Či už Trump vyhrá alebo prehrá, Európa potrebuje novú stratégiu voči USA  – Vo Washingtone sa viac obávajú Číny ako Ruska

Vo februárovom prejave na bezpečnostnej konferencii v Mníchove americká viceprezidentka Kamala Harrisová potvrdila, že záväzok Washingtonu voči jeho spojencom v NATO je „železný.“ Od Harrisovej – ktorá je teraz demokratickou kandidátkou na prezidenta – sa vo veľkej miere očakáva, že ak sa stane nástupkyňou prezidenta Joea Bidena na najvyššom poste, zachová jeho podporu Ukrajine a úzke vzťahy s európskymi partnermi. Jej republikánsky rival Donald Trump medzitým vo februári vyhlásil, že Rusko si môže urobiť „čo chce“ s členmi NATO, ktorí nemíňajú dostatok prostriedkov na obranu, a pripomenul Európanom, že si neváži ani NATO, ani spojenectvá USA. Po novembrových voľbách bude vo Washingtone vládnuť jeden z dvoch veľmi odlišných pohľadov na záväzky Spojených štátov v Európe. Na druhej strane Atlantiku Európania horúčkovito zvažujú dôsledky pre každého z nich v nádeji, že nájdu zázračný recept na úspech.

Ale pripraviť sa na konkrétne nepredvídané udalosti v závislosti od toho, kto vyhrá americké prezidentské voľby, je nesprávny prístup. Podľa názoru poradkyne pre americké a transatlantické vzťahy na oddelení plánovania politiky francúzskeho ministerstva zahraničných vecí Giovanny de Maio a predstaviteľky  Európskej rady pre zahraničné vzťahy v Paríži Célie Beliniovej Európania musia po tomto roku prísť s kolektívnym plánom, ako zapojiť Spojené štáty. Ak nepredstavujú jednotný front, pravdepodobne budú súťažiť o úlohu najlepšieho priateľa Spojených štátov alebo presadzovať individuálne iniciatívy na udržanie angažovanosti Spojených štátov v Európe, aj keď tieto snahy idú na úkor iných európskych krajín.  Bez ohľadu na to, kto bude v Bielom dome v januári 2025, Európa potrebuje stratégiu, ktorá zohľadní nedávne transformácie v globálnej politike, v Spojených štátoch a v samotných transatlantických vzťahoch. Chuť zvyšku sveta, aby USA prevzali globálnu zodpovednosť, sa zmenšuje a narastá chaotická multipolarita. Američania medzitým čoraz viac uprednostňujú obmedzenia a protekcionizmus a zdá sa, že americkí politici sa viac obávajú Číny ako Ruska.

Vyhliadka na druhé Trumpovo funkčné obdobie zvýšila obavy, ktoré v Európe narastali od roku 2016, keď dvojitý šok v podobe Brexitu a zvolenia Trumpa vyvolali pochybnosti o sile európskeho projektu a spoľahlivosti jeho hlavného spojenca. Počas niekoľkých posledných rokov Európska únia podnikla určité kroky, aby reagovala na túto neistotu, vybudovala politické rámce pre svoj vzťah s Čínou a jej ciele v indicko-pacifickom regióne, posilňovaním svojej hospodárskej a kybernetickej bezpečnosti  a hodnotením svojho strategického a obranného prostredia. Je najvyšší čas, aby EÚ podobne prehodnotila svoje vzťahy so Spojenými štátmi. Bez ohľadu na to, čo sa stane v novembri, Európa bude musieť definovať svoje kolektívne záujmy v transatlantickom partnerstve a rozhodnúť sa, čo chce chrániť a čo očakáva od USA. So stratégiou zameranou na niekoľko kľúčových priorít – vrátane spolupráce so Spojenými štátmi s cieľom odradiť Rusko a stabilizovať Blízky východ, brániť európsku prosperitu a slobodu konania uprostred americko-čínskeho súperenia a spolupracovať s Washingtonom pri riešení globálnych výziev – môže Európa presadiť silný, koherentný a jednotný hlas v záležitostiach týkajúcich sa USA. Dohodnúť sa na súbore záujmov, ktoré treba presadzovať a obhajovať, vrátane toho, ako sa najlepšie podeliť o zodpovednosť so Spojenými štátmi, je jediným spôsobom, ako sa Európania môžu vyhnúť tomu, aby jedna krajina EÚ hrala proti druhej a prekonali neistotu americkej politiky.

