Kategória: Názory iných

Prozápadne orientovaný liberálny ekonóm Grigorij Javlinskij kriticky vníma súčasný stav Ruska a tvrdí, že krajina na prahu roku 2019 sa dostáva do slepej uličky – a to v politike, ekonomike i diplomacii. Opozičný kritik Kremľa na Štedrý deň napísal blog, v ktorom uvádza, že ľudia v Rusku neveria štátu a konštatuje, že tradičná tlačová konferencia prezidenta Vladimíra Putina 20. decembra 2018 potvrdila „neplatnosť národnej rozvojovej stratégie“ a nedostatok vízie do budúcnosti. Podobne – i keď menej expresívnymi výrazmi – hodnotia pomery v krajine aj iní analytici, vrátane renomovaného ekonóma Alexeja Kudrina, ktorý je nielen Putinovým dávnym priateľom, ale tiež jedným z jeho najbližších poradcov. Ako predseda Účtovnej komory Ruskej federácie Kudrin opakovane vyjadril zásadné výhrady k riešeniam otázok makroekonomickej stability Ruska a žiadal zásadnú reformu spoločnosti.

Temer denno-denne prichádzajú správy o tom, že vzťahy medzi Spojenými štátmi a Čínou sa vyostrujú a podľa niektorých analytikov smerujú k otvorenému konfliktu. V minulom roku americký politológ a špecialista v oblasti jadrových zbraní a terorizmu Graham Allison vydal knihu „Predurčení k vojne. Môžu Amerika a Čína uniknúť Thúkýdidovej pasci?“ – v ktorej varoval, že „Čína a Spojené štáty sa v súčasnosti uberajú po trajektóriách, ktoré – ak obe strany nepodniknú náročné a nepríjemné kroky so zámerom ich konflikt odvrátiť – povedú k zrážke a vojne.“ Sme svedkami toho, že rozmach Číny prináša so sebou rýchly a čo do rozsahu úplne nevídaný posun globálnej mocenskej rovnováhy. Uznávaný americký expert v spomínanej knihe pripomenul varovanie Napoleona spred dvoch storočí: „Nechajte Čínu spať, pretože až sa prebudí, otrasie to svetom.“

Pokračujúca obchodná vojna medzi USA a Čínou umocnená zadržaním finančnej riaditeľky spoločnosti Huawei Sabriny Meng Wan-čou v Kanade neveští nič dobrého. Ani provokatívna plavba amerického torpédoborca McCampbell v blízkosti Zálivu Petra Veľkého vo vzdialenosti na dostrel rakiet od základne Tichomorskej flotily Ruskej federácie nie je dobrým znamením pre budúci vývoj vzťahov Ruska a Číny k Spojeným štátom. V rámci takýchto faktov ani najnovšie správy o kontroverzných pokusoch Číny a Ruska s cieľom zahrievaním zmeniť zemskú atmosféru neznejú povzbudivo k optimistickejším očakávaniam. Podľa vyjadrenia čínskych vedcov obe krajiny testujú vojenské aplikácie technológie na kontrolu ionosféry, ktorá umožňuje odraziť rádiové signály pre komunikáciu na dlhé vzdialenosti. Na margo tejto čínsko-ruskej spolupráce dekanka Fakulty fyziky a optoelektronického inžinierstva na Univerzite Xidian – ktorá patrí medzi najlepšie v Číne – prof. Guo Lixin konštatovala, že takáto spolupráca je pre Čínu veľmi zriedkavá, pretože ide o „príliš citlivú technológiu.“

Odkedy prišiel v roku 2000 k moci prezident Vladimír Putin, analýza pomerov v Rusku, ako aj jeho vonkajších vzťahov sa na Západe do značnej miery zameriavala na dve interpretácie jeho režimu. Prvá argumentuje tým, že Rusko je mafiánsky štát, v ktorom hlavným cieľom vládnucej elity je nakradnúť si doma peniaze a potom ich ukryť a minúť v zahraničí. Podľa druhej interpretácie Putin je rukojemníkom svojej vlastnej popularity a čokoľvek sa robí, či už v Rusku alebo mimo Ruska, robí sa na podporu jeho ratingu. Tieto teórie poskytujú rámec pre vysvetľovanie Ruska, ale sú poznačené zmäteným moralizátorstvom a sú zásadne v rozpore s realitou, i keď mnohí politici, analytici i výskumníci sa s nimi stotožnili. Skutočne pochopiť, čo motivuje Kremeľ, si vyžaduje poznať, ako samotný Kremeľ vyvracia tieto mýty.

