Čína je partner, konkurent i systémový rival – zmení sa politika Berlína voči Pekingu po odchode kancelárky Angely Merkelovej ?

Nemecká kancelárka Angela Merkelová, rovnako ako všetci lídri, ktorí zotrvajú príliš dlho na svojom poste, zanechala svojmu nástupcovi schránku nedokončených záležitostí – ale aj príležitosti na revíziu politiky, ktorá už prežila svoju užitočnosť. Nikde to nie je lepšie ilustrované ako na dožívajúcej stratégii Nemecka voči Číne. Na začiatku bola Merkelová pri styku s Čínou svižná a sebavedomá. Rýchlo urobila z Číny jednu zo svojich zahraničnopolitických priorít; Čínu navštívila iba šesť mesiacov po svojom nástupe do funkcie koncom roku 2005 – bola to prvá z jej 12 návštev Pekingu, čo bolo viac, ako ich vykonali všetci jej predchodcovia dohromady. Vďaka tomu sa Čína stala po Rusku, USA a európskych susedoch Nemecka jej najnavštevovanejšou krajinou. Zdá sa, že Merkelová dokázala udržať vyváženosť aj pri záujmoch, ktoré podrazili ostatných svetových lídrov. Bola vítaným hosťom v Číne, pomohla otvoriť dvere nemeckým podnikateľom a urobiť z Nemecka jednu z najobľúbenejších zahraničných krajín v Číne. Nemecko poskytlo obrábacie stroje potrebné pre rýchlu industrializáciu Číny a najobľúbenejšie značky automobilov na najväčšom automobilovom trhu na svete. Minulý rok bola Čína najväčším obchodným partnerom Nemecka, pričom zatienila USA a všetky krajiny Európskej únie.

Dôverný znalec Číny Ian Johnson vo svojej zasvätenej analýze čínskej politickej stratégie odchádzajúcej nemeckej kancelárky v časopise Foreign Affairs podotýka, že Merkelová zároveň neváhala otvorene sa vyjadriť k otázke  ľudských práv. V roku 2007 sa vo svojej kancelárii stretla s dalajlámom a pokrčila ramenami nad nasledujúcim hnevom čínskych predstaviteľov. Podporila tiež zbrojné embargo EÚ proti Číne – a to napriek tomu, že sa dostala pod tlak vedúcich predstaviteľov nemeckého priemyslu, aby ho zrušila. Pokúsila sa zariadiť, aby chorý laureát Nobelovej ceny za mier Liu Siao-po mohol opustiť Čínu na lekárske ošetrenie a neskôr úspešne tlačila na čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga, aby povolil Liuovej vdove emigrovať do Nemecka. Prax potvrdila, že stratégia Angely Merkelovej mala zmysel na mnohých úrovniach. 

Pretože Nemecko nemá v Pacifiku žiadne zásadné strategické záujmy, jeho prosperita závisí vo veľkej miere od obchodu. Nájsť spôsob, ako ťažiť z nárastu Číny pri zachovaní demokratických zásad Nemecka, bolo uskutočniteľné. Platilo to najmä vtedy, keď Merkelová nastúpila do funkcie; Čína bola vtedy relatívne otvorená pod vedením prezidenta Chu Ťin-tchaoa a jeho premiéra Wen Ťia-paoa. Peking možno vždy nereagoval na ekonomické reformy s takou vervou, ako čínska občianska spoločnosť, ale poskytol jej väčšiu mieru slobody. Vtedy v Nemecku obzvlášť silne rezonovala myšlienka, že obchod a angažovanosť by mohli zmeniť Čínu. Stará západonemecká stratégia presadzovania „Wandel durch Handel“ (zmena prostredníctvom obchodu) v rokovaniach so Sovietskym zväzom prispela k odbúraniu prekážok a vybudovaniu dôvery, ktorá umožnila Nemecku znova sa zjednotiť s malým  odporom Moskvy. Angela Merkelová a ďalší nemeckí tvorcovia politiky videli vo svojich vzťahoch s Čínou odraz transformácie vlastnej krajiny. Nanešťastie pre nich Čína sa vybrala inou cestou – a nemecká politika sa jej snažila prispôsobiť.

