Kategória: Zo sveta špionáže

Keď 26. decembra minulého roku zomrel v Moskve 98-ročný dvojitý agent George Blake, britský novinár Simon Kuper nie dlho predtým dopísal o ňom knihu „Šťastný zradca: Špióni, klamstvá a vyhnanstvo v Rusku. Mimoriadny príbeh Georgea Blakea.“ Nedávno sa objavila v ponuke zahraničných kníhkupectiev. Pri tejto príležitosti jej autor v britskom denníku Financial Times opísal svoje stretnutie s Blakeom v roku 2012 na jeho dači pri Moskve, kde slávny špión studenej vojny prežíval jeseň svojho života. Niekoľkohodinový rozhovor s Blakeom charakterizoval Kuper takto: „Bol to najzaujímavejší rozhovor, aký som kedy urobil, a preto nakoniec som sa rozhodol o ňom napísať knihu, ktorú som roky pripravoval. Dúfam, že to objasní Blakeov život, studenú vojnu – a to, ako sa pokúsil zmieriť sám so sebou.“ V súvislosti s týmto stretnutím autor podotýka, že Blake ako väčšina špiónov bol tajnostkárskym typom. Dával si tiež pozor, aby sa nezmienil o Vladimírovi Putinovi. Vo svojom vysokom veku pacifistický demokrat Blake nemal rád svojich kolegov z KGB. Spolu s manželkou však boli od Putina závislí kvôli dôchodkom a ich dači, ktorú im darovala rozviedka KGB za preukázané služby.

Po večernom teroristickom útoku islamistov 2. novembra 2020 neďaleko synagógy Stadttempel vo Viedni polícia oznámila doteraz štyri obete a 22 ďalších zranených osôb. Jedného z teroristov polícia zastrelila, ale nevylučuje, že ďalší môžu byť na úteku. Keďže rakúske hlavné mesto je iba necelých sedemdesiat kilometrov od Bratislavy, existujú odôvodnené indície, že by sa teroristická aktivita mohla preniesť aj na územie Slovenska. Rakúske policajné a spravodajské zložky monitorujú aktivity moslimských radikálov – vrátane tých, ktorí prichádzajú z Bosny alebo cez Bosnu do Rakúska – už niekoľko rokov. Niektorí kritici však vyčítajú rakúskym úradom, že sa tomuto problému nevenujú primeranou mierou. Rakúski predstavitelia odôvodnene argumentujú, že nie je tomu tak, ale publicita tohto bezpečnostného rizika by mohla vo verejnosti vyvolať alebo povzbudiť averzné nálady niektorých Rakúšanov voči príslušníkom moslimskej komunity, ktorá je v krajine pomerne početná.

Nedávno archivár poľského Ústavu pamäti národa (IPN) Włodzimierz Lechnio objavil v archíve tajných dokumentov z obdobia studenej vojny kuriózny 44-stránkový spis, ktorý poľská komunistická kontrarozviedka založila – pod krycím menom „Samek“ – na britského diplomata vo Varšave. Záznamy začali viesť v roku 1964, keď sa v poľskom hlavnom meste objavil nový tajomník veľvyslanectva Veľkej Británie a dôstojníkov kontrarozviedky zaujal svojím správaním. Svoj pohyb po krajine sa snažil diskrétne utajiť pred sledovaním, ale aj tak ho zaregistrovali, keď sliedil okolo vojenskej základne pozdĺž hraníc so Sovietskym zväzom. Po roku pôsobenia na britskom veľvyslanectve sa z krajiny nenápadne vytratil a zostali po ňom iba „stopy“ v dokumentoch poľskej kontrašpionáže. Tmavovlasý a nenápadný, podozrievaný agent mal všetky predpoklady na spravodajskú činnosť, s výnimkou jedného – do očí bijúceho – faktu: volal sa Bond. James Bond !

