Dnešné regionálne konflikty sa podobajú konfliktom, ktoré vyvolali II. svetovú vojnu – Nachádza sa svet na prahu ďalšej globálnej vojny ?

Obdobie po studenej vojne sa začalo začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia vzletnými víziami globálneho mieru. O tri desaťročia neskôr sa končí s rastúcimi rizikami globálnej vojny. Európa dnes zažíva na Ukrajine najničivejší vojenský konflikt za posledné generácie. Brutálny boj medzi Izraelom a Hamasom rozsieva násilie a nestabilitu na Blízkom východe. Východná Ázia, našťastie, nie je vo vojne. Ale ani to nie je úplne pokojné, keďže Čína tlačí na svojich susedov a hromadí vojenskú silu historickým tempom. Ak si mnohí dnes neuvedomujú, ako blízko je svet spustošený zúrivými, vzájomne prepojenými konfliktami, možno je to preto, že sme zabudli, ako vznikla posledná globálna vojna.

Keď Američania myslia na globálnu vojnu, zvyčajne myslia na druhú svetovú vojnu – alebo časť vojny, ktorá začala japonským útokom na Pearl Harbor v decembri 1941, napísal vo svojej analýze profesor geopolitiky Hal Brands, ktorý pôsobí na Johns Hopkins School of Advanced International Studies vo Washingtone.  Po tomto útoku a následnom vyhlásení vojny Adolfom Hitlerom Spojeným štátom konflikt bol jediný, vše zahŕňajúci boj medzi súperiacimi alianciami na globálnom bojisku. Druhá svetová vojna sa však začala ako trojica voľne prepojených súbojov o prvenstvo v kľúčových regiónoch siahajúcich od Európy po ázijsko-pacifický región – súbojov, ktoré nakoniec vyvrcholili a spojili sa do globálne pohlcujúceho celku.. História tohto obdobia odhaľuje temnejšie stránky strategickej vzájomnej závislosti vo vojnou zmietanom svete. Ilustruje tiež nepríjemné paralely so situáciou, ktorej momentálne čelí Washington – konštatoval prof. Brands.

Paralely medzi týmto skorším obdobím a súčasnosťou sú zarážajúce. Dnes – rovnako ako v 30. rokoch minulého storočia – čelí medzinárodný systém trom ostrým regionálnym výzvam. Čína rýchlo hromadí vojenskú silu ako súčasť svojej kampane s cieľom vytlačiť Spojené štáty zo západného Pacifiku – a možno sa tak stať najvýznamnejšou svetovou veľmocou. Vojna Ruska na Ukrajine je vražedným stredobodom jeho dlhodobého úsilia o opätovné získanie prvenstva vo východnej Európe a bývalom sovietskom priestore . Na Blízkom východe Irán a jeho zástupcovia – Hamas, Hizballáh, Húsíovia a mnohí ďalší – vedú krvavý boj o regionálnu dominanciu proti Izraelu, monarchiám v Perzskom zálive a Spojeným štátom. Základnými spoločnými črtami, ktoré spájajú revizionistické štáty, sú opäť autokratické vládnutie a geopolitické krivdy; v tomto prípade túžba rozbiť poriadok vedený USA, ktorý ich pripravuje o vytúženú veľkosť.  Peking, Moskva a Teherán sú nové mocnosti, ktoré „nemajú“ právomoci, a preto bojujú proti Washingtonu a jeho spojencom.

Dve z týchto výziev sa už stali horúcimi. Vojna na Ukrajine je tiež krutým zástupným súbojom medzi Ruskom a Západom; ruský prezident Vladimír Putin sa pripravuje na dlhý a drsný zápas, ktorý môže trvať roky. Útok Hamasu na Izrael v októbri minulého roka, ktorý umožnil – ak možno nie výslovne požehnal – Teherán, spustil intenzívny konflikt, ktorý spôsobuje násilné rozšírenie v tomto životne dôležitom regióne. Irán sa medzitým približuje k získaniu jadrových zbraní, ktoré by mohli podporiť jeho regionálny revizionizmus tým, že by jeho režim uchránili pred reakciou Izraela alebo USA. V západnom Pacifiku a pevninskej Ázii sa Čína stále spolieha najmä na donucovacie prostriedky, teda nátlak bez vojny. Keď sa však vojenská rovnováha na citlivých miestach, ako je Taiwanský prieliv alebo Juhočínske more zmení, Peking bude mať lepšie možnosti – a možno aj väčšiu chuť – na agresiu.