Čínska komunistická strana ešte skôr – ako sa v roku 2012 ujala vedenia – sprísnila svoje väzby na spoločnosť a ekonomiku.  Merkelovej záväzok obchodovať s Čínou bez ohľadu na jej autoritatívny obrat v rámci politiky prezidenta Si Ťin-pchinga odráža určitý skepticizmus voči schopnosti otvorených spoločností prežiť. Zdá sa, že politickí činitelia pochybujú o schopnosti Európy postaviť sa v budúcnosti čínskemu nátlaku, najmä v nie celkom výstrednom scenári, v ktorom sa USA vracajú k niektorej z verzií „trumpizmu“ a jeho relatívnej ľahostajnosti voči tradičným spojencom. Je lepšie zaklincovať obchodnú dohodu teraz, predtým, ako sa vyjednávacia pozícia Európy ešte viac oslabí. Celkove však prístup Merkelovej charakterizuje skôr riešenie problémov, ako ich predvídanie. Zručne sa vysporiadala s krízami a výzvami doma i v zahraničí, väčšinou však reaktívnym spôsobom, ktorý nenaznačuje ucelenú a konzistentnú stratégiu. Kancelárka vyvážila svoj najodvážnejší krok – umožniť miliónu utečencov emigrovať v roku 2015 do Nemecka – o dva roky neskôr, keď sľúbila, že „rok 2015 sa nesmie opakovať.“ Pritom sa však vyhýbala politicky nabitému problému podpory pravidelných tokov imigrantov do Nemecka, čo krajina veľmi potrebuje, pretože jej pracovná sila starne a ubúda z nej.

Pôda pod nohami Merkelovej sa pohla v jej vlastnej krajine. Začiatkom roku 2019 vydala Federácia nemeckého priemyslu (BDI) významný dokument, v ktorom nazvala Čínu „systémovým konkurentom“ – nielen krajinou náchylnou k niektorým nekalým ekonomickým praktikám, ale krajinou, ktorá chce svojich konkurentov vytlačiť. O dva mesiace neskôr nasledoval dokument Európskej únie, ktorý do značnej miery odrážal tvrdenia BDI a analyzoval Čínu v tripartitnom rámci: Peking je súčasne potenciálnym partnerom pri riešení globálnych problémov, ekonomickým konkurentom a systémovým rivalom. Rozsiahla zmena postoja sa odrazila aj na odmietnutí Komplexnej dohody o investovaní medzi Čínou a EÚ poslancami Európskeho parlamentu začiatkom tohto roka. Teda Merkelová sa možno držala svojho desaťročia starého prístupu k Číne, ale väčšina Európy postúpila ďalej.

Peking je súčasne potenciálnym partnerom pri riešení globálnych problémov, ekonomickým konkurentom a systémovým rivalom. Rozsiahla zmena postoja sa odrazila aj pri nedávnych parlamentných voľbách v Nemecku, ktoré pravdepodobne posunú vzťahy krajiny s Čínou novými smermi. Výsledky hlasovania umožňujú len tri možné vládnuce koalície. Jednou z nich je veľká koalícia vedená stredo-ľavými sociálnymi demokratmi Olafa Scholza a stredo-pravými kresťanskými demokratmi Merkelovej – teraz pod vedením jej nástupcu Armina Lascheta – ako mladších partnerov. Obe strany však túto možnosť odmietli. Zostávajú teda dve ďalšie možnosti, pričom obe zahŕňajú angažovanie zelených a liberálov – buď s kresťanskými demokratmi alebo sociálnymi demokratmi – dve možnosti, ktoré pravdepodobne budú znamenať významné zmeny v čínskej politike Nemecka. Je to tak preto, že Zelení aj Liberáli patria medzi najostrejších kritikov čínskej politiky Merkelovej a v oboch scenároch by Zelení či liberálna FDP (s najväčšou pravdepodobnosťou Zelení) získali kontrolu nad ministerstvom zahraničných vecí.

