Čo si myslí šéf CIA William Burns o poruche nového sveta – 50 rokov po Nixonovom prevrate v studenej vojne čelia USA novému globálnemu preskupeniu

Pred týždňom – 7.mája 2022 – konal sa v Kennedyho centre vo Washingtone  festival britského Financial Times Weekend, kde sa prezentovali myšlienky, ktoré stimulujú, rozptyľujú a znepokojujú súčasnú dobu. Medzi účastníkmi diskusií nechýbal ani bývalý minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger, ktorý bude mať 27. mája 99 rokov, teda je starší ako ktorýkoľvek žijúci svetový štátnik. Na podujatí vo Washingtone minulú sobotu veľký stratég studenej vojny poznamenal, že „teraz žijeme v úplne novej ére“. Vzhľadom na to, že jeho dĺžka života pokrýva 40 % existencie USA, Kissinger si pravdepodobne zaslúžil právo verejne prejaviť svoje názory – nech sa zdajú niekedy akokoľvek polemické. Napriek Kissingerovym originálnym postrehom bol to práve šéf CIA – 66-ročný William Burns – kto vygeneroval interesantné správy z tohto istého festivalu. Burns povedal, že čínsky prezident Si Ťin-pching bol „znepokojený poškodením dobrého mena, ktoré môže Číne zapríčiniť hrubosť ruskej agresie voči Ukrajincom.“ A šéf CIA  podotkol, že i keď prezident Vladimír Putin „chrastí jadrovými šabľami,“ USA naďalej považujú za svojho hlavného protivníka skôr Čínu než Rusko. „[Putin] veľmi znepokojujúcim spôsobom demonštruje, že klesajúce sily môžu byť prinajmenšom rovnako rušivé ako tie rastúce,“ povedal Burns. Čína však stále predstavuje väčšiu hrozbu.

Burnsovým postrehom k aktuálnej geopolitickej situácii v kontexte s minulosťou sa venoval korešpondent denníka Financial Times Edward Luce, ktorý na úvod svojho článku podotkol, že jednou z výhod histórie je, že vám umožňuje predstaviť si dnešok v inom svetle. Ako hovorí sovietsky vtip: „Budúcnosť je istá. Je to len minulosť, ktorá je nepredvídateľná.“ Pred 50 rokmi Kissinger a jeho prezident Richard Nixon zmenili studenú vojnu otvorením sa Číne Mao Ce-tunga. Upevnením rozkolu medzi najväčšou komunistickou krajinou sveta a jej najmocnejšou bola Nixonova návšteva Číny pravdepodobne najväčším krokom Ameriky na šachovnici studenej vojny. Boli časy, keď si USA a Čína s radosťou pripíjali na šanghajské komuniké z roku 1972, ktoré Nixon podpísal s Maom – a ktoré Kissinger tajne plánoval na inkognito výletoch do Pekingu cez Pakistan. Jeho februárové päťdesiate výročie však prešlo v tichosti. Biely dom Joea Bidena ignoroval žiadosti Číny o spoločné podujatie na pripomenutie tohto dátumu.

História sa teraz otočila o 180 stupňov. V roku 1972 Nixon ľahko zmietol kritiku pravice za uzavretie dohody s Maom uprostred čínskej kultúrnej revolúcie. Americké zahraničnopolitické establišmenty sa inštinktívne chopili pozitívneho kroku, ktorý zanechal ZSSR izolovaný a slabší. Bolo to nemorálne, ale účinné. To isté sa, samozrejme, často uvádza o spojenectve USA a Veľkej Británie so Stalinovým Sovietskym zväzom s cieľom poraziť nacizmus. Dnešný Washington je, naopak, prakticky jednomyseľný v zahraničnej politike, ktorá považuje Čínu a Rusko za dvojičky, aj keď tentoraz s Ruskom ako s tým mladším. Prezident Biden označil globálne stávky za súťaž medzi autokraciou a demokraciou. Kissinger jednoznačne s tým nesúhlasí, aj keď si dáva pozor, aby nikdy nepovedal nič dôležité v otvorenom jazyku. Ctihodná postava odpovedala nielen v Yodových výrazoch; jeho zhrbený postoj pripomínal mudrca z Hviezdnych vojen. (Yoda bol mýtická postava zo seriálu Hviezdne vojny.)  Rozdiely v ideológii by nemali byť hlavným problémom konfrontácie, „ak nie sme pripravení urobiť zo zmeny režimu hlavný cieľ našej politiky.“

