Kategória: Názory iných

Sankcie uvalené na Rusko po anexii Krymu a intervencii Moskvy na východnej Ukrajine trvajú už štyri roky a Spojené štáty s podporou svojich spojencov ich stupňujú, aby prinútili Rusko k zmene jeho geopolitickej stratégie. Možno sa vo Washingtone nájdu aj takí, ktorí snívajú o zmene režimu v Rusku, ale realisticky uvažujúci politici na Západe nepovažujú politiku sankcií proti Rusku za účinný prostriedok na dosiahnutie deklarovaných cieľov. Je pravda, že ruská ekonomika má v dôsledku sankcií problémy – ale problémy pociťujú aj ekonomiky Európskej únie – avšak Ruská federácia hľadá východiská, aby negatívne dôsledky sankcií tlmila a nachádzala alternatívne riešenia. Ruskí analytici nevylučujú, že režim sankcií je dlhodobá záležitosť, ktorá negatívne pôsobí na dynamiku ruskej ekonomiky, ale zároveň deštruuje lojalitu euroatlantických spojencov voči Spojeným štátom.

Spôsob, akým reagovala väčšina politickej elity v Spojených štátoch na summit prezidenta Donalda Trumpa s prezidentom Vladimírom Putinom, vyvoláva v triezvo uvažujúcich pozorovateľov medzinárodného diania viaceré otázky, či vo Washingtone nestratili schopnosť vidieť svet reálnymi očami a či extrémna rusofóbia nevedie krajinu do čias republikánskeho senátora Josepha McCarthyho, ktorý v päťdesiatych rokoch v honbe za komunistami prenasledoval všetkých, nonkonformne zmýšľajúcich Američanov – aj keď neboli komunistami. Politická nevraživosť voči Rusku je do určitej miery reakciou na rovnaké imperiálne praktiky Moskvy, na ktoré si nárokoval výsostné privilégium iba Washington, ale vlastnú prax udržiavania či rozširovania sfér svojho vplyvu legitimizoval doktrínou „obrany slobody a demokracie vo svete.“ V takomto kontexte americké politické elity pokusy prezidenta Trumpa o realistický kurz voči Rusku vnímajú ako „vlastizradu“ a siahajú po akýchkoľvek prostriedkoch, aby Donalda Trumpa skompromitovali.

Nový londýnsky minister pre Brexit Dominic Raab sa stretol v Bruseli so svojím partnerom Michelom Barnierom, aby – ako povedal – priniesol „novú energiu, elán a silu“ rozhovorom o Brexit-e, keďže Európska únia varovala, že je pripravená na to, že Veľká Británia vypadne z tohto bloku bez dohodnutých podmienok, zmierňujúcich toto ekonomické narušenie. Činitelia a úradníci EÚ sú stále presvedčení, že nejaké riešenie – vrátane 21-mesačného prechodného obdobia – sa nájde, aby pokračovali ďalšie rozhovory, lebo inak by straty oboch strán boli vysoké. Medzinárodný menový fond oznámil, že krajiny Európskej únie budú dlhodobo trpieť škodou, ktorá sa rovná 1,5 %-nej ročnej hospodárskej produkcii, ak Británia opustí blok bez dohody o voľnom obchode na budúci rok. K problémom súvisiacim s oneskorením Brexit-u patria tiež voľby do Európskeho parlamentu koncom mája 2019, ktoré by nastolili otázku, kedy a ako by mohla byť ratifikovaná oneskorená dohoda o Brexit-e – za predpokladu, že Británia už nebude voliť poslancov do nového legislatívneho obdobia parlamentu.