Hlavnou úlohou iránskych kybernetických vojsk je vyslať jasný signál svetovým mocnostiam: Teherán nie je vždy schopný účinne sa brániť pred útokmi v kybernetickom priestore, ale je neustále pripravený odpovedať Spojeným štátom alebo ich spojencom na akékoľvek aktivity adresované Iránu. Keďže si je vedomý svojej nepripravenosti reagovať na akcie najvyspelejších krajín, radšej udrie na najslabšie miesta protivníkov. Podľa tejto logiky stáva sa jedným z najčastejších cieľov útokov Saudská Arábia – hlavný partner Spojených štátov na Strednom východe, ktorý nemá dobre vyvinutú kybernetickú obranu. Snaží sa poraziť súpera v najslabších bodoch a rovnaké signály iránsky režim vysiela aj domácej opozícii. Hackerské útoky na lokality aktivistov a opozičných médií by im mali dať najavo, že odporcovia režimu aj na internete sú v jeho dosahu.Hlavnou úlohou iránskych kybernetických vojsk je vyslať jasný signál svetovým mocnostiam: Teherán nie je vždy schopný účinne sa brániť pred útokmi v kybernetickom priestore, ale je neustále pripravený odpovedať Spojeným štátom alebo ich spojencom na akékoľvek aktivity adresované Iránu. Keďže si je vedomý svojej nepripravenosti reagovať na akcie najvyspelejších krajín, radšej udrie na najslabšie miesta protivníkov. Podľa tejto logiky stáva sa jedným z najčastejších cieľov útokov Saudská Arábia – hlavný partner Spojených štátov na Strednom východe, ktorý nemá dobre vyvinutú kybernetickú obranu. Snaží sa poraziť súpera v najslabších bodoch a rovnaké signály iránsky režim vysiela aj domácej opozícii. Hackerské útoky na lokality aktivistov a opozičných médií by im mali dať najavo, že odporcovia režimu aj na internete sú v jeho dosahu.

S kýmkoľvek hovoríte vo Washingtone – s výnimkou amerického prezidenta – môžete počuť zlovestnú mantru: Rusi sú späť. Moskva zasieva rozbroje medzi západnými štátmi a snaží sa obnoviť svoju sféru vplyvu v bývalých sovietskych republikách i mimo nich. Ruská federácia má nielen viac jadrových zbraní ako ktorákoľvek iná krajina na svete, ale tiež investuje do arzenálu moderných jadrových zbraní s nízkou účinnosťou, ktoré by boli použiteľné v obmedzenom jadrovom boji. Mnohí analytici sa obávajú, že Rusko bude prvé, ktoré siahne po jadrových zbraniach v budúcej vojne a urobí to tak rýchle, aby bombardovaním protivníka ukončilo konflikt – je to eskalácia označovaná ako „ eskalácia k deeskalácii.“ Spojené štáty si myslia, že môžu brániť seba a svojich spojencov modernizáciou vlastného jadrového arzenálu. Predovšetkým Washington by mal vyvíjať viac jadrových zbraní s nižšou účinnosťou na nasadenie v bojových operáciách alebo riskovať, že bude v budúcej vojne porazený.

V decembri minulého roku sa 25 členských štátov Európskej únie – vrátane Slovenska – dohodlo na projekte „Stálej štruktúrovanej spolupráce“, ktorý je známy pod oficiálnou skratkou PESCO. Včera ministri zahraničných vecí a obrany EÚ oznámili druhé kolo rokovaní o tejto iniciatíve, ktorá zahrnuje množstvo spoločných vojenských projektov od založenia špionážnej školy až po novú generáciu pozemných rakiet; ale tieto kroky však naznačujú, že vyhliadky na európsku armádu zostávajú vzdialené. Analytici vnímajú nedávne výzvy vedúcich predstaviteľov Francúzska a Nemecka na vytvorenie európskej armády väčšinou ako rétorické záväzky na plnenie úlohy, ktorú nie je Európska únia schopná ani ochotná na seba prevziať. Obranná analytička Európskej rady pre zahraničné vzťahy Ulrika Frankeová konštatovala, že „skutočná európska armáda by znamenala skutočnú fúziu európskych ozbrojených síl. A to nie je niečo, čo by sme chceli urobiť alebo dokážeme urobiť v najbližších desaťročiach.“

