Čo je možné a nemožné vo vzťahoch Ruska a Európy – zblíženie medzi Moskvou a Pekingom i rivalita USA-Čína by mali otvoriť oči EÚ

Európa – na rozdiel od Spojených štátov – nie je v konflikte s Ruskom. Predsa však medzi nimi existuje vzájomné nepochopenie, časom vedúce k odcudzeniu, ktoré ovplyvňuje niekoľko dôvodov. Predtým boli vzťahy medzi Európskou úniou a Ruskom založené na myšlienke, ktorá vznikla už v deväťdesiatych rokoch 20. storočia, že Rusko sa „modernizuje“ a mení sa na „normálnu krajinu“ – Rusko sa tak bude „podobať na zvyšok Európy“. Teraz je táto predstava minulosťou, rovnako ako aj myšlienka, že Rusko bude pevne spojené s EÚ, a to bez toho, aby prevzalo jej inštitúcie. Ukrajinská kríza nielenže rozdelila Európu od Ruska, ale tiež podnietila Rusko, aby sa obrátilo do seba. To znamená, že Rusko sa dnes nevníma ako východná hranica Európy, ale ako veľký nezávislý geopolitický aktér v globálnom meradle. Rusko – aj keď z kultúrneho hľadiska zostalo európskym – nie je z politického hľadiska ani „ázijské“ ani „euroázijské.“ Rusko je Rusko.

Riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin – inak v zahraničí i doma uznávaný geopolitický expert – vo svojej štúdii o tom, „čo je možné a nemožné vo vzťahoch“ Ruska a Európy uvádza, že  mnohé generácie Rusov považovali Európu za vzor, ​​ale teraz ju Rusko vníma v podstate ako suseda. V Európskej únii vidia kľúčového obchodného partnera a dôležitý zdroj technológií a investícií. Avšak napriek svojej ekonomickej sile EÚ nie je v Rusku vnímaná ako plnohodnotný geopolitický a strategický hráč. Čo sa týka svetovej politiky alebo geostratégie, v Rusku si myslia, že Európa jednoducho nasleduje – často dobrovoľne, niekedy neochotne – Spojené štáty. Uvádzané presvedčenie Moskvy bolo iba upevnené automatickou solidaritou EÚ s argumentmi Trumpovej administratívy o nevyhnutnosti odstúpenia USA od zmluvy o raketách stredného a kratšieho doletu. Podľa Moskvy sú tieto argumenty veľmi nelogické.

V Európe sa debata netýka iba toho, čo predstavuje Rusko, ale aj toho, ako sa voči nemu správať. Štáty, ako Poľsko alebo pobaltské krajiny, vnímajú Rusko ako existenčnú hrozbu, ale mnohí ďalší členovia EÚ – hoci sú znepokojení aktivitami Moskvy na Ukrajine a podozrievavo vnímajú „ruské zasahovanie“ do európskej vnútornej politiky, viac pozornosti venujú rozvoju ekonomických vzťahov s Ruskom. Vlastne aj Európania sa snažia pochopiť historickú, geopolitickú alebo psychologickú logiku, ktorá sa nachádza na pozadí činov Ruska.  Neprekvapuje, že dnes ani v Rusku, ani v EÚ nie je jasné, aké by mali byť ich dvojstranné vzťahy v blízkej budúcnosti.

Podľa názoru Trenina zo súčasného stavu možno vyvodiť niekoľko záverov. Návrat do deväťdesiatych rokov už nie je reálny. Ako bolo už raz povedané, ruskí vodcovia už nechcú, aby sa ich krajina „stala súčasťou civilizovaného sveta“. Naopak, vnímajú Rusko ako veľmoc s globálnymi záujmami. Nemožno sa vrátiť do roku 2013 – do situácie pred ukrajinskou krízou. I vtedy vzťahy medzi EÚ a Ruskom sa sotva dali pomenovať ako „bezoblačné“ – nespokojnosť bola na oboch stranách. Nehľadiac na konflikt prebiehajúci medzi USA a Ruskom je intenzita vojenskej konfrontácie medzi NATO a Ruskom v Európe pomerne nízka. Obe strany zvažujú rozličné možnosti vývoja udalostí, ale žiadna z nich si nemyslí, že vojenský konflikt v tejto časti sveta môže priniesť nejaké výhody. Navyše NATO aj Rusko majú vážne dôvody domnievať sa, že veľký konflikt v Európe by viedol takmer určite k použitiu jadrových zbraní, po ktorom by nebolo možné ho ohraničiť alebo zastaviť.

