Kategória: Názory iných

Vojna Vladimíra Putina proti Ukrajine sa stala určujúcou udalosťou jeho rokov pri moci. Aj keby vládol ďalšie štvrťstoročie, ruský prezident bude navždy považovaný za vojnového zločinca. Dôsledky vojny sú však ešte ďalekosiahlejšie; zanechá na ruskej spoločnosti a politike škvrnu, ktorá zostane aj po Putinovom odchode. Zmeny, ktoré Putin vykonal počas desaťročí pri moci, zaistili, že Rusko po jeho vládnutí  nevyjde ako zmenená krajina. Kooptoval elitu krajiny, dokonca aj jej údajne liberálne krídlo, čím ich zaplietol do ruských zločinov na Ukrajine. Získal si podporu verejnosti pre vojnu, pričom využil ľahostajnosť spoločnosti a jej nostalgiu za ruskou imperiálnou históriou. A otrávil vzťah Ruska so Západom spôsobmi, ktoré sa bude snažiť zvrátiť každý jeho nástupca. Tým, že sa ruská spoločnosť stala spoluvinníkom vo vojne, Putin predišiel možnosti dramatického rozchodu s jeho vládou – dokonca aj po tom, čo opustí politickú scénu. A vytvoril pre Spojené štáty a ich spojencov nepríjemný problém, ktorý nie je o nič menej náročný ako otázka, ako bojovať s Čínou.

Za obdobie niečo viac ako rok dopadla vojna na Ukrajine pre Ukrajinu oveľa lepšie, ako to väčšina predpokladala. Snaha Ruska podrobiť si suseda zlyhala. Ukrajina zostáva nezávislou, suverénnou a fungujúcou demokraciou, ktorá si drží zhruba 85 % územia, ktoré kontrolovala pred ruskou inváziou v roku 2014. Zároveň je ťažké pociťovať optimizmus, kam vojna smeruje. Ľudské a ekonomické náklady, ktoré sú už teraz enormné, budú stúpať, keďže sa Moskva aj Kyjev pripravujú na ďalšie kroky na bojisku. Početná prevaha ruskej armády jej pravdepodobne dáva schopnosť čeliť väčším operačným schopnostiam a morálke Ukrajiny, ako aj jej prístupu Kyjeva k západnej podpore. Najpravdepodobnejším výsledkom konfliktu teda nie je úplné ukrajinské víťazstvo, ale krvavá patová situácia.

Ruskí a medzinárodní experti pokračujú v rekapitulácii výsledkov návštevy čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga v Moskve, pričom často prezentujú názor, že Rusko upadá do vazalskej závislosti od Číny, alebo šíria fámy o vytvorení strategickej protizápadnej aliancie medzi týmito dvoma krajinami. Americkí analytici upozorňujú na zámer Pekingu pripútať si Rusko ako juniorského partnera Číny. Strategická hodnota Ruska pre Čínu si podľa nich vyžaduje, aby Moskva na Ukrajine objektívne neprehrávala. Pekingu vyhovuje interpretácia, že dnešná Ukrajina predznamenáva zajtrajšok Taiwanu, ale chce, aby svet akceptoval, že Ukrajina je suverénny štát a Taiwan nie je. Existuje však aj menej dramatická vízia vzťahu Pekingu a Moskvy, ktorá sa opiera o tvrdenie, že ​​medzi Čínou a Ruskom nevznikla a ani sa nikdy nevyvinie žiadna trvalá únia a dokonca kvázi feudálny vzťah. S najväčšou pravdepodobnosťou, či už teraz alebo v budúcnosti, sa veci zredukujú na nerovné ekonomické  partnerstvo a príležitostnú politickú spoluprácu, ktorá má veľmi ďaleko od skutočného spojenectva.

Rok po ruskej invázii na Ukrajinu ruské elity – vysokí úradníci a podnikatelia – neboli schopní pozbierať žiadne nadšenie pre „špeciálnu vojenskú operáciu“. Nenašli sa však medzi nimi ani takí, ktorí by proti invázii na Ukrajinu verejne vystupovali.  Sotva však niekto naozaj sa stotožňuje s cieľmi prezidenta Vladimíra Putina pri vypuknutí tejto vojny. Mnohí z príslušníkov takzvanej „strany vojny“ sú politici, ktorí videli vojnu ako výťah v ich kariére. Oproti tomu, členovia  „strany mieru“ sa zameriavajú na minimalizáciu dôsledkov vojny pre ruskú spoločnosť, zatiaľ čo vyšší manažéri naďalej prispôsobujú svoje firmy novej realite a snažia sa nesledovať správy o dianí príliš pozorne. Iba niektorí boli natoľko zásadoví, aby sa vzdali svojich funkcií. Morálne kompromisy a úprimný strach z bezpečnostných služieb znamenajú, že väčšina zostala na mieste, hoci sa neponáhľajú zhromaždiť sa okolo Putina a ani sa podieľať na výlevoch „vlastenectva“. Všeobecne platí, že každý, kto má čo stratiť, jednoducho radšej klame a mlčí.

