Kategória: Názory iných

Hlavný politický komentátor britského denníka Financial Times – Philip Stephens pripomína, že pred nejakým časom napísal, že Británia smeruje k stavu, v akom bolo Grécko, keď stálo na prahu „Grexitu.“ Grécko teraz už stabilizuje svoje hospodárstvo a obnovuje fungujúcu vládu, ale medzitým Brexit „pohltil“ celú britskú politiku. Obrovské ekonomické náklady Brexit-u boli vždy zjavné všetkým okrem fantastov, ktorí si myslia, že „globálna Británia“ – ktorá nie je zviazaná s vlastným kontinentom – uvedie nový „alžbetínsky“ vek. Podľa Stephensa politické stresovanie a napätie – absencia akéhokoľvek konsenzu o tom, čo vlastne Brexit znamená, kolízia medzi výsledkom referenda a proeurópskymi názormi väčšiny poslancov i hlboké rozdiely vo vnútri politických strán – boli nepozorne prehliadané. Nikto by nemal byť prekvapený, že politika krajiny sa teraz podobá autonehode. Premiérka Theresa Mayová – bez predstavivosti a tvrdohlavá – premárnila vážnosť svojho kabinetu a stratila všetku autoritu v rámci vládnej Konzervatívnej strany.

Riaditeľ moskovského strediska Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin – na Západe rešpektovaný odborník na zahraničnú a bezpečnostnú politiku – pred Mníchovskou bezpečnostnou konferenciou konštatoval, že pri pohľade na Západ dnes vidí Rus, ktorý bol svedkom pádu Berlínskeho múru pred tridsiatimi rokmi, pozoruhodný obraz. Politická Amerika je zatiahnutá do studenej občianskej vojny a vedie ju prezident, ktorý sa správa, akoby bol stále hviezdou televíznej reality show. Britským politikom sa podarilo vmanévrovať ich ostrov do „predpeklia“ Brexit-u. Ich francúzski kolegovia museli podať návrh na kolektívny bankrot pred inštaláciou kráľovskej osobnosti, ktorej politický šat sa odvtedy obnosil. Dokonca aj nemecký politický systém – považovaný po skončení druhej svetovej vojny za vzor dokonalosti – sa začína viditeľne „knísať.“ Viaceré menšie krajiny Západu dodávajú svoje vlastné jasné farby skupinovému portrétu elít naprieč celým euroatlantickým svetom, ktoré stratili kontakt s ich verejnosťou a dôveru v seba.

Zahranično-politickí experti v Moskve prichádzajú k záverom, že v medzinárodnom postavení Ruska v posledných rokoch došlo k zásadným zmenám, ktoré si vyžadujú vážne zamyslenie a potrebujú aj širokú verejnú diskusiu. Predmetom diskusie by malo byť miesto a úloha krajiny vo svete, jej vzťahy so svetovými a regionálnymi aktérmi, ako aj s jej najbližšími susedmi. Nastoľuje sa otázka, čo by sa malo považovať za hlavný cieľ a najdôležitejšie úlohy zahraničnej politiky – vytvorenie priaznivých vonkajších podmienok na rozvoj Ruska alebo zmena svetového poriadku ? Taktiež sa žiada zamerať pozornosť na medzinárodné perspektívy Ruskej federácie. V súčasnosti – v kontexte hybridnej vojny – je ruský verejný priestor naplnený propagandou, niekoľkonásobne prevažujúcou nad nezaujatou analýzou. Analýza a reflexia sú však nevyhnutné, aby nedošlo k tomu, že konfrontácia prerastie do kolízie – a aby sa namiesto toho nebezpečné súperenie premenilo na normálnu súťaž s prvkami spolupráce. Na celom svete vytvárajú zahraničnú politiku úzke skupiny „riešiteľov“ za účasti obmedzeného počtu „zasvätených.“