Nedávna zmena vlády na Ukrajine však dáva nádej, že sa začnú uplatňovať dohody z Minska o Donbase. Pri priaznivom scenári sa tým výrazne zníži alebo dokonca odstráni riziko eskalácie vojenského konfliktu, ktorý by mohol vyústiť do vojny medzi Ruskom a Ukrajinou v plnom rozsahu. Je nepravdepodobné, že by proces realizácie dohôd mohol prebiehať hladko, keďže ukrajinskí radikáli ich považujú za „kapituláciu pred Ruskom“ a Moskva nikdy nebude súhlasiť s návratom Krymu pod jurisdikciu Kyjeva. Ak Európa aktívne podporí plnenie  dohôd, na ktorých spolupracovali Francúzsko a Nemecko, môže to napomôcť zlepšeniu vzťahov medzi EÚ a Ruskom. Aj keď sankcie Bruselu voči Rusku v dohľadnej budúcnosti nezrušia, existujú spôsoby, ako posilniť ekonomické väzby v oblastiach, ktoré neboli zasiahnuté. Vo vzťahoch medzi EÚ a Ruskom by sa mal klásť dôraz na nepolitické otázky, počínajúc podnikateľskými projektmi a poskytovaním technológií až po humanitárne a kultúrne iniciatívy. Kompromis, ktorý sa dosiahol v lete tohto roku v súvislosti s účasťou Ruska v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy, ukazuje, že napriek všetkým ťažkostiam obe strany majú záujem o udržiavanie kontaktov.

Perspektívne ovplyvní európsku politiku voči Rusku niekoľko kľúčových faktorov. Na  prvom mieste je vnútroeurópsky spor medzi zástancami rozširovania hospodárskych vzťahov s Ruskom a skeptikmi, ktorí budú Rusko vždy vnímať ako existenčnú hrozbu. Po druhé ide  o vplyv Spojených štátov, ktorých prístup k Rusku sa v dohľadnej budúcnosti pravdepodobne sprísni – bez ohľadu na to, kto vyhrá prezidentské voľby v roku 2020. A nakoniec treba uviesť tretí faktor: dôsledky rusko-čínskeho zbližovania pre EÚ v dôsledku zvýšenej konfrontácie medzi Ruskom a Spojenými štátmi a zintenzívnenia čínsko-americkej rivality. Dmitrij Trenin nastolil otázku, ako sa na základe uvedených predpokladov môžu v nasledujúcich rokoch rozvíjať vzťahy medzi Ruskom a Európou ? V takomto kontexte by Rusko malo analyzovať svoje nedávne aktivity, aby prehodnotilo a oživilo svoju politiku v európskom smere.

Najlogickejšie je začať s Ukrajinou. Po viac ako štyroch rokoch stagnácie sa Moskva musí ujať iniciatívy pri urovnávaní pomerov v Donbase. Predpokladá to úzku spoluprácu s Kyjevom, Parížom a Berlínom v rámci tzv. normandského formátu. Systematické uskutočňovanie minských dohôd na základe „Steinmeierovho vzorca“ posilní postavenie tých, ktorí sa v Európe stavajú v prospech zlepšenia vzťahov s Ruskom. Nemožno byť hneď príliš veľkými optimistami. Rusko musí byť pripravené na skutočnosť, že proces mierového urovnania môže zlyhať kvôli tlaku nacionalistickej opozície na prezidenta Volodymyra Zelenského. Na druhej strane by Moskva mala uľahčiť vydávanie ruských pasov obyvateľom Donbasu a iným Ukrajincom v rámci programu uľahčujúceho presun týchto ľudí do Ruska a ich integráciu do ruskej spoločnosti. Trenin pripomína, že Rusko nepotrebuje nové územia, ale potrebuje ľudí. Potrebuje viac ruských občanov v rámci svojich hraníc a nie mimo nich. Tento program by sa mal rozšíriť na ďalšie časti bývalého Sovietskeho zväzu – napr. Moldavsko a Podnestersko. Uvádzané kroky budú pre Rusko prospešné z demografického hľadiska a zlepšia vzťahy s  niektorými európskymi krajinami. Úplná implementácia minských dohôd bude závisieť od prebiehajúcich politických procesov na Ukrajine a od toho, akú pozíciu zaujme Washington. Prezident Donald Trump – ktorý aktuálne čelí hrozbe impeachmentu – v súčasnosti verbálne podporuje úsilie Ruska a Ukrajiny o vyriešenie konfliktu. Netreba si robiť žiadne ilúzie, ale ak Rusko preukáže svoju pripravenosť plne si splniť časť svojich záväzkov, bude pre neho ľahšie obhajovať svoje záujmy v Európe.