Vojna na Ukrajine radikálne zmenila geopolitickú situáciu vo svete a zvýraznila význam partnerstva medzi Ruskom a Čínou. Analytici si všimli, že  Peking a Moskva sa snažia spochybniť to, čo vnímajú ako globálny poriadok ovládaný Západom, ktorý umožňuje Spojeným štátom a ich spojencom presadzovať ich záujmy voči iným. Obe krajiny často protestovali proti nadradenosti „západných hodnôt“ na medzinárodných fórach a presadzovali podmienené chápanie ľudských práv a demokracie, definované „v súlade so špecifickou situáciou v každej krajine.“ Vo svojom spoločnom vyhlásení z februára 2022 Čína a Rusko trvali na tom, že sú tiež demokraciami, a napadli „niektoré štáty“ za to, že použili „zámienku ochrany demokracie a ľudských práv“ na rozsievanie nezhôd medzi inými krajinami a zasahovanie do ich vnútorných záležitosti. Predstavitelia oboch krajín  obviňujú Washington z toho, že nespravodlivo využíva svoju ekonomickú silu, vrátane privilegovaného postavenia amerického dolára v globálnom finančnom systéme na uvalenie represívnych opatrení voči svojim rivalov.

Posolstvo ruského prezidenta Vladimíra Putina o stave krajiny prednesené 21. februára vo Federálnom zhromaždení bolo v Rusku netrpezlivo očakávané. Napriek tomu to nevrhlo svetlo na otázku, ktorá je v popredí mysle ruskej elity i verejnosti: ako Putin zamýšľa vyhrať vojnu na Ukrajine. Putinov prejav bol odložený z minulého roka, čo vyvolalo špekulácie, že prezident nevedel, čo má povedať pri deficite víťazstiev na fronte. Je však pravdepodobnejšie, že bol príliš ponorený do svojej neúspešnej vojenskej kampane, aby si našiel čas. Nakoniec bol tento prejav zmesou toho, čo Putin považoval za potrebné povedať (geopolitická časť o „šialenom“ Západe) a toho, čo sa od neho vyžaduje podľa ústavy (aktualizácia o sociálno-ekonomickej situácii Ruska). Putin povedal, že všetky nadchádzajúce voľby – vrátane prezidentských volieb v marci 2024 – sa budú konať podľa plánu, čo by malo ukončiť špekulácie, že by mohli byť zrušené alebo odložené. Prezident opäť demonštroval absolútny nedostatok obáv z toho, že systém, ktorý vybudoval, môže byť aj napriek sankciám a vojne niečím iným ako silným a stabilným. Jednoznačne naďalej verí, že má širokú podporu medzi verejnosťou aj elitami.

Pred inváziou bola ruská armáda väčšia a lepšie vybavená ako ukrajinská. Jej sily mali viac bojových skúseností ako kyjevské, hoci obe armády už bojovali na východných územiach Ukrajiny. Väčšina západných analytikov preto predpokladala, že ak ruské sily rozumne využijú svoje výhody, Ukrajinci ich útokom dlho nedokážu čeliť. Analytici si kladú otázku, prečo Rusko nezvíťazilo – prečo bolo namiesto toho zastavené, usmernené mimo veľkých miest a zatlačené do defenzívy. Podľa expertov odpoveď je zložitá, pretože má veľa komponentov. Uvádzajú, že prílišné vnútorné utajovanie poskytlo vojakom a ich veliteľom málo času na prípravu, čo viedlo k veľkým stratám. Rusko vytvorilo plán invázie, ktorý bol plný chybných predpokladov, svojvoľného politického zasahovania a plánovacích chýb, ktoré sa odchyľovali od kľúčových  princípov ruskej vojenskej doktríny. Počiatočná invázia sa zamerala na viacero útočných línií bez podporných síl, čo pripútalo armádu k operačným cieľom, ktoré boli vzhľadom na veľkosť jej síl príliš ambiciózne. Pritom Kremeľ sa mylne domnieval, že jeho vojnové plány sú racionálne. Predpokladal, že Ukrajina nebude klásť veľký odpor a  podpora Západu  nebude dostatočne silná na to, aby niečo zmenila. V dôsledku toho bolo Rusko šokované, keď jeho jednotky narazili na odhodlanú Ukrajinu podporovanú západnými spravodajskými službami i zbraňami. Ruské sily boli potom opakovane porazené.

