Kategória: Názory iných

Minulý mesiac pri príležitosti summitu Šanghajskej organizácie spolupráce stretli sa ruský prezident Vladimír Putin a jeho čínsky partner Si Ťin-pching, ktorý zaujal svojím vyhlásením, že „prezident Putin a ja si myslíme, že čínsko-ruské komplexné strategické partnerstvo je zrelé, pevné a stabilné.“ Podľa Putina vzájomný obchod medzi Moskvou a Pekingom čoskoro dosiahne úroveň 100 miliárd $. Pán Kremľa kalkuluje s tým, že v budúcnosti dôjde k prepojeniu čínskeho projektu „Jeden pás – Jedna cesta“ s ruským projektom Euroázijskej ekonomickej únie, čo by malo zlomiť globálnu hegemóniu Spojených štátov a petrifikovať multilaterálne usporiadanie sveta. V takomto kontexte je zaujímavé si všimnúť, ako vzťah s Čínou vnímajú v súčasnosti obyvatelia Ruska.

Stretnutie prezidentov Donalda Trumpa a Vladimíra Putina v Helsinkách nevyvoláva veľké očakávania, pretože vzťahy medzi Spojenými štátmi a Ruskom sa nachádzajú na najnižšom bode od čias skončenia studenej vojny. Analytici poukazujú na to, že možno až od začiatku osemdesiatych rokov Moskva a Washington nikdy neboli tak blízko k priamemu vojenskému konfliktu, ako sú dnes. Práve preto sa od pripravovaného summitu očakáva aspoň signál, ktorý poskytne ruskej a americkej vláde príležitosť začať obnovu spolupráce tam, kde to jednoznačne vyhovuje záujmom oboch strán.

Obmedzení vo svetovom obchode pribúda a analytici so znepokojením sledujú vývoj, ktorý dynamizuje začínajúca sa colná vojna medzi Spojenými štátmi a Čínou. Slovensko sa ocitlo na prahu novej etapy medzinárodných obchodných vzťahov, čo určite môže znamenať pre jeho výrazne exportne orientovanú ekonomiku nie málo negatívnych dôsledkov. Globálna ekonomika konečne začala vykazovať známky trvalého hospodárskeho oživenia a teraz nastáva moment, ktorého dôsledky sotva-kto dokáže s istotou predvídať. Experti však už varovali, že na zozname potenciálne postihnutých krajín je tiež Slovenská republika, kde turbulencie svetového obchodu sa môžu premietnuť aj do domácej politiky, keďže o necelé dva roky majú byť parlamentné voľby a prípadné ekonomické komplikácie môžu poslúžiť politickej opozícii ako volebný argument.

Od roku 2014 sa Rusko a Spojené štáty angažujú v konflikte, ktorý je porovnateľný, avšak veľmi odlišný od studenej vojny. Ale je rovnako nebezpečný ako jeho predchodca v dvadsiatom storočí. Vo februári 2018 americké ozbrojené sily zabili niekoľko ruských zmluvných bojovníkov – žoldnierov – ktorí postupovali na pozície amerických spojencov vo východosýrskom meste Deir-ez-Zor. V apríli odpálili USA a ich spojenci rakety proti Sýrii napriek ostrému varovaniu z Moskvy, keď náčelník ruského generálneho štábu sa vyhrážal, že príde odveta, ak bude poškodený majetok alebo personál Ruska. V oboch prípadoch sa tieto dve krajiny priblížili k priamej vojenskej konfrontácii viac, než kedykoľvek po kubánskej raketovej kríze v októbri 1962.

Kongres Spojených štátov drvivou väčšinou v lete minulého roku schválil uvalenie nových sankcií proti Rusku, čo sa významnou mierou dotklo odvetví zameraných na ťažbu ropy a zemného plynu. V súčasnosti možno konštatovať, že ruské ropné a plynárenské spoločnosti sa plne prispôsobili novým podmienkam a sankčnému režimu. Produkcia ropy a plynu v Rusku za posledných päť rokov rástla aj napriek relatívne nízkej cenovej konjunktúre a odvetvovým sankciám uloženými USA a Európskou úniou. Veľké investície z predchádzajúcich rokov, početné daňové úľavy a tiež devalvácia rubľa umožnili neznižovať ťažbu, ale zabezpečili jej rekordný rast. Avšak ďalšie vyhliadky ruskej produkcie ropy a plynu nie sú jednoznačné.

