Kategória: Zahraničná politika

Rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1992 viedol aj k deštrukcii v ruskej armády a Rusko sa stalo váhou svojho vplyvu z pohľadu Západu „regionálnou mocnosťou“. Krajina sa ocitla v stave spoločenskej a ekonomickej krízy, ale snažila sa o vytvorenie partnerských vzťahov s euroatlantickou alianciou a hľadala svoje miesto po zániku bipolárneho usporiadania sveta. Vznikla napríklad Rada NATO – Rusko (2002) ako základná štruktúra na zlepšenie vzťahov medzi alianciou a Ruskom. Poskytovala priestor na konzultácie o širokom spektre bezpečnostných problémov v euroatlantickej oblasti (terorizmus, Afganistan, konzultácie v oblasti protiraketovej obrany, nešírenie zbraní hromadného ničenia, pašeráctvo zbraní atď.). Rada prestala fungovať 1. apríla 2014 v dôsledku krízy na Ukrajine, keď sa Severoatlantická aliancia rozhodla, že pozastaví spoluprácu s Ruskom v rámci tejto inštitúcie.

Oficiálne zdroje na Slovensku prezentovali návštevu premiéra Petra Pellegriniho v Bielom dome ako úspech slovenskej diplomacie, ale opozičné médiá sa snažili jej význam bagatelizovať. Bývalý slovenský veľvyslanec v USA a v Maďarsku Rastislav Káčer tvrdil, že za prijatím Pellegriniho u prezidenta Donalda Trumpa je lobing, čo v kontexte s tým, že o desať dní po Pellegrinim bude Trumpovým hosťom predseda maďarskej vlády Viktor Orbán, svedčí o tom, že diplomat Káčer si svoj výklad „vycucal z prsta“, aby ulahodil médiám tzv. hlavného prúdu. Ide totiž o to, že ak dvaja premiéri so skupiny V4 krátko po sebe navštívia amerického prezidenta, tak to nie je výsledok nejakého lobingu, ale zámer Washingtonu „dať na poriadok“ vzťahy s dvomi stredoeurópskymi krajinami, kde majú Spojené štáty svoje „špecifické“ záujmy. Keďže Slovensko ani Maďarsko nie sú ekonomickí giganti, tak aj bežnému čitateľovi povrchných novinárskych článkov je celkom jasné, prečo si svetovou politikou zaneprázdnený americký prezident našiel na Pellegriniho a Orbána hodinku času. Orbánov hovorca Zoltan Kovacs na Twitteri upresnill, že programom rozhovoru jeho šéfa s Trumpom bude obranná spolupráca, dvojstranné vzťahy, regionálna bezpečnosť a energetická bezpečnosť. Lajčákov maďarský kolega Péter Szijjártó považoval za potrebné doplniť vysvetlenie: „Američania musia pochopiť, že na základe infraštruktúry sme závislí od ruských energetických zdrojov.“

Po dvojhodinovom rozhovore ruského prezidenta Vladimíra Putina s japonským premiérom Šinzó Abem v januári tohto roku v Kremli, ktorý neviedol bližšie k riešeniu hlavnej otázky rusko-japonských vzťahov – odstráneniu dlhotrvajúceho územného sporu o štyri Kurilské ostrovy – najmä v Tokiu hovorili o rýchlom zblížení Moskvy s Pekingom. Aj analytici v iných krajinách špekulovali o rusko-čínskej aliancii – a to najmä v súvislosti s rastúcim geopolitickým napätím vo vzťahoch Moskvy a Pekingu so Spojenými štátmi. Pozorovatelia upozorňovali na to, že prezidenti Vladimír Putin a Si Ťin-pching sa stretli viac ako 25-krát a prvá zahraničná cesta čínskej hlavy štátu smerovala do Moskvy, pričom Putin vyzdvihoval svoje vzťahy s čínskym prezidentom ako najlepší osobný vzťah, ktorý má so zahraničným partnerom. Zavesil mu na krk zlatú reťaz Rádu Sv. Ondreja, čo je najvyššie civilné vyznamenanie v Rusku. Putin dostal od Si Ťin-pchinga Rad priateľstva, udeľovaný cudzincom za osobitný príspevok k rozvoju spolupráce s Čínskou ľudovou republikou.

Pretože téma členstva Slovenskej republiky v Severoatlantickej aliancii sa stala súčasťou verejného diškurzu a médiá tzv. hlavného prúdu neposkytujú priestor rôznorodým názorom na výhody či nevýhody členstva v NATO, žiada sa poohliadnuť po diskusiách, venovaných tejto otázke v zahraničí, kde nemajú zábrany pochybovať o tom, či existencia NATO zodpovedá aktuálnym potrebám udržiavania strategickej stability vo svete. Obvykle sa kritické pohľady na existenciu NATO v súčasnosti prezentujú na Slovensku v rusofóbnom kontexte a odporcovia členstva Slovenskej republiky v Severoatlantickej aliancii bývajú niekedy dokonca verejne prezentovaní ako agenti Moskvy, či dokonca samotného prezidenta Vladimíra Putina. V takejto atmosfére nie je jednoduché seriózne uvažovať o tom, aký má pre Slovensko význam členstvo v Severoatlantickej aliancii alebo dokonca vyjadrovať pochybnosti o výhodách plynúcich z tohto spojenectva.