Spravodajská činnosť je často obklopená mýtmi, ktoré vytvárajú špionážne romány a filmy – napríklad o Jamesovi Bondovi. Špionážne aktivity považujú laici za základ štátnej politiky a najčastejšie sa diskutuje o „skrytých akciách“ alebo „špeciálnych politických operáciách,“ ako ich praktizuje napríklad CIA. Spravodajské agentúry sa však angažujú nielen pri zhromažďovaní spravodajských informácií o svetových záležitostiach, ale tiež sa snažia skryte zasiahnuť a ovplyvniť vývoj udalostí. V kontexte s takýmto pohľadom na špionáž si zaslúži pozornosť kniha amerického autora Chrisa Whippleho, pretože autor je aj dôverným znalcom zákulisia americkej politiky, čo prezentoval inou svojou knihou, ktorá vyšla pred troma rokmi pod názvom „Vrátnici: ako šéfovia štábu Bieleho domu definujú každé prezidentstvo.“ Jeho analytický pohľad do zákulisia Bieleho domu mu umožnil kompetentne hovoriť s takmer všetkými žijúcimi riaditeľmi CIA a poodhaliť mieru ich vplyvu na rozhodovanie prezidenta Spojených štátov.

Rozumieť fungovaniu spravodajských služieb v súčasnosti nemožno bez toho, aby sme sa neponorili do sveta špionáže v minulosti, aby sme chápali ich reálny vplyv na dianie v spoločnosti a pochopili princípy fungovania spravodajských služieb v skutočnom svete. V takomto kontexte sa žiada vyzdvihnúť činnosť historika Mateja Medveckého, ktorý napísal už mnoho vedeckých monografií, štúdií a článkov venovaných tejto téme, pričom sa týkajú spravodajských aktivít primárne sa viažucich na Slovensko a ich hodnota spočíva v tom, že vznikli predovšetkým na základe dôkladného štúdia archívnych fondov i pamätí aktérov spravodajskej činnosti. Verejnosť i odborníkov prvýkrát upútal pred 13 rokmi monografiou „Spravodajské eso slovenského štátu: kauza Imrich Sucký.“ Nie menej bola zaujímavá aj jeho štúdia „Červená kapela na Slovensku ?“ – venovaná súvislostiam aktivít legendárnej sovietskej agentúrnej skupiny z obdobia II. svetovej vojny, ktorú uverejnil pražský Ústav pro studium totalitních režimů v časopise Securitas Imperii pred troma rokmi.

Pred 79 rokmi – 22. júna – Nemecko vojensky napadlo Sovietsky zväz a prekvapivým útokom zaskočilo sovietskeho diktátora Josifa Vissarionoviča Stalina, ktorým hitlerovská agresia „otriasla“, hoci zo spravodajských zdrojov dostával informácie o tom, že sa Adolf Hitler na takúto operáciu pripravuje a po víťazstvách v západnej Európe Wehrmacht sústreďuje svoje sily v blízkosti sovietskych hraníc. Archívne fondy spravodajských služieb v Moskve poskytujú nemálo dokumentov, svedčiacich o hrozbe blížiacej sa agresie. Sovietske vojenské velenie však nevyvíjalo žiadne preventívne aktivity, aby čelilo bezprostrednému ohrozeniu, i keď pribúdalo signálov naznačujúcich, že vojna s Nemeckom je neodvratná. Dokonca aj britský premiér Winston Churchill a americký prezident Franklino D. Roosevelt varovali Moskvu pred blížiacim sa útokom na ZSSR, ale Stalin to pripisoval ich snahe zatiahnuť Sovietsky zväz do vojny s Hitlerom.

V decembri 2015 usporiadala Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov spolu s Fakultou práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave medzinárodné sympózium na tému „Potenciál spravodajských služieb proti medzinárodnému terorizmu.“ Medzi jeho lektormi bol aj Peter Púčik, bývalý spravodajský dôstojník, ktorý od roku 1990 až do roku 1999 pôsobil ako príslušník československých a neskôr českých spravodajských služieb. Na sympóziu hovoril o svete islamu, teroristoch a spravodajských službách i operatívnej práci v teréne, kde mal ako jeden z mála účastníkov sympózia bohaté osobné skúsenosti. Vyštudoval arabštinu a orientalistiku na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov v Moskve. Pre nesúhlas s komunistickým režimom nakoniec skončil ako kurič a šofér autobusu. Pomáhal chartistickým disidentom, čo zásadným spôsobom ovplyvnilo jeho osud, ktorý po novembri 1989 vyústil do jeho profesionálnej angažovanosti v spravodajskej komunite. Pred týždňom odišiel Peter Púčik na svoju poslednú misiu, odkiaľ sa už nikto z nás nevracia. Český publicista a esejista Zdeněk Müller – ktorý žije v Paríži – napísal o ňom spomienkový blog, aby ľudia nezabúdali, akými kvalitami oplývali tí, ktorí svoj život venovali bojom na „neviditeľnom fronte špionáže.“