Čo si však myslí CIA? Táto otázka je viac ako zvyčajne relevantná, pretože Burns – prvý kariérny diplomat na čele hlavnej americkej špionážnej agentúry za takmer 80 rokov existencie – je hodnotený rovnako vysoko ako ktokoľvek iný v americkej administratíve. Medzi jeho najvytrvalejších fanúšikov patrí prezident Joe Biden. Napriek tomu bol Burns jednomyseľne schválený rovnomerne rozdeleným senátom USA, čo je také zriedkavé ako pozorovanie UFO v dnešnom toxicky rozdelenom Washingtone. Niektorí zahraniční diplomati ho označujú za „tieňového ministra zahraničia.“ Minulý november – keď sa ruské sily hromadili na ukrajinskej hranici –  poslal prezident Biden Burnsa, aby sa porozprával s prezidentom Putinom v Moskve. Toto bolo ďalšie prvenstvo. Šéfovia špiónov sa zvyčajne nepoverujú, aby sa stretli s hlavami štátov s jadrovými zbraňami. Hoci Putin viedol FSB, predtým známu ako KGB, nie sú náprotivkami.

Ale Burns je neortodoxný šéf špiónov. Po mnohých rokoch strávených vo Washingtone – píše Edward Luce   som ešte nenatrafil na verejnú osobnosť, o ktorej by nikto nepovedal krivé slovo. Naposledy som ho videl na britskej ambasáde na premiére posledného filmu Daniela Craiga o Jamesovi Bondovi v októbri – filmu, ktorý sa zdal byť dlhší ako studená vojna a s oveľa horšími dialógmi. Burns veselo pózoval na obrázku pre iPhone vedľa veľkého propagačného výrezu odchádzajúceho Bonda. Šéf CIA hovorí v reálnom čase o takmer zástupnej vojne s inou veľkou nukleárnou mocnosťou (Rusko má toľko strategických jadrových hlavíc ako USA.) Ako rusky hovoriaci bývalý veľvyslanec USA v Moskve Burns dobre pozná Putina. „S prezidentom Putinom som sa stretával a sledoval som ho mnoho rokov – a to, čo som videl, najmä za posledné desaťročie, je, že sa istým spôsobom dusí vo veľmi horľavej kombinácii krivdy, ambícií a neistoty, [ktoré] sú všetky zabalené spolu,“ povedal Burns. „Jeho chuť riskovať v priebehu rokov vzrástla, pretože jeho moc sa zväčšovala a tiež sa zužoval okruh jeho poradcov.“

Čiastočne kvôli americkému agresívnemu používaniu „preventívnych spravodajských informácií“ – selektívnemu odtajňovaniu Putinových vojenských plánov – bolo Rusko nútené vrátiť sa späť k plánovacej tabuli. Dnešné vojenské vyhliadky pre Ukrajinu a jej podporovateľov NATO sú optimistickejšie ako kedykoľvek od ruskej invázie z 24. februára. Putinov plánovaný bleskový úder na Kyjev bol v apríli odvolaný, pretože sa stretol s prudkým ukrajinským odporom a kvôli veľkým stratám. Problémy so zásobovaním a morálkou vytvorili najdlhšiu dopravnú zápchu na svete – 65 km dlhú karavánu ruských tankov a obrnených vozidiel, ktorá bola nakoniec nútená zaradiť spiatočku. Časť Putinovho poníženia bola spôsobená tým, že Ukrajina mala dobrý zdroj západných spravodajských informácií o ruských bojových plánoch. Preventívne spravodajstvo tiež podľa Burnsa obralo Putina o zámienky na inváziu. „Myslím si, že pomohlo odoprieť Putinovi niečo, čo som dlhé roky pozoroval, ako robil celkom obratne, a to vytváranie falošných naratívov na zinscenovanie toho, čo sa nazýva operácie pod falošnou vlajkou,“ povedal šéf CIA.

Putin v pondelok 9.mája poprel obavy z novej ofenzívy a rozšírenia vojny, keď takmer rezignovane prehovoril z hradieb Červeného námestia. Ruská každoročná prehliadka Dňa víťazstva, ktorá oslavuje úlohu krajiny pri porážke nacistického Nemecka vo „veľkej vlasteneckej vojne“, sa považovala za Putinov moment odhaliť viac z toho, čo Kissinger nazýva Putinov „takmer mystický“ pohľad na históriu. Putin už podstatne prepísal minulosť, aby slúžila jeho rozprávaniu o „denacifikácii“ Ukrajiny a spájaní NATO s údajne fašistickým svetonázorom Kyjeva. Putinove revízie vyškrtli USA a Britániu z porážky nacizmu v roku 1945. Pohodlne tiež vynechávajú nacisticko-sovietsky pakt z roku 1939, v ktorom sa dva režimy dohodli rozčleniť Poľsko a ďalšie časti východnej Európy. Sovieti sa zmocnili Ukrajiny o 20 rokov predtým. Burns hovoril dva dni pred prehliadkou v Moskve. Nepochyboval však o tom, že Putin sa nakoniec vráti k pokračovaniu ofenzívy. Vojna podľa Burnsovho názoru pravdepodobne vstupuje do obdobia opotrebovacej fázy, v ktorej sa Rusko bude snažiť skonsolidovať a rozšíriť zaberanie priestoru na východe, kým sa preskupí k ďalšiemu útok na Kyjev. „Myslím, že je práve teraz presvedčený, že zdvojnásobenie mu stále umožní napredovať,“ usúdil Burns.

