Kategória: Názory iných

Vladimír Putin je pri moci už dvadsať rokov – ešte nenastal čas zhodnotiť konečné výsledky jeho vládnutia, a to ani v oblasti zahraničnej politiky. Situácia je dynamická, budúcnosť – ako vždy – nepredvídateľná, ale v skutočnosti má dnes Putin stále takmer päť rokov svojho prezidentského mandátu a – ako sa teraz zdá – nedá sa určiť doba, po uplynutí ktorej zostane naďalej najvplyvnejšou politickou osobnosťou v Rusku. Je však zrejmé, že Putinova éra v ruskej histórii sa blíži k záveru a pokus pochopiť, čo sa za týchto 20 rokov udialo, je nielen užitočný, ale aj potrebný vzhľadom na zmeny, ktoré sú v budúcnosti nevyhnutné.

Expert Inštitútu Ďalekého východu Ruskej akadémie vied Vasilij Kašin – ktorý sa zaoberá hlavne problematikou čínskeho priemyselného komplexu – analyzuje v súvislosti s nedávnym spoločným rusko-čínskym hliadkovaním bombardérov nad Japonským morom v článku na internetovom portáli moskovského centra Nadácie Carnegie perspektívu rusko-čínskej vojenskej spolupráce. Podľa jeho názoru, aby sa vojenská spolupráca Ruska s Čínou dostala na novú úroveň, najdôležitejšou úlohou Moskvy bude udržať jej úzko „protiamerickú“ špecializáciu. Rusko zjavne nemá záujem angažovať sa v mnohých sporoch Pekingu s ázijskými krajinami o nejaké ostrovy a riešenie historických krívd. Súčasný charakter rusko-amerických a čínsko-amerických vzťahov však znamená, že rozširovanie ruskej vojenskej spolupráce s Čínou na protiamerickom základe je nevyhnutné. V druhej polovici júla tohto roku sa totiž v rámci rusko-čínskej vojenskej spolupráce vyskytli dve dôležité udalosti, ktoré naznačujú, že táto spolupráca prechádza do novej kvality.

Karikaturista denníka Financial Times – Ingram Pinn pripodobnil nového predsedu britskej vlády Borisa Johnsona v klobúku – ktorý nikdy nenosí – s cigarou v ústach k slávnemu britskému premiérovi Winstonovi Churchillovi. Súvisí to aj s tým, že Johnson vydal v roku 2014 knihu „The Churchill Factor: How One Man Made History“ – teraz považovanú za Johnsonov osobný manifest. Z knihy je vidieť, že autor je obdivovateľom Churchilla a preto naznačuje paralely medzi jeho vlastnou kariérou a osudom muža, považovaného za záchrancu Veľkej Británie, keď sa v kritickom momente v máji 1940 ujal funkcie predsedu vlády a úspešne doviedol krajinu k porážke hitlerovského Nemecka. Aj premiér Johnson by chcel kormidlovať Britániu – prežívajúcu najhlbšiu krízu v mierových časoch – k víťazstvu, teda vykonať Brexit a zakotviť krajinu v nových geopolitických vzťahoch, aby sa zbavila „okov Európskej únie“ a na koni zvanom „Brexit“ vycválala do dôb zašlej slávy britského impéria.

Proti súčasnému strašeniu ruskou hrozbou a iracionálnej rusofóbii je najúčinnejším prostriedkom hlbšie poznávanie ruských dejín a neskreslený pohľad na aktuálnu ruskú realitu bez zveličovania či prikrášľovania faktov. Príznakom ruskej výnimočnosti nie je mesiášstvo. Je zakorenená v izolácii pravoslávnej krajiny a jej presvedčení, že má dar skutočnej náboženskej viery. Posilnila ho ruská úspešná – aj keď drahá – obrana štátnej suverenity, ktorá potvrdila postavenie Ruska ako významného globálneho hráča, odmietajúceho príkazy od kohokoľvek. Ruská pozícia v globálnom systéme sa v posledných piatich rokoch dramaticky zmenila, spolu s jej kľúčovými medzinárodnými vzťahmi. Tieto zmeny ovplyvnili identitu Ruska, zmenili jeho hranice, predefinovali jeho zmysel pre národnosť a vytvorili svetonázor úplne odlišný od tradície posledných troch storočí. Pochopenie dosahu týchto zmien je nevyhnutné pre všetkých, odkázaných na vyjednávanie s Ruskom, ktoré je čoraz vplyvnejšou súčasťou celosvetového spoločenstva.