Druhá Trumpova administratíva by bola pre transatlantické vzťahy mimoriadne rušivá. Trump neverí, že USA a Európa majú základné bezpečnostné záujmy. Namiesto toho je presvedčený, že Európa využíva Spojené štáty na dotovanie svojej bezpečnosti, čo je názor, kvôli ktorému je nepravdepodobné, že by udržal silnú podporu Bidenovej administratívy pre obranu Ukrajiny. Trump opakovane vyhlásil, že sa pokúsi uzavrieť dohodu s ruským prezidentom Vladimírom Putinom o ukončení vojny, ktorú Putin rozpútal na Ukrajine – „do 24 hodín,“ pričom s najväčšou pravdepodobnosťou obetuje bezpečnostné záujmy a územnú celistvosť Ukrajiny. Trumpov spolukandidát na viceprezidenta, senátor za štát Ohio JD Vance, opakovane argumentoval proti posielaniu ďalšej americkej pomoci Ukrajine a obhajoval nasmerovanie amerických zdrojov a pozornosti na východnú Áziu. Európski lídri sa preto obávajú, že prípadný Trumpov návrat by nenapraviteľne ohrozil angažovanosť USA v Európe a vyzval by Rusko k ďalším destabilizačným krokom mimo územia Ukrajiny.

Nejde však len o Trumpa. Nadšenie z podpory ukrajinského vojnového úsilia vo Washingtone opadá a klesajúce zásoby amerických zbraní viedli Kongres k zastaveniu dodávok na Ukrajinu začiatkom tohto roka, čo malo za následok straty na bojisku. Existuje tlak verejnosti na prelomenie zvyku USA viesť nekonečné vojny, čo už viedlo k chaotickému a zle koordinovanému stiahnutiu sa z Afganistanu a mohlo by viesť k podobne unáhlenému rozhodnutiu obmedziť podporu Ukrajine. Podľa prieskumu agentúry Pew Research Center – ktorý sa uskutočnil v júli – 50 % Američanov je „veľmi znepokojených“ alebo „extrémne znepokojených,“ že vojna na Ukrajine môže trvať ešte niekoľko rokov, a 42 % si myslí, že by mohla viesť k vojne USA s Ruskom.  Aj keď bude Kamala Harrisová v novembri zvolená, ďalšia pomoc Ukrajine si bude stále vyžadovať schválenie v Senáte, kde pravdepodobná republikánska väčšina bude čeliť tlaku na odmietnutie takejto pomoci od straníckeho krídla „Amerika na prvom mieste.“

Hoci skalopevný záväzok Bidenovej administratívy voči NATO zohral zásadnú úlohu pri mobilizácii Európanov, aby podnikli kroky proti Rusku a podporili transatlantickú jednotu, najvyššou prioritou Washingtonu zostáva Čína. Bidenova administratíva si zachovala hrubú rovnováhu medzi vyššími úradníkmi – ktorí sa venujú  Európe – a tými, ktorí sa zameriavajú na Áziu, ale veľkosť druhej skupiny sa v porovnaní s predchádzajúcimi administratívami zvýšila. Americkí politici čoraz viac vnímajú obchod, technológiu a spojenectvá cez prizmu konkurencie s Čínou. Bidenova politika navyše naznačuje, že cieľ konkurovať Pekingu má vo Washingtone prednosť pred transatlantickými a transpacifickými ekonomickými vzťahmi alebo dodržiavaním pravidiel Svetovej obchodnej organizácie. Súčasná administratíva v skutočnosti potvrdila Trumpov prístup k Číne prostredníctvom zásadných priemyselných a exportných politík, vrátane zákona o znižovaní inflácie a zákona o čipoch a vede. Táto legislatíva ponúka veľké investičné výhody spoločnostiam zaoberajúcimi sa ekologickými technológiami, ktoré vyrábajú svoje produkty v USA, čím povzbudzuje európskych výrobcov, aby premiestnili svoje továrne, a podkopávajú snahy Európy o rozšírenie vlastného ekologického priemyslu.

