Čína stále nie je svetová superveľmoc, aj keď je to gigant na svetovej scéne – Peking a Washington na prahu studenej vojny ?

V utorok 1. októbra 2019 oslavuje Čína 70. výročie založenia Čínskej ľudovej republiky. Peking predvedie svoje rastúce bohatstvo, technologickú zdatnosť, vojenskú moc a diplomatický vplyv veľkolepým sprievodom. V posledných niekoľkých storočiach táto krajina nikdy nevyzerala taká silná ako je dnes, čo je dôsledkom štyridsaťročného hospodárskeho rozmachu, ktorý vyvolala reforma voľného trhu a politika otvorenosti, ktoré inicioval vodca Teng Siao-pching. Za uplynulých 40 rokov bola Čína svedkom niečoho ako je ekonomický zázrak. Jej hrubý domáci produkt na obyvateľa sa zvýšil z 200 $ v roku 1979 – keď 80% Číňanov vo vidieckych oblastiach žilo v absolútnej chudobe – na úroveň približne 10 000 $ v minulom roku. Koncom roka 2010 Čína predbehla Japonsko ako druhá najväčšia ekonomika sveta a v roku 2017 sa podľa OSN dostala na 75. miesto na svete z hľadiska priemerného HDP na obyvateľa. Vzrástla tiež priemerná dĺžka života: zo 66 rokov v roku 1979 na 76 v roku 2016. V niektorých sektoroch ekonomiky – napríklad v exporte, objeme devízových rezerv, používaní mobilných telefónov a internetu i v predaji automobilov – Čína patrí v súčasnosti medzi svetovú špičku; a v poslednom desaťročí sa stala hlavným motorom globálneho ekonomického rastu.

Komentátor rešpektovaného hongkongského denníka South China Morning Post –  Cary Huang považuje ekonomický vplyv krajiny za obrovský, ale napriek tomu konštatoval, že Čína stále nie je „ani rozvinutou, ani rozvojovou krajinou.“ Nemožno ju však ani korektne charakterizovať ako bohatý štát. Podľa slov Cary Huanga je to „rozvíjajúci sa gigant na svetovej scéne.“  Úrovňou HDP 10 000 $ na jedného obyvateľa  Čína stále zaostáva za minuloročným celosvetovým priemerom 11 570 $. A to je ďaleko za výškou HDP v Spojených štátoch – 62 621 $ a priemernými 48 610 $ vo vyspelých ekonomikách. Z porovnaní je zrejmé, že niektoré z najväčších svetových ekonomík – Čína a India  – majú sa čo učiť od niektorých menších, ako napríklad Luxembursko alebo Švajčiarsko. Napriek tejto skutočnosti v mnohých oblastiach Čína dosiahla vysokú úroveň a za posledných 10 rokov sa stala vplyvnou globálnou mocnosťou. Stále to však nie je skutočná superveľmoc, aj keď sa stáva silným uchádzačom o takúto pozíciu, aby sa do tejto kategórie dostala. 

Aby krajina bola skutočnou superveľmocou, musí mať globálny vplyv v rôznych sférach: v ekonomike, vo vede a technike, vo vojenských záležitostiach i v tzv. mäkkej sile. Čína môže „bodovať“ ekonomickými parametrami, pretože je druhou najväčšou ekonomikou na svete, najväčším výrobným centrom a hlavným vývozcom „mechanizovaného“ tovaru. Čínska Ľudová oslobodzovacia armáda je síce najpočetnejšou armádou, ale ozbrojené sily USA sú považované za jedinú svetovú vojenskú silu, ktorej Čína môže závidieť schopnosť amerického námorníctva operovať kdekoľvek na svete, čo je zatiaľ privilégium Spojených štátov od konca druhej svetovej vojny. Aj vo vede a technike je „čínska karta“ menej pôsobivá.  Denník South China Morning Post uvádza, že napriek prudkému vzostupu Číny v oblasti telekomunikácií, nových energií a umelej inteligencie, rozvinutý Západ svoje kvality prezentuje históriou Nobelovej ceny od jej začiatku v roku 1901. Odvtedy  Európania získali 481 Nobelových cien; Američania – 375. Čína má doteraz iba tri Nobelove ceny; jednu za vedu, druhú za literatúru a tretia cena za mier bola udelená laureátovi proti vôli Pekingu