Len za posledné storočie Rusko prežilo veľké úspechy a najhlbšiu biedu; masové hrdinstvo a masový zločin; prehnané ambície a takmer beznádejné zúfalstvo – vždy prejavujúc svoju suverenitu a neúprosne nezávislého ducha. Takto prezentuje Rusko riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin vo svojej knihe – ktorá teraz vychádza v medzinárodnom vydavateľstve Polity Press v britskom Cambridge – a pripomína, že súčasnosť a budúcnosť Ruska možno najlepšie pochopiť iba pri pohľade do minulosti. Sprevádza čitateľov na ruskej ceste pripomínajúcej „horskú dráhu“ od revolúcie do povojnovej devastácie, od „perestrojky“ po Putinovu stabilizáciu postkomunistického Ruska. Vysvetľuje príčiny a význam početných zvratov a zmien v súčasnej ruskej histórii; ponúka sugestívny pohľad na krajinu prostredníctvom najťažších a často tragických období. Varuje, že dnešné Rusko stojí na zlomovom bode – politicky, ekonomicky a sociálne – jeho situácia v posledných rokoch pozoruhodne pripomína cárske Rusko. Aby sa Ruská federácia vyhla podobnému zániku, musí sa poučiť z lekcií vlastnej histórie. Bývalý americký veľvyslanec v Moskve Jack Matlock sa o Treninovej knihe vyjadril, že je to „brilantná, výstižná interpretácia 120 rokov ruskej histórie, plus bystrý pohľad do budúcnosti. Základné čítanie pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o nebezpečné – a zbytočné – oživenie napätia studenej vojny.“

Politika Washingtonu voči Moskve sa neurčuje v Bielom dome, ale v Kongrese a Donald Trump je bezmocný, aby ju mohol korigovať. Ale jeho stretnutie s Vladimírom Putinom v Osake malo predsa zmysel. Ako hlavný bod programu rusko-amerických vzťahov sa už päť rokov javí prevencia náhodných ozbrojených konfliktov medzi oboma krajinami, ktoré by mohli viesť k jadrovej vojne. Medzi politológmi a novinármi v Rusku i USA existuje vtip: najlepší spôsob, ako stabilizovať americko-ruské vzťahy je zakázať Trumpovi stretnutia s Putinom. Po každom stretnutí prezidentov a nasledujúcich verejných vyhláseniach hlavy Bieleho domu vzťahy medzi týmito dvoma prudko upadali. Bolo tomu tak po Hamburgu-2017 i Helsinkách-2018, keď kongresmani pobúrení Trumpovym správaním schvaľovali čoraz ťažší balík protiruských sankcií. Z mediálneho hľadiska terajšie stretnutie v Osake bolo pokojnejšie, ale spôsob, akým Trump Putinovi žartovne pohrozil prstom, vyzývajúc ho nezasahovať do nadchádzajúcich amerických volieb, nie všetkých v Spojených štátoch rozveselil.