Podobne ako v tridsiatych rokoch 20.  storočia, ani teraz sa revizionistické mocnosti nie vždy dohodnú. Rusko a Čína sa usilujú o prvenstvo v strednej Ázii. Taktiež sa presadzujú aj na Blízkom východe, a to spôsobom, ktorý niekedy prekračuje tamojšie záujmy Iránu. Ak revizionisti nakoniec vytlačia svojho spoločného nepriateľa –  Spojené štáty – z Eurázie, mohli by nakoniec bojovať medzi sebou o korisť – rovnako ako mocnosti Osi, keby nejakým spôsobom porazili svojich rivalov, určite by sa potom obrátili proti sebe. . Zatiaľ však väzby medzi revizionistickými mocnosťami prekvitajú a regionálne konflikty v Eurázii sú čoraz pevnejšie prepojené. Rusko a Čína sa zbližujú prostredníctvom svojho strategického partnerstva „bez hraníc,“ ktoré zahŕňa predaj zbraní, prehlbovanie obranno-technologickej spolupráce a prejavy geopolitickej solidarity, ako sú vojenské cvičenia v horúcich oblastiach sveta. A tak ako pakt Molotov-Ribbentrop z roku 1939 kedysi umožnil Nemecku a Sovietskemu zväzu obsadzovať východnú Európu bez toho, aby riskovali vzájomný konflikt, čínsko-ruské partnerstvo upokojilo kedysi najmilitarizovanejšiu hranicu sveta a umožnilo obom krajinám sústrediť sa na súperenie s Washingtonom a jeho priateľmi. Nedávno vojna na Ukrajine posilnila aj ďalšie eurázijské vzťahy – medzi Ruskom a Iránom a Ruskom a Severnou Kóreou – pričom zintenzívnila a prepojila výzvy, ktoré príslušní revizionisti predstavujú.

Drony, delostrelecká munícia a balistické strely poskytované Teheránom a Pchjongjangom – spolu s ekonomickou pomocou poskytnutou Pekingom – podporujú Moskvu v jej konflikte proti Kyjevu a jeho západným podporovateľom. Zdá sa, že Moskva výmenou za to odovzdáva citlivejšiu vojenskú technológiu a know-how;  predáva vyspelé lietadlá Iránu, údajne ponúka pomoc pokročilým zbrojným programom Severnej Kórey, možno dokonca pomáha Číne pri stavbe jej útočnej ponorky novej generácie. Ostatné regionálne súboje odhaľujú podobnú dynamiku. Na Blízkom východe Hamas bojuje proti Izraelu čínskymi, ruskými, iránskymi a severokórejskými zbraňami, ktoré zhromažďuje už roky. Po 7. októbri Putin vyhlásil, že konflikty na Ukrajine a na Blízkom východe sú súčasťou jediného, ​​väčšieho boja, ktorý „rozhodne o osude Ruska a celého sveta.“ A v ďalšej ozvene minulosti napätie v kľúčových scénach Eurázie vyčerpáva americké zdroje tým, že superveľmoc konfrontuje s viacerými dilemami súčasne. Revizionistické sily si navzájom pomáhajú jednoducho tým, že robia svoje vlastné veci.

Jedným zásadným rozdielom medzi 30. rokmi 20. storočia a dneškom je rozsah revizionizmu. Aj keď sú Putin a iránsky ajatolláh Alí Chameneí zlí, nepohltili by obrovské kusy kľúčových regiónov. Ďalším zásadným rozdielom je, že vo východnej Ázii stále panuje neistý mier. Ale vzhľadom na to, že americkí predstavitelia varujú, že Čína by sa mohla stať agresívnejšou, keď jej schopnosti dozrejú – možno už v druhej polovici tohto desaťročia – stojí za zváženie, čo by sa stalo, keby v tomto regióne vypukol konflikt. Takýto konflikt by bol z viacerých hľadísk katastrofálny. Čínska agresia proti Taiwanu by mohla vyvolať vojnu so Spojenými štátmi, ktorá by proti sebe postavila dve najmocnejšie armády sveta – a ich dva jadrové arzenály. Globálny obchod by to narušilo takým spôsobom, že by výkyvy vyvolané vojnami na Ukrajine a v Gaze vyzerali ako banalita. Ďalej by to polarizovalo globálnu politiku, keďže Spojené štáty sa snažia zmobilizovať demokratický svet proti čínskej agresii, čím tlačia Peking do tesnejšieho objatia s Ruskom a inými autokratickými mocnosťami.

Najkritickejšie je to, že keby sa vojna vo východnej Ázii spojila s prebiehajúcimi konfliktami inde, mohla by vytvoriť situáciu, ktorá sa nepodobala ničomu od 40. rokov minulého storočia, keď všetky tri kľúčové regióny Eurázie sa naraz rozhoreli rozsiahlym násilím. Nemusí sa to stať jedinou, vše objímajúcou svetovou vojnou. Vytvorilo by to však svet sužovaný vojnou, pretože Spojené štáty a ďalší obrancovia existujúceho poriadku by čelili viacerým vzájomne prepojeným konfliktom, ktoré by sa rozprestierali na najdôležitejšom strategickom území na Zemi.  Existuje veľa dôvodov, prečo sa tento scenár nemusí uskutočniť. Východná Ázia by mohla zostať v mieri, pretože Spojené štáty a Čína majú obrovskú motiváciu, aby sa vyhli strašnej vojne. Boje na Ukrajine a na Blízkom východe by mohli utíchnuť. Ale aj tak sa oplatí premyslieť si scenár nočnej mory,  pretože svet by mohla od rozšíreného euroázijského konfliktu deliť len jedna zle zvládnutá kríza – a pretože Spojené štáty sú na túto možnosť veľmi nepripravené.