Penzijná reforma a regionálne voľby v Rusku na jeseň minulého roku otriasli postavením prezidenta Vladimíra Putina v spoločnosti, čo sa prejavilo aj v tohtoročných prieskumoch verejnej mienky. Sociológovia zaznamenali, že narastá negativizmus vo vzťahu k vláde ako celku a k najvyšším „poschodiam moci“, ako aj poukazovanie na osobnú zodpovednosť hlavy štátu za to, čo sa deje v krajine. Podľa výsledkov januárového prieskumu Všeruského centra pre výskum verejnej mienky (VCIOM) rating dôvery Vladimíra Putina sa v týždni od 14. do 20. januára 2019 znížil o 0,6 percentuálneho bodu na úroveň 32,8 %, čo je minimum za posledných 13 rokov. Úroveň schvaľovania aktivít prezidenta sa zmenila iba mierne a klesla o 0,1 percentuálneho bodu na 62%. Napriek príznakom nespokojnosti Vladimír Putin zostal politikom, ktorému Rusi najviac dôverujú. Pre pomery v Rusku je príznačné, že hoci iba v marci minulého roku sa uskutočnili prezidentské voľby, už v súčasnosti sa ozývajú hlasy, ako to bude, keď v roku 2024 sa skončí Putinovo štvrté prezidentské obdobie. V tomto kontexte je zaujímavé všimnúť si názory na Západe, ako reflektujú doterajšie pôsobenie „pána Kremľa“ v politike.

Nedávnu návštevu ruského prezidenta Vladimíra Putina v Belehrade – prvú po viac ako štyroch rokoch – s radosťou očakávali srbskí politici. Napriek tomu, že bola prezentovaná ako monumentálna, nevzišla z nej žiadna dohoda, ktorá by mohla byť označená ako monumentálna. V skutočnosti srbskému prezidentovi Aleksandarovi Vučićovi zostala iba skromná príležitosť – a to chváliť svojho ruského dobrodinca pred verejnosťou – a zároveň sa pokúšať presvedčiť Kremeľ za zatvorenými dverami, aby poskytol Belehradu aspoň trochu povzbudenia v najdôležitejšej otázke srbskej zahraničnej politiky: uznaní Kosova. Zahraničnému pozorovateľovi sa ruská pasívna sabotáž riešenia konfliktu v Kosove javí ako všestranná podpora Srbska. Ubezpečenia, že Rusko nikdy neopustí Srbsko, ochráni ho pred tlakom Západu a urobí všetko pre to, aby zachovalo jeho územnú celistvosť, pôsobia ako gestá neochvejného priateľstva voči Srbom. V skutočnosti však srbské vedenie nevie, ako sa zbaviť tejto podpory, ktorá nenecháva Belehradu priestor na manévrovanie pri rokovaniach o Kosove.

Dvojhodinový rozhovor ruského prezidenta Vladimír Putina s japonským premiérom Šinzó Abem tento týždeň v Kremli neviedol k žiadnemu ani zdanlivému posunu v hlavnej otázke rusko-japonských vzťahov – riešeniu dlhotrvajúceho územného sporu o štyri Kurilské ostrovy: Iturup, Kunašir, Šikotan a Habomaj. Zo strategického hľadiska sa zdá, že rozhodnutie o osude ostrovov – ktoré Tokio nazýva Severné územia – je nevyhnutné pre Rusko aj Japonsko. Vzhľadom na aktuálnu situáciu, keď sa spojila geopolitika, vnútropolitická situácia v oboch krajinách a stav ruskej ekonomiky, zvrat vývoja v tejto otázke zdá sa byť jednoducho nevyhnutný. Analytici sa domnievajú, že je najvyšší čas, aby Moskva a Tokio aktívne začali hľadať riešenie. Predovšetkým si to vyžaduje vhodný volebný kalendár v oboch krajinách. Šinzó Abe by mal opustiť svoju pozíciu premiéra v septembri 2021 – ako prvý vládca Japonska, ktorý bol v úrade najdlhšie počas posledných 150 rokov. Vladimír Putin – minulý rok triumfálne opätovne zvolený za prezidenta – po uplynutí svojho mandátu bude musieť opustiť Kremeľ v roku 2024.

Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR – Miroslav Lajčák odcestoval na prvú zahraničnú cestu vo funkcii úradujúceho predsedu Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) do Kyjeva a navštívi aj Donbas, kde proti sebe stoja jednotky ozbrojených síl Ukrajiny a separatistickí povstalci. Krízová situácia na Ukrajine z hľadiska OBSE je považovaná za jeden z najzávažnejších faktorov ohrozenia stability na európskom kontinente. Slovensko ako sused Ukrajiny má osobitný záujem na riešení jej problémov – a to nie iba z bezpečnostného aspektu, ale aj hľadiska jej sociálno-ekonomickej prosperity, ktorá je pre našu krajinu užitočná. Nielen vládni činitelia v Bratislave, ale aj predstavitelia iných krajín Európskej únie – o ktorú Kyjev dlhodobo avizuje svoj záujem – zaregistrovali, že Ukrajina sa nachádza v stave „vnútorného neporiadku.“ Aktuálne je konfrontovaná s rizikom zhoršujúcej sa ekonomickej situácie, ktorá určite ovplyvní aj výsledok ukrajinských prezidentských volieb, naplánovaných na 31. marca 2019.

Prozápadne orientovaný liberálny ekonóm Grigorij Javlinskij kriticky vníma súčasný stav Ruska a tvrdí, že krajina na prahu roku 2019 sa dostáva do slepej uličky – a to v politike, ekonomike i diplomacii. Opozičný kritik Kremľa na Štedrý deň napísal blog, v ktorom uvádza, že ľudia v Rusku neveria štátu a konštatuje, že tradičná tlačová konferencia prezidenta Vladimíra Putina 20. decembra 2018 potvrdila „neplatnosť národnej rozvojovej stratégie“ a nedostatok vízie do budúcnosti. Podobne – i keď menej expresívnymi výrazmi – hodnotia pomery v krajine aj iní analytici, vrátane renomovaného ekonóma Alexeja Kudrina, ktorý je nielen Putinovým dávnym priateľom, ale tiež jedným z jeho najbližších poradcov. Ako predseda Účtovnej komory Ruskej federácie Kudrin opakovane vyjadril zásadné výhrady k riešeniam otázok makroekonomickej stability Ruska a žiadal zásadnú reformu spoločnosti.

Temer denno-denne prichádzajú správy o tom, že vzťahy medzi Spojenými štátmi a Čínou sa vyostrujú a podľa niektorých analytikov smerujú k otvorenému konfliktu. V minulom roku americký politológ a špecialista v oblasti jadrových zbraní a terorizmu Graham Allison vydal knihu „Predurčení k vojne. Môžu Amerika a Čína uniknúť Thúkýdidovej pasci?“ – v ktorej varoval, že „Čína a Spojené štáty sa v súčasnosti uberajú po trajektóriách, ktoré – ak obe strany nepodniknú náročné a nepríjemné kroky so zámerom ich konflikt odvrátiť – povedú k zrážke a vojne.“ Sme svedkami toho, že rozmach Číny prináša so sebou rýchly a čo do rozsahu úplne nevídaný posun globálnej mocenskej rovnováhy. Uznávaný americký expert v spomínanej knihe pripomenul varovanie Napoleona spred dvoch storočí: „Nechajte Čínu spať, pretože až sa prebudí, otrasie to svetom.“

Pokračujúca obchodná vojna medzi USA a Čínou umocnená zadržaním finančnej riaditeľky spoločnosti Huawei Sabriny Meng Wan-čou v Kanade neveští nič dobrého. Ani provokatívna plavba amerického torpédoborca McCampbell v blízkosti Zálivu Petra Veľkého vo vzdialenosti na dostrel rakiet od základne Tichomorskej flotily Ruskej federácie nie je dobrým znamením pre budúci vývoj vzťahov Ruska a Číny k Spojeným štátom. V rámci takýchto faktov ani najnovšie správy o kontroverzných pokusoch Číny a Ruska s cieľom zahrievaním zmeniť zemskú atmosféru neznejú povzbudivo k optimistickejším očakávaniam. Podľa vyjadrenia čínskych vedcov obe krajiny testujú vojenské aplikácie technológie na kontrolu ionosféry, ktorá umožňuje odraziť rádiové signály pre komunikáciu na dlhé vzdialenosti. Na margo tejto čínsko-ruskej spolupráce dekanka Fakulty fyziky a optoelektronického inžinierstva na Univerzite Xidian – ktorá patrí medzi najlepšie v Číne – prof. Guo Lixin konštatovala, že takáto spolupráca je pre Čínu veľmi zriedkavá, pretože ide o „príliš citlivú technológiu.“