Kategória: Názory iných

Sme svedkami toho, že časti českých médií a politikov – podobne ako na Slovensku – zmocňuje sa v poslednej dobe protičínska hystéria a pretekajú sa vo všestrannej dehonestácii ázijskej veľmoci pri každej malichernej príležitosti. Do stavu osobitnej nepríčetnosti ich uvádza predovšetkým zjavná závislosť nielen nás, ale prakticky celého sveta na dodávkach zdravotníckeho materiálu na boj s epidémiou koronavírusu. Celý svet bol rýchle sa šíriacou nákazou zaskočený a všade panuje zúfalý nedostatok ochranných prostriedkov. Jedinou krajinou schopnou naliehavé obrovské potreby sveta v tejto oblasti pokryť, je Čína, ktorá sama dokázala – ako sa zdá – nákazu potlačiť. Preto o čínske dodávky zúri veľký konkurenčný boj a dopyt vysoko prevyšuje ponuku.

Juhokórejský premiér Čung Sje-gjun nedávno prezradil svetu, ako sa jeho krajine podarilo zadržať šírenie nového kmeňa koronavírusov. Južná Kórea by sa mohla považovať za najúspešnejší prípad medzi demokratickými štátmi, ktoré koronavírus silne zasiahol. Lídri z Kanady, Saudskej Arábie, Španielska a Spojených štátov sa obrátili na juhokórejského prezidenta Moon Če-ina o radu kvôli kórejskému modelu. Kanadský premiér Justin Trudeau uskutočnil polhodinový rozhovor s juhokórejským prezidentom Moonom Če-inom, aby ho požiadal o pomoc. Trudeau údajne uviedol, že jeho krajina sa chce učiť z kórejských rýchlych a rozsiahlych režimov testovania a sledovania kontaktov. Nasledoval telefonický kontakt medzi Moonom a prezidentom Donaldom Trumpom, ktorý požiadal o juhokórejské testovacie súpravy. Prezident Moon už predtým v súvislosti s prepuknutím choroby Covid-19 rokoval so španielskym premiérom Pedrom Sanchezom a korunným princom Mohammedom bin Salmanom zo Saudskej Arábie. Podľa premiéra Čung Sje-gjuna Kórea už vyváža testovacie súpravy a keď sa stabilizujú dodávky pre domáce potreby, začnú vyvážať do zahraničia aj ochranné masky.

Raz za života jednej generácie – možno raz za storočie – musia politickí vodcovia spáliť v ohni vzájomné predsudky, aby mohli čeliť spoločnému kritickému stavu všeobecného ohrozenia. Práve teraz prežívame takýto okamih. Dejiny budú možno v konečnom dôsledku definovať 21. storočie ako obdobie nezmieriteľnej geopolitickej rivality medzi USA a Čínou. V blízkej budúcnosti sa však ich národné záujmy v určitom smere možno stotožnia tak, ako keby to boli záujmy oboch vplyvných veľmocí – ako aj národov Európy. Momentálne ešte Washington a Peking smerujú opačným smerom. Hrajú sa na to, kto je vinníkom – vyhostenie amerických novinárov z Pekingu a vyjadrenie amerického prezidenta, ktorý pomenoval koronavírus Covid-19 ako „čínsky“ vírus, označuje nebezpečnú cestu k medzinárodnému rozkolu. Rozhodujúce aktivity kompetentných epidemiológov a tvorcov ekonomickej politiky sa stanú zbytočnou prácou, ak sa vedúce veľmoci rozhodnú bojovať proti sebe namiesto toho, aby začali spolupracovať.