Keď sa európske hlavné mestá pripravujú na november, napätie je citeľné. Krajiny ako Česká republika nakupujú americké zbraňové systémy a podpisujú bilaterálne bezpečnostné dohody so Spojenými štátmi ako poistku proti možnosti, že nezainteresovaný Washington presmeruje svoje zdroje do Ázie. Hoci iné krajiny – ako napríklad Litva – majú len obmedzenú prítomnosť v indo-pacifickom regióne, napriek tomu vypracovali regionálne stratégie, aby ukázali Washingtonu, že pomôžu zadržať Čínu – a v nádeji, že Spojené štáty na oplátku nebudú ignorovať ich bezpečnostné obavy z Ruska. Niektorí nemeckí komentátori argumentovali v prospech zníženia obmedzení EÚ pre americké spoločnosti na investovanie v Európe, čím sa posilnili väzby Spojených štátov na kontinent, pretože si myslia, že tento druh transakcie môže osloviť potenciálnu Trumpovu administratívu.

Európski diplomati sa hrnú do Washingtonu, aby sa porozprávali s pracovníkmi nadácie Heritage Foundation, think-tanku, ktorý tvrdí, že pripravuje ideologické základy a hľadá talenty pre nové Trumpovo funkčné obdobie. Ich hlavným posolstvom je ubezpečiť potenciálnych budúcich politikov, ktorí sú skeptickí voči hodnote európskych spojenectiev Spojených štátov; napríklad generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg v januári vystúpil s prejavom, v ktorom zdôraznil, že ostatní členovia NATO spoločne poskytli Ukrajine viac pomoci ako Washington. Títo predstavitelia však chcú tiež zistiť, čo by sa dalo a nedalo vyjednať s potenciálnou druhou Trumpovou administratívou. Chcú vedieť, čo by mohlo udržať angažovanosť USA v Európe a za akú cenu. Čo však nedokážu oceniť je to, že transakčný prístup môže priniesť iba dočasné zisky. Trvalá spolupráca si vyžaduje spoločné pochopenie strategických záujmov. A ak sa jednotlivé európske krajiny budú snažiť o bilaterálne vzťahy s Washingtonom, Spojené štáty budú mať vždy navrch.

Pokušenie obchádzať Brusel a presadzovať bilaterálne vzťahy bude pretrvávať dovtedy, kým Európe bude chýbať jasné a jednotné hodnotenie jej kľúčových záujmov vo vzťahoch s jej kľúčovým partnerom. Ak budú európske krajiny pracovať spoločne a nie jednotlivo, Washington ich bude musieť brať vážne a uznať výhody partnerstva s Európou ako kolektívom. Nové iniciatívy pod vedením Bidenovej administratívy vytvorili priestor na diskusiu, ale teraz ich treba rozšíriť a posilniť. Obchodná a technologická rada EÚ – USA, fórum na diskusiu o technologických výzvach a koordináciu prístupov ku svetovému obchodu, sa ukázala ako užitočná pri podpore transatlantických sankcií voči Rusku, zatiaľ čo summity USA – EÚ poskytli príležitosti na zaujatie silnejších a jednotnejších postojov voči Rusku aj Číne.