Koncom novembra vyšla v českom preklade kniha známeho britského autora Bena Macintyra – „Špion. A zrádce !“, o ktorej sa zmienil portál Orientácia.sk ešte pred rokom, keď na ňu upozornil britský denník The Times. V recenzii britských novín sa uvádza vyjadrenie známeho autora špionážnych románov Johna Le Carré, že je to „najlepší skutočný príbeh, aký som kedy čítal.“ Hrdinom tejto literatúry faktu je bývalý plukovník KGB Oleg Gordievsky, považovaný za ruský náprotivok britského dvojitého agenta Kima Philbyho. Od roku 1973 pracoval pre britskú rozviedku MI6; odhaľoval sovietskych špiónov a pomáhal zbierať poznatky o tom, ako sovietske vedenie paranoidne hľadalo informácie o tom, že Spojené štáty pripravujú „prvý jadrový úder“, čo vtedy približovalo svet k vojne. MI6 nikdy neprezradila jeho meno partnerom v CIA, čím ochránila svoj zdroj pred sovietskymi špiónmi vo Washingtone, akým bol okrem iných Aldrich Ames. Až keď sa Gordievsky dostal do podozrenia centrály v Moskve v roku 1985, Briti mu pomohli, aby za dobrodružných a riskantných okolností utiekol zo Sovietskeho zväzu na Západ. Význam jeho spravodajskej činnosti ocenil aj prezident Ronald Reagan, ktorý ho v roku 1987 prijal v Bielom dome.

V utorok 3. decembra 2019 sa uskutočnilo v Bratislave už XIII. medzinárodné sympózium Asociácie bývalých spravodajských dôstojníkov, ktorú som kedysi pred 14 rokmi zakladal. Tohto roku témou sympózia boli „Spravodajské služby a hybridné hrozby“, ktoré v súčasnosti prežívajú svoju propagandistickú recykláciu. Najkompetentnejšie sa k téme vyjadril bývalý riaditeľ českej rozviedky – Úradu pre zahraničné styky a informácie – generál Karel Randák, ktorý zdôraznil, že samotné termíny „hybridné hrozby“, resp. „hybridný konflikt“ považuje iba za novodobé výrazy pre klasické metódy, používané temer všetkými spravodajskými službami sveta, a to od počiatku jeho existencie. Randákov referát na sympóziu by si mali prečítať všetci, ktorí pojem „hybridná vojna“ používajú a ktorí ho tiež využívajú na manipuláciu verejnej mienky.

Až donedávna sa na verejnosti nevedelo, že rozviedka komunistického Česko-Slovenska – 1. správa ZNB – vykonávala rozsiahle špionážne operácie v Nórsku. Archiv bezpečnostních složek v Prahe a Ústav pamäti národa v Bratislave uchovávajú tisíce stránok odtajnených dokumentov, kde sú zachytené aktivity agentov rozviedky komunistického Česko-Slovenska v Škandinávii. Štúdiom a analýzou týchto dokumentov sa v Prahe zaoberá Ústav pro studium totalitních režimů a pravidelne informuje o svojej činnosti, zahrnujúcej aj pozoruhodnú publikačnú činnosť. Mimoriadne zaujímavý je aj pravidelne vydávaný Sborník archivu bezpečnostních zložek; okrem iného obsahuje štúdie nielen o fungovaní spravodajského aparátu Štátnej bezpečnosti, ale aj o jeho využívaní ako nástroja politickej perzekúcie a potláčania konšpiračných aktivít odporcov totalitného režimu.