Niekedy v posledných dvoch rokoch zomrela americká hegemónia. Vek americkej dominancie bol krátky, opojná éra, asi tri desaťročia poznačené dvoma momentmi, z ktorých každý bol rozpadom. Narodil sa uprostred pádu berlínskeho múru v roku 1989. Koniec, či dokonca začiatok konca bol ďalší kolaps – Irak v roku 2003, vlečúci sa doteraz. Možno sa opýtať, či bola smrť mimoriadneho postavenia Spojených štátov výsledkom pôsobenia vonkajších príčin, alebo Washington sám urýchlil zánik svojej pozície prostredníctvom zlozvykov a nevhodného správania ? Je to otázka, o ktorej budú historici diskutovať v nadchádzajúcich rokoch. Rovnako ako u väčšiny „úmrtí“, prispeli k tomu viaceré faktory. V medzinárodnom systéme existovali zakorenené štrukturálne sily, neúprosne pôsobiace proti každému národu, ktorý nazhromaždil tak veľkú moc. V americkom prípade však zasiahli spôsobom, ktorý Washington – v bezprecedentnej pozícii – nezvládol svoju hegemóniu a zneužil svoju moc, stratil spojencov a povzbudil nepriateľov.

Washington si uvedomuje, že partnerstvo medzi Ruskom a Čínou je hrozbou pre záujmy Spojených štátov. Moskva a Peking posilňujú vzájomné väzby prakticky vo všetkých dimenziách svojho vzťahu. Washington je však rozdelený v názoroch na to, čo tieto rozrastajúce sa väzby môžu priniesť. Konvenčná múdrosť sa dlho pridržiavala názoru, že čínsko-ruský vzťah zostane poplatný odmeranosti a nedôverčivosti – že každá krajina si ponechá zbrane proti tej druhej. Analytici – ako je napríklad Leon Aron z konzervatívneho think-thanku American Enterprise Institute – uvádzajú viaceré prekážky: historickú nedôveru, ekonomické a vojenské asymetrie a pretrvávajúce napätie v niektorých otázkach zahraničnej politiky, ktoré robia čínsko-ruské partnerstvo neprirodzeným a nepravdepodobným. Skrátka, skeptici tvrdia, že obavy z prehlbovania čínsko-ruských vzťahov sú prehnané a že tieto dve veľmoci pravdepodobne nevytvoria formálnu alianciu.

V júli minulého roku ruský denník Vedomosti kriticky písal o tom, že špiónománia v Rusku môže skomplikovať vývoj nových typov zbraní, vrátane tých, o ktorých hovoril prezident Vladimír Putin. Situácia v Rusku sa odvtedy nezmenila, o čom svedčí komentár Pavla Aptekara v moskovskom denníku Vedomosti, kde autor konštatoval, že zatýkanie a vyhadzovanie vedcov vytvárajú atmosféru strachu, ktorá brzdí technologický prielom. Prípady zatýkania môžu zabrániť medzinárodnej spolupráci vo vedeckej oblasti, ktorá je nevyhnutná pre rozvoj národnej vedy a modernizáciu ruských technológií. Známi vedci v Moskve hovoria, že „tajné údaje“ – kvôli ktorým boli vyšetrovaní obvinení – sú obsiahnuté v otvorených dizertačných prácach a článkoch publikovaných v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch. Séria zatknutí vytvára medzi vedcami atmosféru prekážajúcu dôverným kontaktom so zahraničnými kolegami, čo je nevyhnutné na udržanie konkurencieschopnej domácej vedy, modernizácie technológií a ruskej ekonomiky.

Je to už viac ako päť rokov, odkedy sa začala kríza na Ukrajine, radikálne preorientovanie zahraničnej politiky Ruska a zničenie dvoch hlavných pilierov ruského post-sovietskeho kurzu v priebehu niekoľkých mesiacov: integrácia Moskvy do západných štruktúr za podmienok prijateľných pre Rusko (plán A) ) a odčlenenie post-sovietskeho priestoru s ohľadom na vytvorenie ruského mocenského bloku (plán B). Čoskoro potom zmizla tiež nádej na vytvorenie úzkeho spojenectva s Čínou (plán C). Dnes sú vzťahy Ruska so Západom charakterizované odcudzením a konfrontáciou. Post-sovietske štáty považujú Rusko za najnepriateľskejšiu mocnosť a prinajlepšom za pragmatického partnera, ktorý akceptuje väčšinu prvkov integrácie. Vzťahy s Čínou sú pre nich čoraz bližšie, najmä v prospech Pekingu.