Analýza straníckych platforiem nemeckého think-tanku Merics ukázala, aký môže byť najpravdepodobnejší výsledok: koalícia sociálnych demokratov, zelených a liberálov. Všetci traja sú za odsúdenie porušovania ľudských práv v Číne a zachovanie autonómie Hongkongu. Uprednostňujú tiež vytvorenie celoeurópskej ochrany, ako je mechanizmus EÚ na kontrolu investícií v roku 2019, ktorého cieľom bolo zabrániť zahraničným podnikom v nákupe strategických odvetví. Predstavitelia EÚ zaviedli tento mechanizmus po významných nákupoch čínskych spoločností v oblasti verejných služieb a vyspelých technológií v členských štátoch EÚ. Prijatie tohto programu by mohlo vrátiť Nemecko k tvrdšej zahraničnej politike voči Číne, ktorá by zopakovala obdobie od roku 1998 do roku 2005, keď bol ministrom zahraničných vecí Joschka Fischer zo Strany zelených. Fischera motivoval jasný postoj strany k ľudským právam, obhajoval účasť Nemecka na  vojne v Kosove a vyslaní vojenských jednotiek do Afganistanu.

Z uvedeného vyplýva, že nová nemecká vláda bude okamžite konfrontovaná s Čínou. Za vlády Merkelovej sa politika voči Číne stala „Kanzlersache“ (kancelárska agenda), najmä vzhľadom na ekonomický význam udržiavania dobrých väzieb. Je nepravdepodobné, že by sa to za Scholza dramaticky zmenilo, aj keď by to nebránilo novému ministrovi zahraničných vecí hovoriť o porušovaní ľudských práv. Európsky konsenzus o chápaní Číny ako partnera, konkurenta a rivala teraz prevzala väčšina západných krajín, vrátane administratívy USA za prezidenta Joea Bidena. Čo však toto chápanie znamená v praxi, nie je jasné. Malo by to vyvolať ďalšie obchodné sankcie, aj keď sa zdá, že nefungujú ? Malo by sa Nemecko pripraviť na väčšiu vojenskú angažovanosť v ázijsko-tichomorskom regióne, aj keď by tieto akcie boli vzhľadom na obmedzenú vojenskú kapacitu Nemecka (a Európy) do značnej miery symbolické?

Jednou z možností, ktoré sa príliš často krátia, je jednoducho to, aby sa nemeckí lídri vyslovili ráznejšie v prospech toho, v čo veria – výslovne zdôraznili to, čo považujú za akceptovateľné normy. Takáto otvorenosť môže pomôcť ukázať, že hoci sa Berlín nesnaží izolovať Peking, otvorené spoločnosti neprijmú Čínu ako úplne „normálnu“ krajinu, pokiaľ bude presadzovať represie doma a expanziu do zahraničia. Nemecko má lepšiu pozíciu na to, aby tu získalo morálnu prevahu, než Spojené štáty; dokázalo to nedávne kultivované hlasovania v Nemecku oproti debaklu, ktorý nasledoval po amerických prezidentských voľbách roku 2020. Autor analýzy čínskej politiky Nemecka Ian Johnson sa domnieva, že Berlín by tiež mohol posilniť demokratické krajiny v regióne.  Po rokoch boja s ruskou kyberšpionážou majú nemeckí predstavitelia v tejto oblasti určité odborné znalosti a mohli by pomôcť napríklad svojim taiwanským náprotivkom, prinajmenšom  symbolickým spôsobom, aby ukázali  Taiwanu, že nie je sám.

Nemecko by tiež mohlo zobrať ďalšiu stranu zo západonemeckej učebnice studenej vojny a presadiť politiku z tej éry: „Wandel durch Annäherung“ (zmena prostredníctvom zblíženia), v ktorej západné Nemecko súhlasilo so spoluprácou s krajinami sovietskeho bloku výmenou za záväzky týkajúce sa ľudských práv. Podľa nemeckého spisovateľa Jörga Lau bol úspech tejto politiky „tvorivou kombináciou stimulov a tlaku, ekonomiky a morálky, hodnôt a záujmov“. V tejto súvislosti skeptici správne podotýkajú, že Čína nie je Sovietsky zväz. Nepotrebuje ekonomickú záštitu Západu, takže je menej citlivá na tlak v oblasti ľudských práv. Ale táto stratégia, prvýkrát presadzovaná v roku 1963, stále ponúka užitočnú pripomienku, že obchod a hodnoty môžu a mali by ísť ruka v ruke. Tieto myšlienky by umožnili Nemecku vymaniť sa z politiky Merkelovej v neskorších rokoch a umožnili by mu čerpať z vlastných skúseností ako krajiny, ktorá až príliš dobre poznala lákadlá autoritárstva, ale odkedy sa ho zbavila,  predstavuje jeden z veľkých príbehov o demokratickom úspechu vo svete.