Čo bude s Ruskom po odchode Putina z Kremľa – dostane sa zo zlomového bodu, ktorý pripomína analógiu s osudom cárskeho Ruska ?

Len za posledné storočie Rusko prežilo veľké úspechy a najhlbšiu biedu; masové hrdinstvo a masový zločin; prehnané ambície a takmer beznádejné zúfalstvo – vždy prejavujúc svoju suverenitu a neúprosne nezávislého ducha. Takto prezentuje Rusko riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin vo svojej knihe – ktorá teraz vychádza v medzinárodnom vydavateľstve Polity Press v britskom Cambridge – a pripomína, že súčasnosť a budúcnosť Ruska možno najlepšie pochopiť iba pri pohľade do minulosti. Sprevádza čitateľov na ruskej ceste pripomínajúcej „horskú dráhu“ od revolúcie do povojnovej devastácie, od „perestrojky“ po Putinovu stabilizáciu postkomunistického Ruska. Vysvetľuje príčiny a význam početných zvratov a zmien v súčasnej ruskej histórii; ponúka sugestívny pohľad na krajinu prostredníctvom najťažších a často tragických období. Varuje, že dnešné Rusko stojí na zlomovom bode – politicky, ekonomicky a sociálne – jeho situácia v posledných rokoch pozoruhodne pripomína cárske Rusko. Aby sa Ruská federácia vyhla podobnému zániku, musí sa poučiť z lekcií vlastnej histórie. Bývalý americký veľvyslanec v Moskve Jack Matlock sa o Treninovej knihe vyjadril, že je to „brilantná, výstižná interpretácia 120 rokov ruskej histórie, plus bystrý pohľad do budúcnosti. Základné čítanie pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o nebezpečné – a zbytočné – oživenie napätia studenej vojny.“

Dmitrij Trenin prirovnáva Rusko k bájnemu vtákovi Fénixovi z gréckej mytológie, ktorý zhorí a po čase znovu vstane z popola ako nový krásny vták. Pre Rusov je štát dominantnou hodnotou, okolo ktorej sa točí všetko ostatné – a politika vládne nad ekonomikou. Za najhorší zločin vládcu sa považuje strata kontroly; domáca anarchia je horšia ako zahraničná invázia. Štát existuje iba dovtedy, kým je lepidlo – ktoré drží ľudí pohromade – silné. Podľa Trenina Rusko sa cíti neisté a osamelé. Musí existovať veľká hrozba, aby sa Rusi postavili proti silnejším a vyspelejším protivníkom. Menšie susediace krajiny vnímajú, či už ako vlastné nárazníkové zóny, alebo predbežné pozície protivníkov. V takomto kontexte treba chápať ruskú strategickú doktrínu a tiež jej aktuálne geopolitické dimenzie. Treninove postrehy vyplývajú okrem iného z jeho poznatkov z pôsobenia v sovietskych a ruských ozbrojených silách, kde v rokoch 1973-1997 zastával viaceré významné pozície a bol tiež poradcom sovietskej delegácie na americko-sovietskych rozhovoroch o obmedzení a kontrole jadrových zbraní v Ženeve v období 1985-1991.

Kniha je zaujímavá aj názormi Trenina na budúcnosť Ruska, keď Vladimír Putin odíde z Kremľa a odovzdá moc svojmu nástupcovi. Podľa autora Rusko bude sotva iné, ako je teraz. Bude mu vládnuť monarchistický prezident, ktorého reálna autorita bude závisieť od toho, akú mieru dôvery mu prejavia obyčajní Rusi. Sociálno-politická štruktúra krajiny sa nezmení, pričom Kremeľ bude naďalej zohrávať úlohu arbitra medzi hlavnými záujmovými skupinami. Ruská spoločnosť bude postupne občiansky dozrievať, ale bude sa zameriavať na bezprostredné problémy – od lokálnej korupcie po zdravie a vzdelávanie až po rozvoj miest. Občianskym nacionalizmom bude reagovať na tlak Západu a nestane sa veľmocou, i keď Rusko  môže byť kľúčovým prvkom globálnej rovnováhy vo svete.     

Ruské vzťahy so Spojenými štátmi budú mať charakter súťaživosti, ale tak, ako je to bežné medzi veľmocami. Trenin pripomína, že súčasná konfrontácia medzi nimi je spôsobená tým, že Moskva odmietla dominanciu Washingtonu a trvala na definovaní vlastných bezpečnostných záujmov a spôsobov, ako ich chce obhajovať a podporovať. Uvedená konfrontácia môže časom ustúpiť, pretože sa mení globálna rovnováha a domáce politické prostredie v oboch krajinách. Rivalita ovplyvňovaná mierou ich spolupráce však zostane. Naproti tomu vzťahy Ruska s Európskou úniou majú väčší potenciál na obnovu. Dnes viac poznačené vzájomným rozčarovaním a odcudzením, avšak môžu byť prestavané na nový základ susedstva, ktorý uznáva zásadné rozdiely medzi partnermi, ale kladie dôraz na ich spoločné záujmy.

V súvislosti s otázkou budúcnosti ruského spojenectva s Čínou si Trenin myslí, že  závisí od schopnosti Moskvy udržať ich vzťah v rovnováhe. Argumentuje tým, že

styky Ruska s Čínou sa za posledné tri desaťročia rozšírili a posilnili. Moskve a Pekingu sa podarilo vybudovať stabilný vzťah – aj keď Čína rástla rýchlejšie a Rusko prešlo svojou neľahkou postkomunistickou, postimperiálnou transformáciou. V súčasnosti mottom ich vzťahu je: nikdy nepôjdeme proti sebe, ale nemusíme byť vždy vzájomne prepojení. Budúcnosť vzťahu – spojenectva, ako ho definuje Trenin – bude závisieť od toho, či sa Rusku podarí udržať styky so svojím mocným susedom v rovnovážnom stave. Keby vznikol pocit, že Peking je pripravený získať nadvládu v ich vzťahu, postoje Ruska voči jeho partnerovi budú zdržanlivé.