Americký prezident Donald Trump minulý týždeň na summite NATO v Bruseli opakovane zdôrazňoval, že chce zastaviť projekt plynovodu Nord Stream-2 v hodnote 9,5 miliárd €, a preto je pripravený zaviesť prísne sankcie, aby zabránil realizácii projektu. Avizoval nový útok na tento plynovod a varoval, že „Nemecko sa stalo zajatcom Ruska, pretože získava toľko energie z Ruska.“ Aj niektorí kritici v Európe považujú plynovod – a úlohu Nemecka v ňom – za akt zrady, ba dokonca za „geopolitické bláznovstvo.“ Nový plynovod bude marginalizovať plynovody krajín, ako sú Poľsko a Ukrajina (i Slovensko) – a podľa jeho odporcov ponechá zvyšok Európy na milosť Moskve. Bývalý poľský minister zahraničných vecí Radoslav Sikorski prirovnal projekt k dohode z roku 1939 medzi Hitlerom a Stalinom o rozdelení východnej Európy. Činitelia v Berlíne uprednostňujú však iný historický precedens. Zdôrazňujú, že vďaka tzv. Ostpolitik kancelára Willyho Brandta napriek tvrdej americkej opozícii začal v roku 1973 prúdiť na Západ zemný plyn z Ruska a tak je tomu bez problémov doteraz.

Ohlasy amerických médií a politickej elity – ale aj médiá tzv. hlavného prúdu na Slovensku – v prevažujúcej miere hodnotili summit prezidenta Donalda Trumpa s jeho náprotivkom Vladimírom Putinom v Helsinkách negatívnymi charakteristikami. U Trumpovych politických protivníkov na domácej pôde to nie je vôbec prekvapujúce, ale zarážajúci je fakt, že objektívnejší pohľad na situáciu chýbal mnohým európskym analytikom a komentátorom, ktorí ešte nedokázali „stráviť“ Trumpove vyjadrenia počas jeho predchádzajúceho pobytu v Európe. V takomto kontexte je zaujímavé si všimnúť, ako na summit Trump-Putin reagovala verejnosť v Spojených štátoch a hlavne jeho voliči, ktorí mu v roku 2016 otvorili dvere do Bieleho domu.

Americký veľvyslanec v Moskve Jon Huntsman v súvislosti so stretnutím prezidenta Donalda Trumpa s ruským prezidentom Vladimírom Putinom povedal, že „nie je to summit.“ Podľa veľvyslancovho vysvetlenia „v skutočnosti je to prvé stretnutie dvoch prezidentov. Mali nejaké vedľajšie stretnutia, jedno v rámci G-20 v Hamburgu a druhé na ministerskej konferencii APEC vo vietnamskom Da Nangu, ale teraz je to naozaj prvýkrát, keď obaja prezidenti skutočne sedia pri stole oproti sebe a vedú rozhovor.“ Veľvyslanec tvrdil, že stretnutie Trumpa s Putinom v Helsinkách nebude obsahovať štátnu večeru, spoločnú deklaráciu ani vopred dohodnuté politické závery. Ruské zdroje však uvádzali, že Moskva poslala do Washingtonu návrh spoločného dokumentu, ktorý by sa mal dotýkať spoločného boja proti medzinárodnému terorizmu, bilaterálneho programu boja proti šíreniu jadrových zbraní a spoločného programu na budovanie dôvery v kyberpriestore.

V pondelok 16. júla 2018 uskutoční sa v prezidentskom paláci v Helsinkách prvé oficiálne stretnutie Donalda Trumpa a Vladimíra Putina, ktoré síce nevyvoláva veľké očakávania, ale aj napriek tomu ho spájajú s nádejami, že aspoň o nepatrný kúsok posunie vzťahy medzi Spojenými štátmi a Ruskom pozitívnejším smerom, než ako sa vyvíjali doteraz. USA síce už dopredu avizovali, že summit nemení nič zásadné na amerických postojoch voči anexii Krymu alebo sankciách proti Rusku. Napriek tomu existuje celý rad ďalších tém, kde by mohli účastníci summitu vyslať signál, že i navzdory rozdielnym postojom k významným geopolitickým problémom, existujú styčné plochy ich záujmov, kde by sa mohlo začať hľadanie zhody. Žiada sa však pripomenúť, že prezidenti sa schádzajú v atmosfére, ktorú niektoré kruhy vo Washingtone zámerne priostrujú, aby podľa rusofóbnych konšpirátorov Donald Trump nepodľahol „vábeniu“ v konšpirácii vyškoleného bývalého plukovníka KGB. Sotva inak si možno vysvetliť správu z Washingtonu – ktorú vydali tesne pre summitom vo Helsinkách – že 12 dôstojníkov ruských služieb nesie zodpovednosť za hackerský útok na počítače Demokratickej strany pred americkými prezidentskými voľbami v roku 2016.