Niektorí politickí analytici v zahraničí konštatovali, že parlamentné voľby na Slovensku 29. februára 2020 sa ukázali skutočne epochálnymi nielen pre samotnú krajinu, ale aj pre celý región a hovoria o zaujímavých veciach týkajúcich sa ďalšieho vývoja vo východnej Európe. Predovšetkým potvrdili, že kvôli pádu populistických režimov nie je potrebné čakať na ekonomický kolaps, nejaké „hladové“ nepokoje alebo na vonkajšie zásahy. Zahraničie prekvapili hlavne tým, že i keď v radoch liberálnej opozície proti režimu Roberta Fica nebol nedostatok nových ľudí a straníckych projektov, vo voľbách zvíťazil muž, ktorého pred dvoma rokmi viacerí považovali za politickú mŕtvolu. Len pred mesiacom v prieskumoch verejnej mienky volebné preferencie hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti jeho politický subjekt situovali iba na piate miesto. Podľa výsledkov hlasovania vo voľbách získal však s náskokom prvé miesto a bude novým premiérom.

Prezident Vladimír Putin sa pustil do obnovenia ruského vládneho režimu, aby politicky prežil rok 2024 a zachoval si svoju osobnú mocenskú základňu. Putinom oznámené ústavné zmeny a reorganizácia vlády 15. januára 2020 spustili dlho očakávané obdobie politickej transformácie Ruska. Je takmer isté, že Putin nebude kandidovať za prezidenta v roku 2024, keď sa skončí jeho súčasné funkčné obdobie. Nielenže podporí zvoleného nástupcu, ktorý sa stane prezidentom, ale rozdelí právomoci prezidenta a parlamentu a zároveň si pre seba vytvorí novú úlohu. Napriek pretrvávajúcej náchylnosti ku konzervativizmu sa ruský režim začal inštitucionálne aj politicky modifikovať. Zmeny zvýšia význam rovnováhy medzi rôznymi frakciami ruskej elity. Táto rovnováha bude v dlhodobom horizonte určovať nielen osud mnohých popredných osobností, ale tiež zdroje, z ktorých sa bude vytvárať budúce vedenie – a nakoniec aj vektor rozvoja krajiny.

Po zasadnutí Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie 15. januára si ruskí občania uvedomili, že už nikdy nebudú mať možnosť hlasovaním rozhodovať o Vladimírovi Putinovi. A tiež sa potvrdilo, že s ním budú ďalej žiť v dohľadnej budúcnosti. Vo svojej výročnej správe o stave štátu prezident Putin sľúbil, že v roku 2024 – keď sa skončí jeho súčasné funkčné obdobie – odstúpi z postu prezidenta. Zároveň načrtol sériu rozsiahlych ústavných reforiem, ktoré by mali pravdepodobne vstúpiť do platnosti v tomto roku. Rusko zostane prezidentskou republikou, ale pôsobenie budúcich prezidentov sa obmedzí na dve funkčné obdobia. Parlament bude mať právo menovať ministrov federálnej vlády, vrátane premiéra; v súčasnosti ich navrhuje prezident a schvaľuje ich parlament. Zmeny sa budú týkať aj rozšírenia právomocí Štátnej rady, ktorá je v súčasnosti pomerne bezvýznamným poradným orgánom, čo mnohých vedie k domnienke, že sa Vladimír Putin považuje za predseda Štátnej rady po roku 2024. Teda za štyri roky môže prezident Putin odísť zo svojho súčasného postu a sústrediť sa na beh sveta, zatiaľ čo jeho asistenti sa zameriavajú na dianie v Rusku.

Na palube Iráncami zostreleného ukrajinského dopravného lietadla Boeing 737 bolo najviac obetí iránskej národnosti, ako aj Iráncov žijúcich v Kanade – vrátane tých, ktorí študujú na kanadských univerzitách. Preto Kanada smúti za Iráncami a ich tváre sú všade: na obrazovkách televízorov i na internete. V Iráne bolo rodinám obetí prisľúbené odškodnenie, ale úrady ich varovali: neorganizujte smútočné obrady, urobíme všetko sami. Informácie o obetiach katastrofy s iránskym občianstvom možno nájsť iba na sociálnych sieťach. Oficiálne médiá ich nespomínajú. Irán zostrelil lietadlo s vlastnými občanmi na palube – a urobil pokánie pred celým svetom. Pre samotných Iráncov to, čo sa stalo, vyvoláva toľko otázok, že národnú jednotu, ktorá spojila krajinu po atentáte na generála Kassema Sulejmáního, rýchlo nahradili masové protesty. Úniky uverejnené v západných médiách, videonahrávky o odpálení rakiet, prejavy vedúcich predstaviteľov – to všetko postupne pripravovalo Iráncov – ktorí v skutočnosti neverili štátnym zdrojom – na hroznú pravdu, že samotná iránska protivzdušná obrana zostrelila ukrajinský Boeing, ktorým väčšinou cestovali iránski občania alebo Kanaďania iránskeho pôvodu. Šok po oficiálnom priznaní tragédie bol napriek tomu veľký. A potom nasledovali otázky, na ktoré nikto nedokázal odpovedať.

