnej vlády je fakt, že rastie dôveryhodnosť opozičného politika Roberta Fica a temer na dno klesla úroveň dôvery k predsedovi strany OĽaNO Igorovi Matovičovi. Mnohí nepochybujú o tom, že to bol práve Matovič, ktorý svojou politikou na poste premiéra dokázal nemožné – vzkriesil politickú mŕtvolu Roberta Fica a pochoval naivné ilúzie voličov súčasnej vládnej koalície, že Matovičova vláda bude vládou zákona a rozumného spravovania štátu. Ku kormidlu exekutívy sa dostal populista plytkého intelektu s vážnou sociopatickou poruchou osobnosti a mravne neukotvený človek. Žiaľ, nie je jediný vo vládnej zostave, ktorý si zaslúži takéto negatívne charakteristiky, čo zrkadlí nielen úroveň slovenskej politickej elity, ale odráža aj myšlienkový potenciál voličov, schopných prejaviť dôveru takýmto politikom.

Pri bilancovaní koaličného „panovania“ žiada sa okrem iného podotknúť, že rozvrat verejných financií Slovenskej republiky pokračuje aj jeden a pol roka potom, čo vládu strany Smer-SD nahradila nová vláda. Nad ekonomikou visia ako Damoklov meč ďalšie obmedzenia súvisiace s treťou vlnou pandémie, ktorá vyvoláva obavy nielen v nemocniciach, ale aj v podnikateľskej sfére, v službách i medzi ekonomickými analytikmi. Slovenské hospodárstvo orientované na zahraničné trhy pociťuje narušenie globálnych dodávateľských reťazcov a prízrak energetickej krízy umocňuje sociálnu neistotu a zneisťuje zámery podnikateľov. V takomto kontexte súčasná vláda Slovenskej republiky viac improvizuje, než by cieľavedome pripravovala alternatívne riešenia na zmiernenie negatívnych sociálno-ekonomických dopadov. A za takéhoto stavu sa minister financií venuje „cirkusovej atrakcii“ – lebo inak nemožno nazvať očkovaciu lotériu, slúžiacu skôr na manipuláciu verejnej mienky než na motiváciu k očkovaniu proti koronavírusu.

V normálne fungujúcej demokratickej krajine za takejto situácie – v akej sa teraz  nachádza Slovensko – by sa politici  zhodli na tom, že východiskom k pozitívnemu riešeniu krízy môžu byť iba predčasné parlamentné voľby. U nás však väčšina koaličných politikov sa neodváži schváliť takéto riešenie, pretože by riskovali volebnú porážku. Signalizujú im to opakujúce sa prieskumy volebných preferencií, ale aj správanie niektorých koaličných partnerov, ktorí už teraz naznačujú, že sú pripravení uzatvárať koaličné pakty s inými partnermi – než so súčasnými koaličnými spojencami. Najpriehľadnejšie je v tomto ohľade správanie predsedu hnutia Sme rodina Borisa Kollára. Správa sa ako „konský handliar“ – opakovane naznačuje, že by mohol z vládnej koalície odísť, aj keď všetci jeho partneri v koalícii sú presvedčení o tom, že je to iba gesto vydierača, ktorému sa podarilo po prvý i poslednýkrát v živote zasadnúť do kresla predsedu parlamentu.

Na nezainteresovaného pozorovateľa slovenskej politickej scény paradoxne pôsobí fakt, že dvaja hlavní protagonisti opozície – Smer-SD a Hlas-SD – temer v rovnakej miere venujú svoju politickú energiu kritike vládnej politiky ako vzájomnému súboju o priazeň voličov, príbuznej ideologickej orientácie. Aktivita Roberta Fica zameraná na obhajobu niektorých dôvodne podozrivých osôb je pochopiteľná a dokonca v mnohom mu treba dať za pravdu. Aj iní už verejne zaregistrovali, že „naozaj máme v bezpečnostných zložkách značný neporiadok.“  Ficovi principiálni kritici si tiež všimli, že „nefunguje vnútorná kontrola, zneužíva sa kolúzna väzba, nadhodnocuje trestnosť skutkov, obviňuje bez dostatku dôkazov, vládne vysoký stupeň anarchie, vysokí funkcionári sa buď boja rozhodovať konflikty, alebo sami problémy ešte viac eskalujú.“ Ale Peter Pellegrini a jeho „sociálna demokracia“ by nemali kopírovať Ficovu agendu, ale ponúkať naozaj originálnu sociálnodemokratickú agendu napríklad nemeckého typu, ako to nedávno robil predseda nemeckej SPD Olaf Scholz a doviedol tým svoju stranu k volebnému víťazstvu !