Kategória: Názory iných

Odkedy prišiel v roku 2000 k moci prezident Vladimír Putin, analýza pomerov v Rusku, ako aj jeho vonkajších vzťahov sa na Západe do značnej miery zameriavala na dve interpretácie jeho režimu. Prvá argumentuje tým, že Rusko je mafiánsky štát, v ktorom hlavným cieľom vládnucej elity je nakradnúť si doma peniaze a potom ich ukryť a minúť v zahraničí. Podľa druhej interpretácie Putin je rukojemníkom svojej vlastnej popularity a čokoľvek sa robí, či už v Rusku alebo mimo Ruska, robí sa na podporu jeho ratingu. Tieto teórie poskytujú rámec pre vysvetľovanie Ruska, ale sú poznačené zmäteným moralizátorstvom a sú zásadne v rozpore s realitou, i keď mnohí politici, analytici i výskumníci sa s nimi stotožnili. Skutočne pochopiť, čo motivuje Kremeľ, si vyžaduje poznať, ako samotný Kremeľ vyvracia tieto mýty.

Hlavnou úlohou iránskych kybernetických vojsk je vyslať jasný signál svetovým mocnostiam: Teherán nie je vždy schopný účinne sa brániť pred útokmi v kybernetickom priestore, ale je neustále pripravený odpovedať Spojeným štátom alebo ich spojencom na akékoľvek aktivity adresované Iránu. Keďže si je vedomý svojej nepripravenosti reagovať na akcie najvyspelejších krajín, radšej udrie na najslabšie miesta protivníkov. Podľa tejto logiky stáva sa jedným z najčastejších cieľov útokov Saudská Arábia – hlavný partner Spojených štátov na Strednom východe, ktorý nemá dobre vyvinutú kybernetickú obranu. Snaží sa poraziť súpera v najslabších bodoch a rovnaké signály iránsky režim vysiela aj domácej opozícii. Hackerské útoky na lokality aktivistov a opozičných médií by im mali dať najavo, že odporcovia režimu aj na internete sú v jeho dosahu.Hlavnou úlohou iránskych kybernetických vojsk je vyslať jasný signál svetovým mocnostiam: Teherán nie je vždy schopný účinne sa brániť pred útokmi v kybernetickom priestore, ale je neustále pripravený odpovedať Spojeným štátom alebo ich spojencom na akékoľvek aktivity adresované Iránu. Keďže si je vedomý svojej nepripravenosti reagovať na akcie najvyspelejších krajín, radšej udrie na najslabšie miesta protivníkov. Podľa tejto logiky stáva sa jedným z najčastejších cieľov útokov Saudská Arábia – hlavný partner Spojených štátov na Strednom východe, ktorý nemá dobre vyvinutú kybernetickú obranu. Snaží sa poraziť súpera v najslabších bodoch a rovnaké signály iránsky režim vysiela aj domácej opozícii. Hackerské útoky na lokality aktivistov a opozičných médií by im mali dať najavo, že odporcovia režimu aj na internete sú v jeho dosahu.

S kýmkoľvek hovoríte vo Washingtone – s výnimkou amerického prezidenta – môžete počuť zlovestnú mantru: Rusi sú späť. Moskva zasieva rozbroje medzi západnými štátmi a snaží sa obnoviť svoju sféru vplyvu v bývalých sovietskych republikách i mimo nich. Ruská federácia má nielen viac jadrových zbraní ako ktorákoľvek iná krajina na svete, ale tiež investuje do arzenálu moderných jadrových zbraní s nízkou účinnosťou, ktoré by boli použiteľné v obmedzenom jadrovom boji. Mnohí analytici sa obávajú, že Rusko bude prvé, ktoré siahne po jadrových zbraniach v budúcej vojne a urobí to tak rýchle, aby bombardovaním protivníka ukončilo konflikt – je to eskalácia označovaná ako „ eskalácia k deeskalácii.“ Spojené štáty si myslia, že môžu brániť seba a svojich spojencov modernizáciou vlastného jadrového arzenálu. Predovšetkým Washington by mal vyvíjať viac jadrových zbraní s nižšou účinnosťou na nasadenie v bojových operáciách alebo riskovať, že bude v budúcej vojne porazený.