Iránske rakety Fateh-313, ktoré pred niekoľkými hodinami zasiahli americké jednotky v Iraku, priniesli závažné signály stupňujúcej sa konfrontácie medzi Iránom a Spojenými štátmi. Viacerým odborníkom sa zdá, že raketový útok bol do značnej miery symbolický – tak trochu unáhlený pokus o obnovenie zranenej iránskej prestíže po atentáte na veliteľa elitných jednotiek Zborov islamskej revolučnej gardy (IRGC) Kassema Sulejmáního. Zároveň však experti túto útočnú operáciu vnímajú ako nevyhnutnú predohru k širšiemu regionálnemu konfliktu na Strednom východe s ťažko predvídateľnými dôsledkami. Niektorí predpokladajú, že Irán sa neuspokojí s ničím menej významným než so stiahnutím ozbrojených síl USA z regiónu.

Svet pravdepodobne vstupuje do obdobia novej bipolarity, v ktorej budú hlavnými hráčmi USA a Čína. Obnovenie globálneho súperenia medzi veľmocami od polovice roku 2010 má výrazný vplyv na medzinárodnú a regionálnu bezpečnosť – a to aj na európskom kontinente. Najprv v rokoch 2014 – 2016 sa v dôsledku vývoja na Kryme a v Donbase napätie medzi Ruskom a Spojenými štátmi zvýšilo na úroveň konfrontácie, ktorá svojím spôsobom pripomína studenú vojnu, ale v mnohých ohľadoch sa od nej odlišuje. Neskôr sa situácia stala ešte zložitejšou, keď v roku 2017 sa Spojené štáty presvedčivo vzdali svojej bývalej politiky voči Číne a nahradili ju politikou silného tlaku na Peking. Zároveň Washington zvýšil svoj politický, finančný a ekonomický tlak na Moskvu a obvinil ju zo zasahovania do amerických volieb, takže vzťahy medzi Spojenými štátmi a Ruskom klesli do ešte „hlbších hĺbok.“ Na tomto pozadí Moskva a Peking zintenzívnili spoluprácu v mnohých oblastiach, vrátane vojenskej sféry. V roku 2019 ruský prezident Vladimír Putin označil vzťahy s Čínou za takmer alianciu.

V stredu 4. decembra 2019 uskutoční sa v hoteli Grove v Hertfordshire summit najvyšších predstaviteľov NATO a deň predtým bude v Buckinghamskom paláci recepcia, ktorú pre účastníkov summitu usporiada britská kráľovná Alžbeta II. Okrem viacerých bilaterálnych stretnutí premiérov a prezidentov so záujmom sa očakáva vystúpenie generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga, ktorý sa bude venovať predovšetkým inováciám Severoatlantickej aliancie. Komentátori väčšinou poznamenávajú, že v posledných rokoch bolo NATO vojensky úspešné, ale bolo aj „dieťaťom s politickými problémami.“ Prezident Emmanuel Macron o ňom konštatoval, že je „mozgovo mŕtve“ a Donald Trump ho raz nazval „zastarané“. V kontexte s uvedenými diagnózami je nepopierateľné, že aliancia je jasne na križovatke. Klinické výrazy sa v politike často používajú na opis situácií, ktoré sú údajne beznádejné. Pochopiteľne, že Stoltenberg vyzdvihuje „vitalitu“ NATO, keďže existuje už 70 rokov a stále je životaschopné.