Čo znamenajú ruské vojská pri hraniciach Ukrajiny – predohra k druhému summitu prezidentov Vladimíra Putina a Joea Bidena ?

Ruský prezident Vladimír Putin sa často vyjadruje k otázkam zahraničnej politiky. V októbri niekoľko hodín diskutoval o medzinárodných záležitostiach na výročnom stretnutí Valdajského klubu, potom poskytol rozsiahly rozhovor ruskej televízii, v ktorom hovoril o vzťahoch s Ukrajinou, Bieloruskom, NATO a Spojenými štátmi – a 18. novembra predniesol prejav na rozšírenom kolégiu ruského ministra zahraničných vecí. Putinov príhovor bol krátky, ale dotkol sa niekoľkých dôležitých nových bodov. Najzaujímavejšia časť príhovoru sa týkala protivníkov Ruska: USA, ich spojencov v NATO a Ukrajiny. V tejto súvislosti povedal Putin publiku: „Naše nedávne varovania sú skutočne citeľné a majú určitý účinok: vzniklo tam určité napätie. Musíme ich v tomto stave udržať čo najdlhšie, aby ich nenapadlo zariadiť nám na našich západných hraniciach nejaký zbytočný konflikt, pretože my konflikty nepotrebujeme.“

V takomto kontexte riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin zdôraznil, že nešlo o diplomatické varovania; vo vzťahoch Ruska s Ukrajinou, NATO, poprednými krajinami Európskej únie – Nemeckom a Francúzskom a so Spojenými štátmi v ukrajinskej otázke je diplomacia prakticky paralyzovaná. Kremeľ prestal vnímať ukrajinského prezidenta Vladimíra Zelenského ako partnera na vyjednávanie. Ruské ministerstvo zahraničia bolo tak naštvané kvôli tomu, že Európania sa v skutočnosti postavili na stranu Kyjeva pri implementácii minských dohôd, že v Moskve zverejnili diplomatickú korešpondenciu medzi Sergejom Lavrovom a jeho kolegami v Paríži a Berlíne. Podľa Sergeja Rjabkova – námestníka ruského ministra zahraničných vecí – nedávna výmena názorov o Ukrajine s námestníčkou ministra zahraničných vecí USA Victoriou Nulandovou nepriniesla žiadne výsledky; Washington nechce počúvať argumenty Moskvy. A na vyhostenie dôstojníkov, ktorí pôsobili v ruskej misii pri NATO v Bruseli, reagoval Kremeľ  zrušením vzťahov s alianciou.

Keď Putin hovoril o varovaniach, s najväčšou pravdepodobnosťou mal na mysli aktivity ruskej armády. Začiatkom roka ruské ministerstvo obrany uskutočnilo rozsiahle cvičenia, ktorých súčasťou bolo sústredenie významných síl po celej dĺžke rusko-ukrajinskej hranice. Rusko demonštratívne koncentrovalo jednotky a dalo jasne najavo, že v prípade potreby sa táto záležitosť nemusí obmedziť len na cvičenia. Kremeľský splnomocnenec pre Donbas a vzťahy s Kyjevom Dmitrij Kozak zopakoval Putinovo skoršie varovanie, že pokusy Ukrajiny získať späť kontrolu nad Doneckom a Luhanskom silou – v štýle juhoosetského dobrodružstva Michaila Saakašviliho v roku 2008 – by znamenali koniec ukrajinského štátu v súčasnej podobe. Američania vtedy brali ruské akcie vážne: generál Mark Millie, predseda Zboru náčelníkov štábov USA, začal priame rokovania so šéfom ruského generálneho štábu Valerijom Gerasimovom a potom Joseph Biden navrhol, aby Putin zorganizoval stretnutie v Ženeve, kde strany obnovili americko-ruské rokovania o strategickej stabilite.

Napriek tomu na Ukrajine, v Čiernom mori a vo východnej Európe ako celku nikdy nedošlo k deeskalácii. V lete vplával do teritoriálnych vôd Krymu britský torpédoborec, čo bola jasná výzva pre Moskvu. Ukrajina medzitým prijala zákon, ktorý vylúčil etnických Rusov zo spoločenstva pôvodných obyvateľov krajiny, a vypracovala ďalší návrh zákona, ktorý sa podľa Moskvy rovná formálnemu odstúpeniu Kyjeva od minských dohôd. Ukrajinská armáda nasadila v Donbase bezpilotné lietadlo Bayraktar, NATO výrazne rozšírilo svoje aktivity v Čiernom mori a americké strategické bombardéry manévrovali 20 kilometrov od ruských hraníc, uviedol prezident Putin. Rusko bolo priamo obvinené z prudkého nárastu cien plynu v Európe; obviňovali ho aj z migračnej krízy na poľsko-bieloruskej hranici, hoci to bolo súčasťou Lukašenkovho plánu prinútiť EÚ k dialógu. „Duch Ženevy“, o ktorom sa v Moskve začalo narýchlo rozprávať, sa takmer úplne rozplynul.