Nie príliš optimistickú prognózu na rok 2019 prezentoval bývalý nemecký minister zahraničných vecí Joschka Fischer, ktorý v predvečer Nového roku varoval, že „krízy ohrozujúce Európu sa nevyčerpajú a čoskoro budú ešte zjavnejšie. Rok 2019 bude tak prinajlepšom rokom defenzívneho manévrovania a nie rokom začiatku európskej obnovy.“ Podľa jeho názoru „z dlhodobého hľadiska je však jedinou voľbou rekonštruovaná Európa. Práve tento rozpor bude definovať vek prechodu, kde niet skratiek ani jednoduchých liekov.“ Všetko to, čo sa deje vo Veľkej Británii okolo Brexit-u, „žlté vesty“ v uliciach francúzskych miest, pokračujúci – i keď viac-menej slabnúci – prúd migrantov cez Stredozemné more do Európy i silnejúca ozvena Trumpovej colnej vojny s Čínou neveštia nič nádejného pre budúci vývoj pomerov na „starom kontinente“ – ako sa zvykne Európe hovoriť.

Situácia na Kórejskom polostrove sa môže zmeniť predovšetkým na pozadí vzťahov dvoch superveľmocí – Spojených štátov a Číny. V posledných mesiacoch sme však svedkami toho, že do uvedeného procesu sa snaží aktívne zapojiť aj Rusko, ktoré hralo dôležitú úlohu pri rozdelení Kórejského polostrova pozdĺž 38. rovnobežky v auguste 1945, keď Sever od tejto demarkačnej línie obsadila Sovietska armáda a Juh jednotky americkej armády. Moskva už dlhšie naznačuje, že je síce spojencom režimu v Pchjongjangu, ale jej cieľom je zachovanie dobrých vzťahov s oboma kórejskými republikami. Diplomacia Kremľa je presvedčená o tom, že efektívnejším spôsobom riešenia konfliktnej situácie je ruský konštruktívny prístup k Soulu a k Pchjongjangu, než americká stratégia nepriateľského postoja voči Severu.

Médiá tzv. hlavného prúdu sa nevyberaným a tendenčným spôsobom pustili do poslanca Národnej rada SR Petra Marčeka, keď avizoval, že s niekoľkými ďalšími kolegami navštívi polostrov Krym. Ku kritike sa pridala strana Most-Híd a Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR pripomenulo, že Slovenská republika „naďalej považuje Krym za územie Ukrajiny.“ Nakoniec sa ukázalo, že Marček pôjde na Krym ako jediný z poslancov nášho parlamentu a že s ním pôjde aj skupina podnikateľov, ktorí chcú preskúmať, aké sú možnosti pre ich podnikanie na Kryme.

Až budúcnosť ukáže, aký je význam stretnutia amerického prezidenta Donalda Trumpa s ruským prezidentom Vladimírom Putinom v Helsinkách. Podľa ruských analytikov najdôležitejšia vec spočíva v tom, že dialóg sa začal a obe strany prejavili snahu o konštruktívnu spoluprácu. Trump mal viacero aktuálnych motívov, aby sa stretol s Putinom. Popri nevyhnutnosti pribrzdiť negatívny trend vo vzájomných vzťahoch medzi Spojenými štátmi a Ruskom ide predovšetkým o obchodnú vojnu s Čínou, ktorá sa považuje za „strategického spojenca“ Moskvy. Vážnym problémom je Trumpovo vypovedanie tzv. jadrovej dohody s Iránom, kde rolu mediátora konfliktu môže prevziať iba Rusko, ktoré má v Teheráne dvere otvorené. S Ruskom môže tiež vyriešiť dilemu americkej angažovanosti v Sýrii, keďže Putin nielen vojensky, ale aj diplomaticky dokázal vytvoriť pozitívny partnerský vzťah prakticky so všetkými aktérmi konfliktu na Strednom východe. A bez Ruska nemožno úspešne realizovať ani denuklerizáciu Kórejského polostrova, ktorú považuje Donald Trump za cieľ svojej politiky v tejto časti Ázie.

Na margo súčasnej rusofóbnej propagandy, ktorá straší hlavne Európu potenciálnym nebezpečenstvom ruskej agresie, je vhodné pripomenúť nedávne vyjadrenie bývalého estónskeho prezidenta Toomasa Hendrika Livesa, ktorý vykonával funkciu hlavy štátu v období 2006-2016 a neskôr pôsobil ako poslanec Európskeho parlamentu. V rozhovore pre ukrajinský denník Evropejskaja pravda konštatoval: „Nemyslím si, že agresia je v genokóde Rusov.“ Bývalého predsedu Sociálnodemokratickej strany Estónska sotva možno považovať za vplyvového „agenta“ Moskvy, keďže jeho rodičia ušli pred sovietskym režimom do Švédska a potom do Spojených štátov, kde vyštudoval a potom pôsobil ako redaktor rozhlasovej stanice Slobodná Európa.

Štokholmský medzinárodný mierový výskumný inštitút (SIPRI) uverejnil komplexnú ročnú aktualizáciu databázy vojenských výdavkov v roku 2017 a porovnanie údajov z predchádzajúcich rokov. Zaslúži si pozornosť, pretože zachytáva vývoj vojenských výdavkov na celom svete. SIPRI udržiava totiž najkomplexnejší, najkonzistentnejší a najrozsiahlejší zdroj údajov o vojenských výdavkoch. Na základe týchto údajov si možno urobiť predstavu o aktuálnom geopolitickom vývoji a potenciálnych rizikách, ktoré svet čakajú v bližšej i vzdialenejšej budúcnosti. SIPRI nie je propagandistická inštitúcia ani nástroj tzv. hybridnej vojny. Inštitút pôsobí od roku 1966 v Štokholme, pracuje s údajmi z otvorených zdrojov a vďaka svojej odbornej a vedeckej reputácii je uznávaný ako užitočný nástroj na výskum medzinárodných konfliktov, otázok zbrojenia, kontroly zbraní a odzbrojenia.