Ak však chce Európa lepšie využívať tieto fóra, musí dosiahnuť konsenzus o stratégii Spojených štátov. To poskytne európskym partnerom pri rokovaniach s Washingtonom jasnejší a dôraznejší hlas a v konečnom dôsledku to urobí z Európy spoľahlivejšieho partnera USA. Rokovaním o tejto stratégii na úrovni Európskej únie európski tvorcovia politiky zabezpečia, že bude podporovaná právnymi reguláciami a konkrétnymi opatreniami prostredníctvom inštitúcií EÚ. Stratégia tiež poskytne jednotlivým krajinám referenčný rámec pri orientácii v ich individuálnych vzťahoch so Spojenými štátmi. Poľsko, ďalšia krajina, ktorá sa vystrieda v šesťmesačnom predsedníctve EÚ začiatkom roku 2025, môže začať tento proces. Aj keď formálna stratégia zaväzuje iba členské štáty EÚ, rozhovor by mal zahŕňať Veľkú Britániu a ďalšie krajiny mimo EÚ, ako je Ukrajina a Moldavsko, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu v európskej bezpečnosti a prosperite.

Keď európske krajiny začnú diskutovať o celoeurópskej stratégii pre Spojené štáty, mali by si stanoviť  jasný súbor cieľov. Prvým a najdôležitejším je zabrániť Rusku vyhrať vojnu na Ukrajine a odradiť ho od ďalšej agresie. Bezpečnosť Európy je podmienená splnením oboch cieľov a tieto záujmy musí uprednostňovať pri rokovaniach s Washingtonom. Bez ohľadu na výsledok amerických volieb v novembri budú európske krajiny naďalej poskytovať finančnú a vojenskú pomoc Ukrajine – a mali by dať Spojeným štátom jasne najavo, že od nich očakávajú to isté. Ak sa vytvoria vhodné podmienky na diplomatické riešenie vojny, Európa musí hľadať záruky, že Washington nebude ignorovať bezpečnostné záujmy Európy – medzi ktoré patrí aj podpora ašpirácií Ukrajiny na vstup do EÚ a NATO. Za rokovacím stolom musia byť Ukrajina aj Európa, zastúpená buď EÚ, alebo vybranou skupinou európskych krajín.

Európske krajiny musia teraz podniknúť kroky na podporu dlhodobej obrany a hospodárskej obnovy Ukrajiny a pomôcť jej pri napredovaní smerom k členstvu v EÚ, aby preukázali svoj záväzok voči americkému spojencovi. Musia tiež pripomenúť Washingtonu, že sila Severoatlantickej aliancie udržiava mier v Európe a pomáha stabilizovať medzinárodný poriadok už desaťročia – a varovať, že ak sa nepodarí potlačiť ruský revanšizmus na Ukrajine a zabrániť ďalšej agresii, oslabí tieto úspechy a povzbudí to amerických rivalov na celom svete. Európske krajiny musia tiež posilniť európsky pilier NATO tým, že zintenzívnia a prevezmú na seba väčšiu časť bremena. Tým sa aliancia lepšie pripraví na politické zmeny v USA, ako aj posilní hlas Európy voči jej hlavnému americkému partnerovi. Teraz, keď sa k aliancii pripojili ďalšie dve krajiny EÚ – Fínsko a Švédsko – prekrývanie medzi obranou EÚ a obranou NATO je väčšie ako kedykoľvek predtým. EÚ by mala využiť túto príležitosť na zvýšenie spolupráce s NATO a členské štáty EÚ by sa mali zabezpečiť, aby ich vlastné obranné projekty boli v súlade so štandardmi a plánovaním NATO. Bez ohľadu na to, či sa Spojené štáty pod vedením novej administratívy odpútajú od NATO alebo nie, Európania musia rozšíriť svoju úlohu v logistických a veliteľských reťazcoch aliancie, ako aj zjednodušiť a štandardizovať postupy na presun vojenského personálu a vybavenia cez hranice. Tento proces môžu začať zorganizovaním výmeny personálu medzi EÚ a NATO a zlepšením výmeny informácií medzi oboma inštitúciami.