Po celý ten čas Rusko, samozrejme, nesedelo so založenými rukami. Umožnilo pol miliónu „novopečených“ ruských občanov v Donbase zúčastniť sa septembrových volieb do Dumy, umožnilo donbaským podnikom vstúpiť na ruský trh a podieľať sa na vládnom obstarávaní a prerušilo dodávky uhlia a elektriny Ukrajine. Vladimír Putin a podpredseda Bezpečnostnej rady Ruskej federácie  Dmitrij Medvedev zverejnili siahodlhé články, v ktorých ostro kritizovali politiku ukrajinských úradov a vyhlásili za zbytočnosť ďalšie rokovania s Kyjevom. Na tomto pozadí sa v USA začala odvíjať téma, že Rusko opäť sústreďuje jednotky na hraniciach s Ukrajinou a pripravuje sa na inváziu. Teraz takmer každý čaká na blížiaci sa začiatok vojny na Ukrajine. Americký minister zahraničných vecí Anthony Blinken varoval Kremeľ pred pokusmi o zopakovanie roku 2014. V skutočnosti sú dnes stávky oveľa vyššie. Pred siedmimi rokmi dostal prezident Putin od ruského parlamentu povolenie na použitie ozbrojených síl „na Ukrajine,“ avšak použil ich len na Kryme a – implicitne – v Donbase. Tentoraz, súdiac podľa vyhlásení ruského vodcu, môže byť geografia akcií ruských jednotiek oveľa širšia. Tí, ktorí sa pokúšajú vypočítať takýto scenár, by sa mali obrátiť na príklady nie z Afganistanu, Československa alebo Maďarska, ale zo Sýrie. Jediný rozdiel je v tom, že v prípade Ukrajiny neexistuje žiadna záruka, že eskalácia sa udrží v obmedzenom rámci.

Urobí prezident Putin fatálne rozhodnutie? – položil si otázku Dmitrij Trenin.  Považuje ukrajinskú otázku za „nedokončenú záležitosť“, ktorú je potrebné dokončiť pred uplynutím jeho funkčného obdobia, blafuje – alebo sa len zaoberá odstrašovaním oponentov? Neexistujú jednoznačné odpovede týkajúce sa možných krokov Moskvy, existujú však niektoré zrejmé body. Bez ohľadu na to, či Ukrajina vstúpi do NATO alebo nie, jej premena na nepotopiteľnú americkú lietadlovú loď pri ruských hraniciach – ako to trefne vyjadrili moji kolegovia z Washingtonu – napísal Trenin – je pre Kremeľ rovnako neprijateľná, ako bolo neprijateľné pre Biely dom premeniť Kubu na lietadlovú loď rovnakého druhu pri brehoch Spojených štátov amerických pred šesťdesiatimi rokmi. Každý budúci ruský vodca urobí čokoľvek, aby tomu zabránil.

Ďalšou červenou čiarou pre Moskvu by bola rozsiahla ofenzíva ukrajinských jednotiek v Donbase, akokoľvek sa to na Západe môže zdať nepravdepodobné. Keď sa Saakašvili v roku 2008 pokúsil násilne prevziať kontrolu nad Južným Osetskom, tiež sa to nezdalo najrozumnejšie a najracionálnejšie. Napriek tomu Washington gruzínskeho vodcu od takýchto akcií neodradil. Putin vo svojom prejave na kolégiu ministerstva zahraničných vecí označil západné krajiny za nespoľahlivých partnerov a obvinil ich z „povrchnosti“ v súvislosti s ruskými červenými čiarami a varovaniami – nech už tento výraz znamená čokoľvek. Putin pri tejto príležitosti tiež vyzval ruského ministra zahraničných vecí Lavrova, aby Rusku poskytol „seriózne dlhodobé záruky“ v euroatlantickom regióne. Takáto výzva sa môže zdať čudná vzhľadom na to, že ruskí diplomati môžu za súčasných okolností urobiť len málo. Prezident chcel skôr povedať, že ruské ministerstvo zahraničných vecí by malo využiť výsledky vojenských zadržiavacích krokov podniknutých ukrajinským smerom, v Čiernom mori a vo východnej Európe.

Podľa názoru Dmitrija Trenina je nepravdepodobné, že ruský vodca túto úlohu úplne presunie na svojich podriadených. Paralelne s tvrdým prejavom Putina rokoval tajomník ruskej bezpečnostnej rady s poradcom prezidenta pre národnú bezpečnosť o novom stretnutí Vladimíra Putina s prezidentom Joeom Bidenom. Ak sú akcie Kremľa zamerané na odradenie protivníka od neželaných akcií, potom úspech ruskej politiky zadržiavania závisí od toho, ako dôveryhodne je hrozba vnímaná. Za takýchto okolností môže snaha skontrolovať, či druhá strana blafuje, spôsobiť katastrofu. Zoči-voči konfrontácii je strach jedinou zárukou bezpečnosti. Pôvod putinovského „pochvaľovania si na napätia“ spočíva práve v tomto.