Minulotýždňový summit Európskej únie v Bruseli sa schádzal v napätej atmosfére očakávaní, ktoré sa týkali hlavne problémov migrácie – a s tým súvisiacej azylovej politiky – zvýraznených vývojom v Taliansku a v Nemecku. Vyjadrenia francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, nemeckej kancelárky Angely Merkelovej a predsedu Európskej komisie Jean-Claudea Junckera pred stretnutím v Bruseli dramatizovali agendu summitu. Nakoniec sa podarilo dosiahnuť dohodu o regulácii migrácie, ktorá je považovaná za mierny pokrok v riešení tejto otázky, ale obavy z narastania vnútorného tlaku v Európskej únii pretrvávajú. Ide totiž o to, že s populistickými a nacionalistickými politikmi v Taliansku, Poľsku, Maďarsku, Rakúsku a Slovinsku je čoraz ťažšie dosiahnuť konsenzus.

Mnohí Európania si opakovane kladú otázku, ako je možné, že Američania stále podporujú prezidenta Donalda Trumpa. Nahradil všetkých svojich kritických poradcov, komplikuje vzťahy s tradičnými spojencami Spojených štátov a zápasí s Kongresom – najmä o kontrolu nad americkou zahraničnou politikou. Nedávno denník The New York Times vytýkal Trumpovi, že USA nie sú tak dominantné, ako sa domnieva. Napriek tomu, že nemálo vplyvných Američanov opakovane kritizovalo „bezohľadné rozmary“ prezidenta Trumpa – nevynímajúc viacerých republikánov a dokonca aj niektorých ľudí v administratíve – priazeň Trumpovych voličov je stabilná a zatiaľ vôbec neveští jeho neúspešný koniec v Bielom dome.

Avizovaný summit prezidentov Vladimíra Putina a Donalda Trumpa 16. júla 2018 v Helsinkách koncentruje pozornosť analytikov a komentátorov na aktérov tohto podujatia, od ktorého sa síce veľa neočakáva, ale napriek tomu vníma sa ako pozitívny signál. Šéf Bieleho domu sa javí ako čitateľnejšia postava, než jeho partner z Kremľa. O Putinovi sa vie, že dominuje aktuálnej ruskej politickej kultúre a väčšina Rusov považuje jeho autoritatívny režim za garanciu stability a nádeje. Kritici mu vyčítajú hlavne post-sovietsku nostalgiu, zatiaľ čo jeho prívrženci doma i vo svete vyzdvihujú Putinovu odovzdanosť konzervatívnym hodnotám a odmietanie podriadiť sa Západu.

Analytici vo svete so znepokojením reagujú na hrozbu obchodnej vojny medzi Spojenými štátmi a Čínou, ktorá môže oddeliť dve najväčšie ekonomiky sveta, citeľne zasiahnuť iné krajiny a mohla by mať tragické následky vôbec. Už pred rokom čínski predstavitelia diskutovali o tom, či vláda prezidenta Donalda Trumpa predstavuje pre Peking hlavné ohrozenie. USA sa pokúšajú zabrzdiť ekonomický rast Číny a chrániť svoju výrobnú základňu pred konkurenciou nízko platených čínskych robotníkov. Obviňujú Číňanov z odcudzenia technologických tajomstiev a bez reálnych dôkazov prezentujú obvinenia z ohrozenia národnej bezpečnosti. Americké médiá v tejto súvislosti obchádzajú však historický fakt, že americký ekonomický vzostup v devätnástom storočí bol do určitej miery založený na odcudzených technológiách a nekontrolovateľnej korupcii.

Politické predpovede sú nevďačnou úlohou – najmä v uzavretých autoritatívnych režimoch, kde sa nedeje politika pred zrakmi verejnosti. Obvykle ľudia predvídajú budúcnosť na základe jednoduchej extrapolácie súčasných trendov. Príkladom sú prognózy na trhu s ropou, kde všetci experti predpovedajú ďalší rast cien, keď v súčasnosti ceny rastú – a keď ceny klesajú, tak prognózy predvídajú ďalší pokles. Podobne je to pri politických analýzach vývoja v Rusku: keď pred dvoma rokmi začal Vladimír Putin radikálne meniť svoju administratívu a pristúpil k významným zmenám v mocenských štruktúrach, okamžite sa začalo hovoriť o trende modernizácie a príprave zmien režimu. Keď sa tak nestalo, nastal návrat k teórii o Putinovej „záľube v stabilite“. Vývoj za obdobie posledných štyroch rokov však ukazuje, že stabilita a absencia zmien prestali byť v Rusku najvyššou politickou hodnotou.