Prezident Donald Trump už v predvolebnej kampani oznamoval Američanom, že ako prezident bude voči Číne tvrdý, hlavne kvôli jej „neférovým“ obchodným praktikám a krádežiam duševného vlastníctva. Teraz pristúpil k napĺňaniu svojho volebného sľubu tým, že jeho administratíva uvalila vysoké clá na tovar dovážený do Spojených štátov z Číny. Peking reagoval odvetnými opatreniami, čo vyvolalo obavy amerických firiem, ktoré očakávajú šikanovanie intenzívnejšími kontrolami čínskych úradov, odďaľovanie schvaľovania investícií v Číne a nevylučujú ani spotrebiteľský bojkot. Americká obchodná komora vidí viaceré úskalia v Trumpovej colnej politike a politici Republikánskej strany ju nepovažujú za dobrý signál verejnosti pred novembrovými voľbami do Kongresu Spojených štátov.

I keď nedávny prieskum verejnej mienky v Rusku ukázal určitý pokles náklonnosti obyčajných Rusov voči Číne, medzištátne vzťahy medzi týmito krajinami sa nachádzajú v stave konjunktúry. Prispieva k tomu rusofóbna politika Spojených štátov i nedávne vyhlásenie tzv. colnej vojny Washingtonu proti Pekingu, ale aj iné aktivity USA na svetovej politickej scéne. Minulý mesiac pri príležitosti summitu Šanghajskej organizácie spolupráce sa stretli ruský prezident Vladimír Putin a jeho čínsky partner Si Ťin-pching, ktorý zaujal svojím vyhlásením, že „prezident Putin a ja si myslíme, že čínsko-ruské komplexné strategické partnerstvo je zrelé, pevné a stabilné.“ Zrejme si túto tendenciu uvedomujú aj v Bielom dome, čo možno považovať za jednu z okolností, ktorí inšpirovali prezidenta Donalda Trumpa k summitu s prezidentom Vladimírom Putinom v Helsinkách.

Včera ráno odletel z Jeruzalema do Moskvy izraelský premiér Benjamin Netanjahu s jeho manželkou Sárou, aby sa na pozvanie ruského prezidenta Vladimíra Putina zúčastnili semifinálového zápasu Svetového pohára FIFA – Chorvátsko : Anglicko. Putin poslal pozvánku aj pre ďalšie dve osoby – a tak si manželia Netanjahuovci zobrali so sebou dvoch detských pacientov postihnutých rakovinou. Po pristáti v Moskve funkcionári šampionátu dali Netanjahuovi podpísať futbalovú loptu, ale to nebol hlavný zmysel jeho návštevy v ruskom hlavnom meste. Bývalý šéf Národnej bezpečnostnej rady Izraela Chuck Freilich pred týždňom vysvetľoval verejnosti, prečo sa premiér potrebuje stretnúť s ruským prezidentom. Podľa jeho výkladu režim v Teheráne v dôsledku odstúpenia USA od tzv. iránskej jadrovej dohody nepadne a Trumpova vláda nemá žiadny záložný plán. Zostáva otázka, ako zastaviť v Iráne vývoj smerujúci k jadrovej zbrani.