Práve teraz sa Spojené štáty snažia podporovať Izrael a Ukrajinu súčasne. Požiadavky týchto dvoch vojen, v ktorých Washington zatiaľ nie je hlavným bojovníkom, vyčerpávajú možnosti USA v oblastiach ako sú delostrelectvo a protiraketová obrana. Nasadenia vo vodách okolo Blízkeho východu, ktorých cieľom je odradiť Irán a udržať kritické námorné cesty otvorené, zaťažujú zdroje amerického námorníctva. Útoky na ciele Húsíov v Jemene spotrebúvajú prostriedky, ako sú rakety Tomahawk, ktoré by boli v americko-čínskom konflikte na nezaplatenie. Toto všetko sú príznaky väčšieho problému: znižujúcich sa schopností a kapacít americkej armády v porovnaní s jej početnými, vzájomne prepojenými výzvami.

V priebehu obdobia po roku 2010 Pentagon postupne upustil od vojenskej stratégie, ktorej cieľom bolo poraziť dvoch protivníkov z radov darebáckych štátov súčasne; namiesto toho sa rozhodol pre stratégiu jednej vojny zameranú na porážku jediného veľmocenského súpera – Číny –  v intenzívnom boji. V istom zmysle to bola rozumná odpoveď na extrémne nároky, ktoré by takýto konflikt so sebou priniesol. Pentagon  však tiež nebol dostatočne pripravený na svet, v ktorom kombinácia nepriateľských veľmocí a vážnych regionálnych hrozieb ohrozuje viacero oblastí naraz. Možno to tiež povzbudilo agresívnejších amerických protivníkov, akými sú Rusko a Irán, ktorí si určite uvedomujú, že preťažená superveľmoc – s armádou zúfalo zameranou na Čínu – má obmedzenú schopnosť reagovať na iné sondy.

Spojené štáty by  mali veľké problémy s mobilizáciou pre vojnu na viacerých frontoch,  alebo dokonca s mobilizáciou pre dlhotrvajúci konflikt v jednom regióne, zatiaľ čo by zásobovali spojencov v iných regiónoch. Mohli by mať problémy s výrobou obrovských zásob munície potrebnej pre konflikt veľmocí alebo s nahradením lodí, lietadiel a ponoriek stratených v bojoch. V potenciálnej vojne v západnom Pacifiku by bolo určite ťažké držať krok so svojím najsilnejším rivalom; ako sa uvádza v správe Pentagonu, Čína je teraz „globálnou priemyselnou veľmocou v mnohých oblastiach – od stavby lodí cez kritické nerasty až po mikroelektroniku“, čo by jej mohlo poskytnúť rozhodujúcu mobilizačnú výhodu v súboji so Spojenými štátmi. Ak vojna zachváti viaceré oblasti Eurázie, Washington a jeho spojenci nemusia vyhrať.

Nie je užitočné predstierať, že existuje jasné a krátkodobé riešenie týchto problémov. Sústredenie vojenskej sily a strategickej pozornosti USA v prevažnej miere na Áziu, ako to obhajujú niektorí analytici, by  za každých okolností znamenalo stratu amerického globálneho vodcovstva. V čase, keď sa Blízky východ a Európa už nachádzajú v takom hlbokom chaose, by sa to mohlo rovnať veľmocenskej samovražde. Ale hoci je dramatické zvyšovanie vojenských výdavkov na zníženie globálneho rizika strategicky nevyhnutné, zdá sa, že je politicky neúčelné, prinajmenšom dovtedy, kým Spojené štáty neutrpia výraznejší geopolitický šok. V každom prípade by to trvalo nejaký čas – ktorý by Washington a jeho priatelia nemuseli mať – kým by aj značné zvýšenie výdavkov na obranu malo hmatateľný vojenský efekt. Zdá sa, že prístup Bidenovej administratívy spočíva v tom, že sa na Ukrajine a na Blízkom východe zamotáva, vojenské výdavky sa zvyšujú len okrajovo a selektívne, pričom sa stavia na tom, že  Čína sa nestane viac agresívnou – čo je politika, ktorá by mohla fungovať dosť dobre, ale mohla by aj katastrofálne zlyhať.

Medzinárodná scéna v posledných rokoch dramaticky potemnela. V roku 2021 si Bidenova administratíva vedela predstaviť „stabilné a predvídateľné“ vzťahy s Ruskom – až kým táto krajina  roku 2022 nenapadla Ukrajinu.  V roku 2023 americkí predstavitelia považovali Blízky východ za pokojnejší ako kedykoľvek v tomto storočí – tesne pred vypuknutím ničivého, regionálne destabilizujúceho konfliktu. Napätie medzi USA a Čínou nie je v súčasnosti mimoriadne horúčkovité, ale zostrujúca sa rivalita a meniaca sa vojenská rovnováha vytvárajú nebezpečnú kombináciu. Veľké katastrofy sa často zdajú nepredstaviteľné, kým sa nestanú. Ako sa strategické prostredie zhoršuje, je načase si uvedomiť, ako ľahko mysliteľný sa stal globálny konflikt.