Poznatky amerických spravodajských služieb sú zatiaľ veľmi dobré. S výnimkou šokujúcej vojenskej neschopnosti Ruska, ktorá všetkých zaskočila, Bidenova administratíva predpovedala takmer každý Putinov krok skôr, ako to urobil. Ale zistiť, kde by mohla ležať Putinova konečná červená čiara, je otázkou dohadov. Je možné, že dokonca ani Putin, ktorý vykazuje len málo známok zlepšenia kvality svojich vlastných spravodajských služieb – ktorá boli rovnako zlé ako tie ukrajinské boli dobré – nepozná svoje vlastné spúšťacie body. To zase vyvoláva vážnu otázku, či Biden netlačí angažovanosť USA príliš ďaleko. Na začiatku vojny sa prezident snažil bagatelizovať úlohu Ameriky pri zásobovaní Ukrajiny zbraňami a údajmi. Čím viac sa odhalila ruská vojenská slabosť a čím viac zverstiev vyšlo najavo, tým bol Biden odvážnejší. V apríli označil Putina za vojnového zločinca. Ruskú vojnu proti Ukrajine tiež označil za „genocídu“. Minulý týždeň nemenovaní predstavitelia poskytli pre denník New York Times informáciu, že americká spravodajská služba presne určila 12 ruských generálov, ktorí boli doteraz zabití vo vojne. Ďalší únik do Washington Post tvrdil, že americké špionážne agentúry poskytli súradnice, aby pomohli potopiť „Moskvu“ – ruskú vlajkovú loď v Čiernom mori – čo bol jeden z najničivejších námorných úderov za posledné desaťročia.

Bidena podráždili úniky informácií, ktoré neboli odtajnené ani autorizované. Je však ťažké zbaviť sa dojmu, že nálada Washingtonu sa zmenila z tónu opatrnosti na tón vychvaľovania. Toto je posledná vec, ktorú William Burns chce. „Je to nezodpovedné,“ povedal. „Je nebezpečné, keď ľudia hovoria príliš veľa, či už ide o úniky v súkromí alebo verejné rozhovory o spravodajských otázkach. To platí najmä vtedy, keď váš protivník vyzbrojený jadrovými zbraňami vydáva eskalačné narážky rázne a rýchlo, ako to stále častejšie robí Putin a jeho predstavitelia. Hoci Burns tvrdí, že americké spravodajské služby nezistili konkrétne známky toho, že Putin nasadzuje taktické jadrové zbrane, môže sa to kedykoľvek zmeniť. Rétorika Moskvy o súdnom dni je v desivom kontraste s väčšinou studenej vojny – prinajmenšom od kubánskej raketovej krízy v roku 1962 – keď sa Washington a Moskva naučili hovoriť o jadrových zbraniach len tým najzdržanlivejším jazykom. „Myslím si, že to, čo je neuveriteľne dôležité, aby si Rusi aj Američania zapamätali, je, že sme stále, aspoň dnes, jediné jadrové superveľmoci na svete,“ povedal Burns. „Spolu kontrolujeme 90 % svetových jadrových zbraní a dokonca aj v najhorších fázach studenej vojny ruské aj americké vedenie preukázalo, že máme jedinečné schopnosti, ale aj jedinečnú zodpovednosť.“

Oficiálnym cieľom Ameriky – napísal v denníku Financial Times Edward Luce – je poraziť Rusko na Ukrajine. Jeho neoficiálnym, ktorý sa Biden nesnaží príliš zamaskovať, je priviesť Putina k zodpovednosti za jeho vojnové zločiny. Inými slovami, USA by nechceli nič iné ako zmenu režimu. To isté implicitne platí o Číne. Ako povedal Burns v rozhovore s Financial Times: „Ani na minútu si nemyslím, že [vojna na Ukrajine] časom nahlodala odhodlanie Si Ťin-Pchinga získať kontrolu nad Taiwanom,“  Čína prezidenta Si Ťin-Pchinga zostala „najväčšou geopolitickou výzvou, ktorej čelíme. dlhodobo ako krajina“.  Hovorí sa, že uprostred ukrajinskej vojny pocestuje prezident Biden na budúci týždeň do Južnej Kórey a Japonska – jeho prvá zahraničná cesta od apríla do Varšavy. Tento týždeň hostí vo Washingtone lídrov juhovýchodoázijského zoskupenia Asean. Cieľom Ameriky je izolovať Čínu a prípadne uskutočniť určitú formu ekonomického „oddelenia“, hoci existuje do očí bijúci nedostatok podrobností o tom, ako by sa to dalo uviesť do praxe. 