Pokiaľ ide o tzv. mäkkú silu Číny – ktorá spočíva v tom, ako krajina využíva svoj medzinárodný imidž, aby si získala úctu a podporu iných krajín – Čína musí jej význam úplne pochopiť, pretože v zahraničí trpí relatívnym nedostatkom popularity. Zatiaľ čo prieskumy amerického výskumného centra Pew zistili, že africké krajiny majú všeobecne pozitívny názor na Čínu – pričom štyri krajiny, ktoré sa zúčastnili prieskumu v minulom roku, vyjadrili priemerné hodnotenie obľúbenosti na úrovni 62 % – vnímanie Číny v USA a v celej Európe je vo všeobecnosti negatívne, pričom viac ako osem z desiatich Európanov je presvedčených o tom, že Čína nechráni osobné slobody svojich občanov. Možno je prekvapujúco, že dokonca aj prieskumy verejnej mienky v troch krajinách Latinskej Ameriky – Brazílii, Mexiku a Argentíne – naznačujú negatívne názory na Čínu. Tieto názory sú však v ostrom kontraste s názormi obyvateľov Japonska, najuznávanejšej krajiny Ázie.

Komentátor Cary Huang pripomína, že existuje mnoho ďalších oblastí, ako napríklad životné prostredie, v ktorých je Čína na nízkej alebo veľmi nízkej úrovni. Napríklad od roku 2012 Medzinárodná energetická agentúra hodnotí Čínu ako najväčšieho producenta oxidu uhličitého na svete. Vo sférach súvisiacich s politikou a ľudskými právami je úroveň hodnotenia Číny dokonca ešte nižšia. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že zatiaľ čo Čína urobila v posledných štyroch desaťročiach veľké pokroky, jej lídri sú dnes viac nervózni, pokiaľ ide o ich vzťah k moci a medzinárodnému postaveniu. Možno ich znepokojuje tiež fakt, že ekonomika krajiny za posledné desaťročie stratila na dynamike, pretože jej miera ročného rastu neustále klesala. V roku 2007 to bolo 14,23%; 9,5% v roku 2011; 7,3% v roku 2014; a 6,6% v minulom roku. Tento klesajúci trend sa od minulého roka štvrťročne zrýchlil a podľa najnovších údajov to bude pokračovať.

Ekonomické ťažkosti Číny sa netýkajú iba údajov o spomaľujúcom raste, ale aj o budúcnosti modelu štátneho kapitalizmu. Napriek tvrdeniam, že je socialistickým štátom, Čínu trápia prehlbujúce sa spoločenské rozdiely a jedna z najväčších majetkových medzier na svete. V roku 1980 najbohatšie 1% obyvateľov vlastnilo 6,4% majetku krajiny; v roku 2015 to bolo 13,9%. Najchudobnejšia polovica obyvateľstva v roku 1980 vlastnila 26,7% majetku; teraz vlastnia len 14,8 % bohatstva krajiny. V politike sa krajina v poslednom čase rozdelila ešte viac ako kedykoľvek predtým.  Oživil sa ortodoxný marxizmus a maoistické názory a mnohí Číňania cítia, že sa krajina neúprosne posúva smerom k väčšiemu autoritárstvu. V rámci establišmentu a medzi intelektuálmi panuje nesmierny nesúhlas s kultom osobnosti prezidenta  Si Ťin-pchinga, s jeho nadmerným hromadením moci a kontroverznou ústavnou zmenou, ktorá ho oprávňuje na celoživotné vládnutie. 

Vzostup Číny prichádza uprostred stále viac nepriateľského medzinárodného prostredia – prostredia, ktoré bolo ovplyvnené výraznými prejavmi vzrastajúcej sily Pekingu a presadzovania jeho moci v zahraničí. Hromadné protesty v Hongkongu,  vrastajúca náklonnosť Washingtonu nezávislosti Taiwanu a stupňujúce sa súperenie a obchodná vojna medzi Čínou a USA – to všetko naznačuje hrozbu budúcemu rozvoju Číny. Vzťahy Pekingu so Západom  – najmä s Washingtonom – sú na najnižšom bode. Plne rozvinutá colná vojna sa vynára uprostred eskalácie rivality a konfrontácie medzi jedinou svetovou superveľmocou a rýchlo rastúcim „uchádzačom o trón.“  Mnohí analytici varujú, že dve najväčšie ekonomiky sveta a hlavní politickí protivníci sú v skutočnosti v počiatočných fázach novej studenej vojny.