Európske krajiny musia cielene investovať do obrany, aby vyplnili medzery vo svojich spôsobilostiach, čo zníži ich závislosť od Spojených štátov – napríklad v oblasti bezpilotných lietadiel, systémov protivzdušnej a protiraketovej obrany, tankovania paliva vo vzduchu a v akýchkoľvek iných oblastiach, v ktorých sa európske armády spoliehajú na schopnosti USA. Členské štáty EÚ môžu spolupracovať s ďalšími spojencami a partnermi NATO, vrátane Veľkej Británie a Kanady na rozvoji tejto kapacity. A v rámci inštitúcií EÚ by budúci komisár EÚ, ktorý má v kompetencii obranný priemysel, mohol určiť regulačné zmeny potrebné na umožnenie tohto rozšírenia. Európski lídri by tiež mali svojich amerických partnerov presvedčiť, že podpora európskeho obranného priemyslu je v dlhodobom záujme Spojených štátov. Európa, ktorá dokáže zabezpečiť bezpečnosť na kontinente aj mimo neho, je pre Spojené štáty geopolitickou výhodou.

Európa by sa tiež mala naďalej angažovať spolu so Spojenými štátmi v otázke Číny. Spoločné transatlantické úsilie by malo riešiť predátorské obchodné praktiky Číny a regionálnu agresiu, ako aj zabrániť Pekingu uniknúť zo zodpovednosti voči globálnym výzvam. Európske krajiny zohrávajú dôležitú úlohu pri stabilite a bezpečnosti indicko-tichomorského regiónu, od hospodárskej, environmentálnej a infraštruktúrnej spolupráce s ázijskými partnermi až po zapojenie sa do cvičení zameraných na slobodu plavby a podporu multilaterálnej spolupráce v otázkach klímy a správy oceánov. V mnohých z týchto oblastí sa európske a americké priority prekrývajú. EÚ však musí mať možnosť slobodne si určiť svoj vlastný prístup k Číne, vrátane rozhodnutí o tom, ako chrániť strategické sektory, ako sú zelené technológie, a kedy sa usilovať o spoluprácu s Pekingom. Hoci je transatlantická koordinácia nevyhnutná, Európania sa nemusia v každom bode zhodovať s USA a Washington by nemal považovať európsku stratégiu pre Čínu za test lojality. Európa môže tiež slúžiť ako most pre dialóg a akademickú výmenu v prostredí americko-čínskeho nepriateľstva, udržiavať otvorené kanály s americkými a čínskymi odborníkmi a občianskou spoločnosťou, ako aj s tými krajinami, ktoré sa obávajú, že si budú musieť vybrať medzi Spojenými štátmi a Čínou. Aby sa predišlo transatlantickým nezhodám v tejto otázke, Európa by mala požiadať, aby USA oddelili svoje úsilie obmedziť Čínu a prekonať jej konkurenciu od svojej obchodnej a bezpečnostnej politiky voči Európe.

Spolupráca so Spojenými štátmi v oblasti politiky Blízkeho východu musí byť súčasťou európskej stratégie. Európa má v tomto regióne  príliš veľa ekonomických a bezpečnostných záujmov, aby sa pri riešení problémov, ktoré tam vznikajú, spoliehala len na Washington. A ak bude EÚ stáť bokom namiesto toho, aby sa postavila za ľudské práva a právny štát, poškodí to jej medzinárodnú dôveryhodnosť, ktorú si vybudovala ako zástanca týchto hodnôt. V krátkodobom horizonte by EÚ a Spojené štáty americké mali zvýšiť svoje diplomatické úsilie, aby ukončili vojnu v Gaze a zabránili regionálnej vojne. Európa a Washington by mali spoločne presadzovať obnovenie politického procesu na dosiahnutie spravodlivého a udržateľného mieru medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. A z dlhodobého hľadiska by Európa mala prestať zverovať blízkovýchodnú politiku Spojeným štátom. Mala by prevziať aktívnejšiu úlohu pri deeskalácii napätia spôsobeného čínskym, iránskym a ruským zasahovaním do regiónu, ako aj spolupracovať s Washingtonom a regionálnymi partnermi v boji proti extrémizmu a podpore snáh o nešírenie jadrových zbraní.