Protičínske jastrabie počínanie vo Washingtone je asi také silné, aký je v súčasnosti vzťah republikánov a demokratov. Republikánski senátori hovoria o Číne ako o „novej ríši zla“. Minulý mesiac republikán predložil nový návrh zákona; ide o zákon AXIS – Posudzovanie zasahovania a podvracania Si – ktorý by poveril ministerstvo zahraničia USA, aby informovalo o rozsahu čínskej podpory Rusku vo vojne na Ukrajine. Názov zákona, samozrejme, odkazuje na fašistické spojenectvo medzi Nemeckom, Talianskom a Japonskom počas druhej svetovej vojny „Realistická“ škola zahraničnej politiky, ktorú Kissinger zosobňuje, bola v poslednej dobe pod hrozným tlakom, ktorý si väčšinou zaslúžila. Myšlienka, že Rusko by malo mať svoju vlastnú sféru záujmu, vrátane Ukrajiny, a právo veta pri rozširovaní NATO, sa zdá byť odporná zoči-voči ruskému imperiálnemu zaberaniu územia. Je to nielen amorálne, ale aj sebazničujúce. Ak by Putin vyhral na Ukrajine, celá Európa by bola destabilizovaná. Ale veci budú pravdepodobne vyzerať inak, keď bude Rusko prinútené uznať svoju vojenskú porážku, ku ktorej  zrejme nakoniec dôjde. V tom momente sa USA ocitnú v bezprecedentnej situácii, pretože budú čeliť dvom ďalším svetovým vojenským mocnostiam, ktoré sú proti nim vo výhodnej aliancii. 

Putinova invázia vyvolala vo svete dve nápadne odlišné reakcie. Západ bol málokedy jednotnejší. Nemecko naštrbilo svoj desaťročia trvajúci postoj upokojovania Ruska prostredníctvom obchodu a investícií. Namiesto rečí o „finlandizácii“ Ukrajiny, ktorá zabezpečí jej neutralitu, to vyzerá tak, že Fínsko sa pripojí k NATO. Švédsko tiež zvažuje nasledovať jeho príklad. Nad západom však svet kolektívne pokrčil plecami. Krajiny, ktoré by sa mali dostať na demokratickú stranu Bidenovej globálnej deliacej čiary – ako napríklad India a Mexiko – sa zdržali hlasovania v OSN, aby odsúdili Putinovu agresiu. Celkovo povedané, tí, ktorí sa zdržali hlasovania alebo hlasovali za Rusko, predstavujú viac ako polovicu svetovej populácie. Ak Bidenova administratíva nakoniec prinúti tretie krajiny, aby si vybrali medzi USA a Čínou v rámci ekonomického a technologického oddelenia, nie je jasné, akým smerom by sa väčšina vydala. Napríklad krajiny Ázie majú takmer dvojnásobný objem obchodu s Čínou než s USA. Radšej by neboli nútení vyberať si alternatívu. Ak sú nútení zvoliť si stranu, nemusí byť tak ako si to predstavujú vo Washingtone.

USA sú „nebezpečný národ“ – vyjadrené slovami neokonzervatívneho analytika a publicistu  Roberta Kagana – čo je ďalší spôsob, ako povedať, že Amerika je pripravená použiť silu na export svojich ideálov. História nám však hovorí, že USA sú najúčinnejšie, keď sú pragmatické, ako napríklad počas studenej vojny a druhej svetovej vojny. Konečnou povojnovou otázkou pre USA bude, či sa budú snažiť o zblíženie  Ruska s Čínou, alebo či hľadajú inovatívne diplomatické spôsoby, ako uvoľniť svoje medvedie objatie. Pri oboch prístupoch sú stávky obrovské. „Teraz čelíme technológiám, kde rýchlosť výmeny . . . môže spôsobiť katastrofy, ktoré si ani nevieme predstaviť,“ povedal Kissinger. Svet sa učí, aké nepredvídateľné môžu byť ruské dejiny. Ale Putinovo zneužitie minulosti sa môže zdať triviálne v porovnaní s radikálnou neistotou, ktorá sa vznáša nad budúcnosťou každého.