Geopolitický analytik Trenin nie po prvý raz zdôrazňuje, že Moskva by sa mala zdržať „prehnaného“ reagovania na aktivity NATO. Pokračujúce rozširovanie aliancie na Balkáne, ktoré sa týkalo Albánska, Čiernej Hory a v blízkej budúcnosti ovplyvní Severné Macedónsko, nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť Ruska. Činnosť NATO v iných častiach Európy – napríklad v pobaltských krajinách – je diktovaná predovšetkým snahou upokojiť spojencov náchylných k panike a potvrdiť spoľahlivosť aliancie. Nemožno tieto kroky ignorovať, ale musia sa dôkladne posudzovať bez toho, aby sa zveličoval ich význam. Čo sa týka  skutočných hrozieb pre Rusko – napríklad rozmiestnenie rakiet stredného doletu v Európe – cieľom odvetných krokov, ktoré Rusko podnikne na obnovenie strategickej stability, by mali byť samotné Spojené štáty, ale nie ich európski spojenci v NATO.

„Rusko by nemalo od Európy veľa očakávať“ – usudzuje Dmitrij Trenin.  Úsilie francúzskeho prezidenta Emanuela Macrona nestačí na to, aby sa z EÚ stala geopolitická a strategická protiváha USA. Zdá sa, že v EÚ sa neobjavia žiadni vodcovia typu de Gaulla, Brandta alebo Churchilla, ani politici porovnateľní so Chiracom, Kohlom či Thatcherovou. Európania budú aj naďalej mlčať o vojenskej bezpečnosti v Európe; mlčanie, s ktorým sa stretlo  rozhodnutie Donalda Trumpa vypovedať Zmluvu o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu (INF), bolo veľmi výrečné. Pokusy štátov EÚ o rozvoj vnútroeurópskej vojenskej spolupráce by  nemali znepokojovať (alebo potešiť)  Rusko: EÚ sa nezmení na nové NATO a staré NATO nikam neodíde. A čo sa týka otázky sankcií, nemali by existovať žiadne osobitné očakávania. Mali by ich chcieť revidovať Francúzsko alebo Nemecko alebo obe tieto krajiny – lídri EÚ. Je to nepravdepodobné ani pri absencii nátlaku zo strany USA, ktoré však nebudú nečinne sedieť, ak sa objaví šanca na zmiernenie sankcií. Správanie troch najväčších európskych krajín – Francúzska, Nemecka a Veľkej Británie, keď Spojené štáty odstúpili od jadrovej dohody s Iránom, ukazuje, ako budú naďalej postupovať. V kritických okamihoch nemôžu Európania ignorovať Američanov. V dohľadnej budúcnosti zostanú Spojené štáty vojenským štítom pre Európu, kľúčovým trhom, rozhodujúcim ekonomickým partnerom i hlavným poskytovateľom spravodajských informácií. Tvrdší tlak USA na európskych spojencov nevyvolá protiakcie – naopak, prinútia k ústupkom Európanov, ktorí sa boja reálnej roztržky s Amerikou.

Moskva môže len dúfať, že Európa bude stále viac brániť svoje ekonomické záujmy v Rusku, pokiaľ to nebude mať pre ňu následky. Ekonomické sankcie sú veľmi komplexným nástrojom a dokonca aj tie najprísnejšie obmedzenia, ktoré USA ukladajú, ponechávajú priestor na obchodovanie s krajinou, na ktorú sú uvalené. Washington môže v niektorých situáciách vziať do úvahy sťažnosti Európanov týkajúce sa škôd, ktoré utrpeli krajiny EÚ v dôsledku protiruských sankcií. V zriedkavých prípadoch môžu krajiny EÚ čeliť USA a brániť svoje kľúčové hospodárske záujmy. Je pravdepodobné, že bude postavený plynovod Nord Stream 2. Priaznivejšia medzinárodná situácia by samozrejme neuškodila, ale zdravšie podnikateľské prostredie v Rusku by oveľa viac pomohlo rozšíriť ekonomické vzťahy s Európou než akékoľvek politické ústupky.

V takomto kontexte sa Rusko nemusí znepokojovať  starosťou o novú bezpečnostnú architektúru v Európe – postupne bude sa vyvíjať pod vplyvom konfrontácie so Spojenými štátmi, dôsledkami zblíženia medzi Moskvou a Pekingom a rastúcou rivalitou medzi Amerikou a Čínou. Udalosti posledných rokov znemožnili novú Jaltu a pre novú Helsinskú dohodu nemá Európa prostriedky ani príležitosti. Vzájomné odstrašovanie v Európe však posilňuje bezpečnosť a podnikateľské záujmy zabezpečujú zachovanie ekonomických väzieb, aj keď v obmedzenej miere. Európa je pre Rusko zaujímavá predovšetkým z ekonomického a technologického hľadiska. Zmenšenie alebo odstránenie politických dráždivých faktorov, ktoré bránia ekonomickým väzbám, by bolo prospešné, avšak hlavnou hnacou silou rozvoja podnikateľskej spolupráce je vnútorná situácia v samotnom Rusku. Pozitívne zmeny v tomto smere sú dôležitejšie než akékoľvek geopolitické ústupky alebo trebárs úspešné zasahovanie do vnútornej politiky druhých krajín.