V decembri minulého roku sa 25 členských štátov Európskej únie – vrátane Slovenska – dohodlo na projekte „Stálej štruktúrovanej spolupráce“, ktorý je známy pod oficiálnou skratkou PESCO. Včera ministri zahraničných vecí a obrany EÚ oznámili druhé kolo rokovaní o tejto iniciatíve, ktorá zahrnuje množstvo spoločných vojenských projektov od založenia špionážnej školy až po novú generáciu pozemných rakiet; ale tieto kroky však naznačujú, že vyhliadky na európsku armádu zostávajú vzdialené. Analytici vnímajú nedávne výzvy vedúcich predstaviteľov Francúzska a Nemecka na vytvorenie európskej armády väčšinou ako rétorické záväzky na plnenie úlohy, ktorú nie je Európska únia schopná ani ochotná na seba prevziať. Obranná analytička Európskej rady pre zahraničné vzťahy Ulrika Frankeová konštatovala, že „skutočná európska armáda by znamenala skutočnú fúziu európskych ozbrojených síl. A to nie je niečo, čo by sme chceli urobiť alebo dokážeme urobiť v najbližších desaťročiach.“

Začiatkom novembra hostila ruská vláda dlho očakávanú mierovú konferenciu o Afganistane, na ktorej sa zúčastnili predstavitelia Talibanu. Po podujatí sa ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov vyfotografoval s predstaviteľmi vedenia Talibanu, ktorí sú – paradoxne – stále na ruskom zozname teroristov. Pozorovateľom ruskej zahraničnej politiky bolo jasné, že konferencia nebola len fotoreportážou, ale mala verejne deklarovať ambíciu Kremľa presadiť sa v južnej časti Strednej Ázie a najmä v Afganistane. Taliban tiež profitoval z konferencie: po prvýkrát sa jeho predstavitelia zúčastnili na fóre, ktoré organizoval stály člen Bezpečnostnej rady OSN. Konferencia bola pôvodne naplánovaná na 4. septembra 2018, ale kvôli naliehaniu afganského prezidenta Ašrafa Ghaniho na Lavrova, aby ju zrušil, musela byť odložená. Údajne to rozhnevalo Taliban, ktorý neoficiálnou cestou vysvetlil Moskve, že ak bude koordinovať takéto zmeny pod tlakom Kábulu, jeho predstavitelia sa na ďalšej konferencii neukážu. Teraz sa však ruská vláda rozhodla konať aj napriek tomu, že afganská vláda odmietla vyslať na konferenciu svoju oficiálnu delegáciu. Demonštrácia rastúcej angažovanosti vo vzťahu k hlavnému vojenskému opozičnému aktérovi bolo pre Moskvu to hlavné, čo chcela dosiahnuť.

V súvislosti s krátkym stretnutím prezidentov Vladimíra Putina a Donalda Trumpa tento víkend v Paríži a komplexnejším rokovaním koncom tohto mesiaca v Buenos Aires si mnohí v Rusku kladú otázku, prečo sa vôbec stretnú ? Predsa každé z ich predchádzajúcich stretnutí – v Hamburgu v roku 2017 a potom júli v Helsinkách – zrejme zanechalo rusko-americké vzťahy v ešte horšom stave ako predtým. Niektorí odporúčajú Kremľu, aby sa nestaral o Trumpa v Bielom dome a nebol zaťahovaný do americkej iritujúcej a nemilosrdnej domácej politiky. Praktická teória, ktorá stojí za touto radou, odporúča nechať „vyfučať“ americkú studenú občiansku vojnu pred opätovnou angažovanosťou voči víťazovi prezidentských volieb v roku 2020. Napriek tomu je Putin odhodlaný pokračovať vo svojich osobných kontaktoch s Trumpom.

