Dokáže Andrej Kiska vládnuť s Matovičom a Kollárom ? – čo sa stane so stranou Smer-SD po parlamentných voľbách ?

Výsledky prieskumov volebných preferencií publikované sedem týždňov pred voľbami poslancov Národnej rady SR potvrdzujú očakávania, že naďalej najsilnejším subjektom medzi politickými stranami v parlamente zostane strana Smer-SD a vládu po voľbách by mali „poskladať“ opoziční signatári tzv. paktu o neútočení spolu Matovičovym OĽaNO i so stranou Borisa Kollára – Sme rodina. Z tohto konštatovania vyplývajú dve základné otázky: jedna sa týka pochybností, či je Smer-SD pripravený na pôsobenie v opozícii, či to prežije bez ujmy na svojom elektoráte a bez personálnych otrasov vo vnútri straníckej špičky; druhá otázka sa vzťahuje k tomu, či pestrofarebná, multispektrálna vláda donedávna sa hašteriacich opozičných politikov dokáže vytvoriť stabilné prostredie na to, aby nová koalícia vydržala pokope až do termínu riadnych parlamentných volieb v roku 2024. Odpovede na takto položené otázky v doterajších analýzach aktuálnej situácie sú väčšinou formulované iba hmlisto a dosť všeobecne.

Pochybnosti o stabilite budúcej vlády súvisia okrem iného s tým, ako doteraz medzi sebou komunikovali opoziční lídri. Ak museli podpísať dokument zaväzujúci ich, že nebudú na seba vzájomne útočiť a nepôjdu do vlády so stranami Smer-SD a SNS po voľbách, tak to nesvedčí o vysokej úrovni ich vzájomnej dôvery – ani morálky. Ich programová orientácia, volebné akcenty i mocenské ašpirácie v štruktúrach budúcej administratívy môžu sa stať zdrojom nezhôd, ktoré povedú k permanentnej nedôvere a môžu ohrozovať stabilitu kabinetu, stmeleného iba fóbiou z Roberta Fica. Treba brať do úvahy fakt, že voliči z tábora tzv. demokratickej opozície majú rôznorodé očakávania a hodnotové priority, takže pre predstaviteľov budúcej vládnej koalície nebude tak jednoduché zladiť ich na vzájomne prijateľnú úroveň. Zhodnú sa azda iba v tom, že štátny aparát treba zbaviť straníckych protežantov predchádzajúcej vlády a rázne postupovať proti korupcii, klientelizmu a porušovaniu zákonov.

Nebude však jednoduché napĺňať činmi zásadné predvolebné sľuby. Napríklad predseda strany Za ľudí Andrej Kiska spomenul záväzok do 10 rokov doplniť zdravotnícku sieť o 10 nových nemocníc, ktoré Slovensko určite potrebuje. Ale aký investičný model zaručí finančné prostriedky na ich výstavbu, ak všetky opozičné strany na pravo od stredu sľubujú znižovanie daní a odvodov a zároveň zvyšovanie miezd a niektorých iných sociálnych benefitov ? Tvrdiť, že peňazí bude dosť, ak sa zarazí korupcia a klientelizmus, je však bohapustý populizmus, pretože štátny rozpočet ani pri úsporách financií „uliatych“ do daňových „rajov“ a získaných „zoškrtaním“ nadsadených cien dodávok pre štát nebude stačiť na to, aby pokryl všetky potreby spoločnosti, vrátane sociálne odkázaných občanov. Skeptici sa už teraz obávajú, aby s tými desiatimi nemocnicami to nedopadlo tak, ako s tou „povestnou“ diaľnicou do Košíc….

Určitá skepsa sa netýka iba realizácie predvolebných programov, ale pochybnosti boli vyslovené aj na adresu tých, ktorí by mali ich uskutočnenie politicky garantovať. Pred Vianocami jeden zo zakladateľov KDH – František Mikloško – o súčasných lídroch opozície zapochyboval, že nie si je istý tým, „či tí ľudia dokážu vládnuť.“ Mikloškove tvrdé vyjadrenie o signatároch „paktu o neútočení“ umocnil bývalý poradca prezidenta Václava Havla Péter Hunčík – povolaním psychiater – ktorý nedávno konštatoval, že „pri sledovaní diskusie politikov v televíziách či parlamente vo mne hneď čosi bije na poplach. Títo agresívni, vulgárni – a mám odvahu povedať primitívni – ľudia chcú riadiť krajinu v nasledujúcich štyroch rokoch? Z týchto si máme vybrať?!“ Možno uvedené charakteristiky z úst osobností – kriticky naladených voči súčasnej vláde“ –  javia sa pejoratívne nadsadené, ale nemožno im uprieť, že mali by byť podnetom na zamyslenie, či súčasná garnitúra opozičných lídrov je to najlepšie, čo Slovensko má k dispozícii.

Zostáva ešte vrátiť sa k otázke, čo sa stane so stranou Smer-SD po parlamentných voľbách ? Bola už dvakrát v opozícii a dokázala sa prebojovať do vládnych kresiel, ale stalo sa tak v inej spoločenskej situácii. Po prvýkrát prišiel Robert Fico k moci po štvorročnom reformnom období druhej vlády Mikuláša Dzurindu, keď niektoré sociálne skupiny negatívne pociťovali dopad Dzurindových reforiem na ich životnú úroveň. Po druhý raz sa Smer-SD uchopil moci aj pričinením predsedu strany Sloboda a Solidarita Richarda Sulíka, pretože tento arogantný politik s „maskou“ liberála nadradil svoj pohľad na riešenie problémov dlžobami sužovaného Grécka a umožnil tým predčasné voľby, v ktorých zvíťazila strana Roberta Fica. Už nie je reálne očakávať, že by sa takéto situácie opakovali. Ak má Smer-SD po voľbách vo februári 2020 zostať na politickej scéne ako stále relevantná sila, nemôže sa vyhnúť procesu vnútornej transformácie a musí sa zbaviť balastu dlhoročného vládnutia.