Začiatkom novembra hostila ruská vláda dlho očakávanú mierovú konferenciu o Afganistane, na ktorej sa zúčastnili predstavitelia Talibanu. Po podujatí sa ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov vyfotografoval s predstaviteľmi vedenia Talibanu, ktorí sú – paradoxne – stále na ruskom zozname teroristov. Pozorovateľom ruskej zahraničnej politiky bolo jasné, že konferencia nebola len fotoreportážou, ale mala verejne deklarovať ambíciu Kremľa presadiť sa v južnej časti Strednej Ázie a najmä v Afganistane. Taliban tiež profitoval z konferencie: po prvýkrát sa jeho predstavitelia zúčastnili na fóre, ktoré organizoval stály člen Bezpečnostnej rady OSN. Konferencia bola pôvodne naplánovaná na 4. septembra 2018, ale kvôli naliehaniu afganského prezidenta Ašrafa Ghaniho na Lavrova, aby ju zrušil, musela byť odložená. Údajne to rozhnevalo Taliban, ktorý neoficiálnou cestou vysvetlil Moskve, že ak bude koordinovať takéto zmeny pod tlakom Kábulu, jeho predstavitelia sa na ďalšej konferencii neukážu. Teraz sa však ruská vláda rozhodla konať aj napriek tomu, že afganská vláda odmietla vyslať na konferenciu svoju oficiálnu delegáciu. Demonštrácia rastúcej angažovanosti vo vzťahu k hlavnému vojenskému opozičnému aktérovi bolo pre Moskvu to hlavné, čo chcela dosiahnuť.

V súvislosti s krátkym stretnutím prezidentov Vladimíra Putina a Donalda Trumpa tento víkend v Paríži a komplexnejším rokovaním koncom tohto mesiaca v Buenos Aires si mnohí v Rusku kladú otázku, prečo sa vôbec stretnú ? Predsa každé z ich predchádzajúcich stretnutí – v Hamburgu v roku 2017 a potom júli v Helsinkách – zrejme zanechalo rusko-americké vzťahy v ešte horšom stave ako predtým. Niektorí odporúčajú Kremľu, aby sa nestaral o Trumpa v Bielom dome a nebol zaťahovaný do americkej iritujúcej a nemilosrdnej domácej politiky. Praktická teória, ktorá stojí za touto radou, odporúča nechať „vyfučať“ americkú studenú občiansku vojnu pred opätovnou angažovanosťou voči víťazovi prezidentských volieb v roku 2020. Napriek tomu je Putin odhodlaný pokračovať vo svojich osobných kontaktoch s Trumpom.

Po niekoľkých odkladoch sa konal 27. októbra 2018 v Istanbule summit najvyšších predstaviteľov Turecka, Ruska, Francúzska a Nemecka o mierovom urovnaní situácie v Sýrii. Štvorstranné stretnutie bolo pôvodne naplánované na začiatok septembra, ale veľké diferencie medzi uvedenými krajinami spôsobili odkladanie summitu. Z takého kontextu logicky vyplýva, že okrem obsiahleho spoločného vyhlásenia – ktoré zdôraznilo potrebu iniciovať „Sýrčanmi vedený a Sýrčanmi ovládaný politický proces, aby sa skončil sýrsky konflikt“ – nedosiahla sa žiadna dohoda, ako to dosiahnuť. Hlavnými spornými problémami sú politický osud Bašára al-Assada, zahraničná vojenská prítomnosť, otázka utečencov a obnova krajiny, ako aj budúcnosť kurdských oblastí na severovýchode. Po dosiahnutí svojich hlavných vojenských cieľov – porážke opozície a zabezpečení režimu Bašára al-Assada – Rusko sa snaží premeniť toto „víťazstvo“ na politické zisky. Usiluje sa o normalizáciu Sýrie so zameraním na jej obnovu a návrat sýrskych utečencov.