Po niekoľkých odkladoch sa konal 27. októbra 2018 v Istanbule summit najvyšších predstaviteľov Turecka, Ruska, Francúzska a Nemecka o mierovom urovnaní situácie v Sýrii. Štvorstranné stretnutie bolo pôvodne naplánované na začiatok septembra, ale veľké diferencie medzi uvedenými krajinami spôsobili odkladanie summitu. Z takého kontextu logicky vyplýva, že okrem obsiahleho spoločného vyhlásenia – ktoré zdôraznilo potrebu iniciovať „Sýrčanmi vedený a Sýrčanmi ovládaný politický proces, aby sa skončil sýrsky konflikt“ – nedosiahla sa žiadna dohoda, ako to dosiahnuť. Hlavnými spornými problémami sú politický osud Bašára al-Assada, zahraničná vojenská prítomnosť, otázka utečencov a obnova krajiny, ako aj budúcnosť kurdských oblastí na severovýchode. Po dosiahnutí svojich hlavných vojenských cieľov – porážke opozície a zabezpečení režimu Bašára al-Assada – Rusko sa snaží premeniť toto „víťazstvo“ na politické zisky. Usiluje sa o normalizáciu Sýrie so zameraním na jej obnovu a návrat sýrskych utečencov.

Poradca amerického prezidenta pre národnú bezpečnosť John Bolton rokoval v Moskve o zámere prezidenta Donalda Trumpa odstúpiť od Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu (INF). Zámer Bieleho domu komentoval riaditeľ moskovského strediska Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin, ktorý popri dlhoročnej praxi výskumníka v oblasti zahraničnej politiky a bezpečnosti má aj skúsenosti, nadobudnuté počas služby v sovietskych a neskôr ruských ozbrojených silách (1972-1993). Bol styčným dôstojníkom Sovietskej armády v Nemecku a pôsobil tiež v sovietskej delegácii na sovietsko-amerických rokovaniach o jadrových a vesmírnych zbraniach v Ženeve. Bývalý plukovník je uznávanou autoritou aj na Západe; v období 1993-1994 pôsobil na belgickej Vrije Universiteit Brussel a je členom viacerých uznávaných think-thankov, ako Ruská rada pre medzinárodné záležitosti, Medzinárodný inštitút pre strategické štúdie a iné.

V máji tohto roku bol zvolený za predsedu Účtovnej komory Ruskej federácie Alexej Kudrin – považovaný za najvyššie postaveného činiteľa v Moskve – ktorý nesúhlasí s oficiálnou vládnou líniou, že západné sankcie voči Rusku sú neúčinné. Bývalý šéf Centra pre strategický výskum sa takmer pravidelne vyjadruje nielen k otázkam makroekonomickej stability krajiny, ale aj k zahraničnej politike. Analytici si všimli, že v poslednej dobe Kudrin urobil niekoľko verejných vyhlásení, v ktorých označil politické riziká za hlavnú hrozbu pre rozvoj ruskej ekonomiky. Uviedol tiež, že jediným kritériom úspechu ruskej zahraničnej politiky by malo byť zlepšenie vzťahov so Západom. Pred týždňom sa stretol s poprednými predstaviteľmi ruských podnikateľských kruhov a v súvislosti so západnými sankciami sa pred nimi vyjadril, že ak by boli sankcie sprísnené, Rusko by nebolo schopné dosiahnuť ekonomické ciele, stanovené prezidentom Vladimírom Putinom na jeho súčasné funkčné obdobie.

Pojem „dedolarizácia“ sa v Rusku už vžil a používa sa na pomenovanie procesu odstránenia amerického dolára v medzinárodnom platobnom styku subjektov Ruskej federácie so zahraničnými obchodnými partnermi. Keď sa projektom dedolarizácie začali zaoberať ruské ministerstvo financií a Centrálna banka Ruska, obyčajní Rusi sa vystrašili, pretože to pochopili tak, že znamená úplný zákaz obehu cudzej meny, nútenej konverzie dolárových vkladov na ruble a – samozrejme – znehodnotenie rubľa. Ruská vláda naozaj pripravuje projekt dedolarizácie ekonomiky krajiny a ústredná banka, ako aj banka VTB a ďalšie významné ruské banky i veľké exportéri sa angažujú v príprave tohto projektu. Nepôjde však o obmedzenie ekonomickej slobody Rusov, ale o zavedenie zúčtovania v medzištátnom platobnom styku s najväčšími obchodnými partnermi Ruska – Čínou a krajinami Európskej únie – v jüanoch a eurách a so štátmi Euroázijskej ekonomickej únie v rubľoch.