V hospodárskej oblasti musí Európa zabezpečiť, aby konkurencieschopnosť USA nebola na úkor európskej prosperity. Európske vlády a inštitúcie by sa mali snažiť o vzájomne výhodné partnerstvá s americkými spoločnosťami a spolupracovať s Washingtonom na podpore inkluzívneho rastu na Západe i mimo neho, posilňovaní ekonomickej bezpečnosti a predchádzaní globálnej fragmentácii. Európa by však nemala vstupovať do vyslovene transakčných vzťahov, ktoré bezpečnosť kontinentu vymieňajú za ekonomické výhody. Ak Spojené štáty zavedú všeobecné clá, sekundárne kontroly vývozu alebo praktiky nekalej hospodárskej súťaže, Európa by mala na zabezpečenie svojich záujmov použiť obchodné nástroje, ktoré má k dispozícii. EÚ musí tiež posúdiť svoju zraniteľnosť voči USA a prijať opatrenia na ochranu strategických odvetví a vytvoriť zdravý ekosystém pre európskych technologických šampiónov. To môže zahŕňať zavedenie kontroly vývozu konkrétnych technológií a poskytovanie značných finančných prostriedkov na výskum a inovácie s cieľom prilákať zahraničné investície. Ak politika USA vyvinie ekonomický tlak na niektorý z európskych štátov, zvyšok EÚ musí byť pripravený na  kolektívnu reakciu.

Bez ohľadu na to, ako sa k transatlantickým vzťahom postaví budúca administratíva USA, Európa by sa mala naďalej usilovať o podporu a angažovanosť USA pri riešení globálnych výziev. Jednou z kľúčových otázok, pri ktorých bude Európa potrebovať pomoc Washingtonu, je reforma medzinárodnej finančnej architektúry, vrátane MMF a Svetovej banky, aby tieto orgány boli lepšie vybavené na zmiernenie nepriaznivých účinkov priemyselnej konkurencie a poskytovali dostupné financovanie krajinám s nízkymi príjmami na podporu ich ekologického prechodu a posilnenie ich odolnosti voči zmene klímy. Udržateľný rozvoj a dosahovanie klimatických cieľov sú pre Európu prioritami. Pri rokovaniach s Washingtonom musia európske krajiny zdôrazniť, že od Spojených štátov očakávajú, že budú neochvejným partnerom pri budovaní sveta s nulovou čistou hodnotou, a to prostredníctvom spolupráce a financovania ekologickej priemyselnej transformácie. Európa by mala spolupracovať s vládami amerických štátov  a súkromným sektorom na presadzovaní vysokých klimatických noriem a budovaní kanálov spolupráce, ktoré by zostali otvorené, aj keby Trumpova administratíva uprednostnila opatrenia v oblasti klímy na federálnej úrovni.

Poriadok založený na pravidlách bude silnejší a svet bude bezpečnejší a prosperujúci, ak európske krajiny dokážu odolať bilaterálnym a transakčným vzťahom so Spojenými štátmi a namiesto toho  budú s Washingtonom spolupracovať ako jednotný blok. Európske krajiny môžu mať problémy s vyvážením a zosúladením svojich individuálnych a kolektívnych záujmov, keď sa transatlantický vzťah zmení. Musia však uspieť, aby Európa mohla predvídať výzvy a prijímať nezávislé, konštruktívne kroky, namiesto toho, aby bola nútená hrať sa na obranu alebo improvizovať. Ako povedal vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Josep Borrell pri nástupe do funkcie v roku 2019 je najvyšší čas, aby sa Európa „naučila hovoriť jazykom moci,“  a to aj pri rokovaniach so svojím najcennejším a najdôležitejším spojencom. Bez ohľadu na to, kto na budúci rok obsadí Oválnu pracovňu, jasne formulovaná definícia európskych záujmov a očakávaní od Spojených štátov prispeje k zdravším vzťahom pre obe strany.