Ruská invázia na Ukrajinu bola zlomovým momentom pre svet spravodajských služieb. Niekoľko týždňov pred začiatkom ostreľovania Washington verejne zverejnil neúprosný prúd pozoruhodne podrobných zistení o všetkom, od pohybu ruských vojsk až po pripravované útoky pod falošnou vlajkou, ktoré by Kremeľ použil na ospravedlnenie invázie. Táto stratégia odhaľovania bola nová: špionážne agentúry sú zvyknuté tajiť informácie, nie ich odhaľovať. Ale bolo to veľmi efektívne. Tým, že Spojené štáty odhalili pravdu skôr, ako sa presadili ruské lži, dokázali zhromaždiť spojencov a rýchlo koordinovať tvrdé sankcie. Spravodajské odhalenia ruského prezidenta Vladimíra Putina prekvapili; čudoval sa, kto to umožnil a ako sa podarilo americkým agentúram tak hlboko preniknúť do tajomstiev jeho režimu a sťažiť  zatajovanie Putinových klamstiev pred ostatnými  krajinami, aby sa nepostavili v tomto konflikte na stranu Ruska. Uvedené odhalenia boli len začiatok. Vojna odštartovala novú éru zdieľania spravodajských informácií medzi Ukrajinou, USA a ďalšími spojencami a partnermi, čo pomohlo čeliť falošným ruským naratívom, brániť digitálne systémy pred kybernetickými útokmi a asistovať ukrajinským silám pri úderoch na ruské ciele na bojisku.

V rámci úvah o perspektívach vývoja vojnového konfliktu na Ukrajine primárna pozornosť analytikov sa koncentruje na vnútropolitický vývoj v Rusku. V roku 2023 čelí Ruská federácia trom zásadným otázkam – plánom prezidenta Vladimíra Putina do budúcnosti, bitke medzi jastrabmi a pragmatikmi v rámci mocenskej elity a hroziacim personálnym zmenám vo vláde – ktoré by mohli pretvoriť krajinu. Viac ako desať mesiacov po invázii na Ukrajinu je kontrast medzi rozsahom vonkajších otrasov – ktoré sa Ruska týkajú, a relatívnou zotrvačnosťou vo vnútri krajiny – zarážajúci. Napriek vojenským zlyhaniam a trestajúcim sankciám väčšina Rusov žije ďalej, akoby sa nič nedialo, zatiaľ čo elity sa snažili nemyslieť na to, čo môže priniesť zajtrajšok, namiesto toho plne dôverovali Putinovi. Rok 2023 by sa však mohol ukázať ako dramatický rok pre Rusko a môže byť prekážkou pre odpor jeho vedenia voči zmenám, pričom najmä tri vnútorné otázky sľubujú, že budú formovať rozvoj krajiny na ďalšie desaťročia. 

Ukrajinské oslobodenie mesta Cherson začiatkom novembra bolo viac než len dramatickým vojenským víťazstvom. Ukrajina pri víťazstve na bojisku označila ruského prezidenta Vladimíra Putina za klamára. Len dva mesiace predtým Putin verejne vyhlásil Cherson a ďalšie ukrajinské územia za súčasť Ruska, čím ich implicitne umiestnil pod ruskú jadrovú ochranu. Putin dúfal, že strach z jadrového útoku prinúti Ukrajinu, aby situáciu nebrala na ľahkú váhu a donútila svojich podporovateľov ustúpiť. Jeho plán nevyšiel. Cherson pravdepodobne nebude koncom úspešnej protiofenzívy Ukrajiny. Najväčšia cena leží ďalej na juhu: Krymský polostrov, kde vojna začala v roku 2014. Námestník ukrajinského ministra obrany vyhlásil, že armáda Ukrajiny môže vstúpiť na „Krym do konca decembra“. Takéto poznámky môžu byť úskokom, ktorého cieľom je vystrašiť Rusko. Alebo môžu byť mienené vážne. Oslobodením Chersonu sa Krym určite dostal do zorného poľa Ukrajiny. Rusko môže byť zakopané okolo Krymu, ale ak vojna zatiaľ niečo ukázala, je to, že Rusko môže získať územie a rýchlo ho stratiť. Bitka o Krym je určite možná.