Kategória: Názory iných

Prakticky o dva týždne by sa mal svet dozvedieť meno nového prezidenta Spojených štátov. Vďaka americkým prezidentským voľbám 3. novembra stalo sa Rusko rukojemníkom vo vnútropolitickej vojne prebiehajúcej v USA. V populárnom ruskom vtipe sa hovorí, že americké prezidentské voľby sú jednou z najdôležitejších udalostí ruskej vnútornej politiky. Analytici pripúšťajú, že je na tom niečo pravdy: výsledok americkej kampane bude mať veľký vplyv na ďalšie kroky Kremľa – a to nielen v zahraničí, ale aj doma. Všeobecne vládne presvedčenie, že obľúbencom Kremľa je stále Donald Trump a Moskva považuje víťazstvo Joea Bidena za ohrozenie jej vlastných záujmov. Avšak v skutočnosti medzi vládnucou ruskou elitou neexistuje konsenzus o tom, ktorý z prezidentských kandidátov by bol pre Rusko lepší, takže postoj Kremľa k Trumpovi je oveľa komplikovanejší, ako sa to bežne hovorí.

V stredu 30. septembra 2020 navštívil redakciu nemeckého časopisu Der Spiegel ruský opozičný politik Alexej Navaľnyj, ktorého nedávno prepustili z berlínskej fakultnej nemocnice Charité. Navaľnyj hovoril takmer dve hodiny, pričom uviedol, koho podozrieva ako pôvodcu jeho otravy: „Tvrdím, že za zločinom bol Putin, a nemám iné verzie tohto zločinu.“ Na túto tému bolo povedané a napísané už veľa, ale napriek Navaľného tvrdeniu pozornosť si zaslúži názor, ktorý 15. septembra uverejnil britský novinár, filmár a spisovateľ Jonathan Power. Pôsobil v denníku International Herald Tribune, natáčal dokumentárne filmy pre BBC, napísal osem kníh z oblasti zahraničnej politiky a predtým, ako začal svoju novinársku kariéru pracoval v štábe Martina Luthera Kinga. Verejnosť ho poznala hlavne vďaka jeho rozhovorom s prezidentmi, premiérmi, politickými i literárnymi „ikonami,“ medzi ktorými boli Indira Gándhiová, Willy Brandt, Jimmy Carter, Olof Palme i Zbigniew Brzezinski. Skúsený britský publicista a analytik medzinárodných problémov sa podujal upozorniť na niektoré fakty a súvislosti, týkajúce sa otravy Alexeja Navaľného.

Nemecké vedenie sa dlhé roky snažilo nájsť rovnováhu medzi reštriktívnymi opatreniami proti agresívnym akciám Ruska a pokusmi o udržanie dialógu aj v najťažších podmienkach. Z tohto dôvodu bolo predmetom častej kritiky doma i v zahraničí. Moskva si to však nikdy nevšimla – ani si to nevážila. Naopak, Rusko systematicky popiera svoju úlohu a zodpovednosť za incidenty, ktoré trápili Berlín. Po tom, čo kancelárka Angela Merkelová 2. septembra oznámila, že Alexej Navaľnyj bol otrávený novičokom, začali mnohí v Rusku hovoriť o „zlomovom bode“ vo vzťahoch medzi Ruskom a Nemeckom. Podľa názoru riaditeľa moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrija Trenina Nemecko sa už nebude snažiť pochopiť motívy Moskvy a nebude konať ako prostredník medzi Kremľom a jeho spojencami v Európskej únii a NATO. Berlín – napísal Trenin – „uzatvára éru dôveryhodných a dlhodobých priateľských vzťahov s Moskvou, ktorú otvoril Gorbačov.“

Berlín uzatvára éru dôveryhodných, dlhodobých priateľských vzťahov s Moskvou, ktorú otvoril Gorbačov. Situácia sa tak stáva jednoduchšou a zároveň riskantnejšou: Rusko už od Európy nič neočakáva. Prípad otravy Alexeja Navaľného znamenal zlom vo vzťahoch medzi Ruskom a Nemeckom. Samotné podrobnosti prípadu – ktoré sú stále do veľkej miery nejasné – už v skutočnosti nie sú dôležité. V Berlíne bolo v septembri 2020 prijaté najdôležitejšie rozhodnutie nemeckej zahraničnej politiky: Nemecko už nebude pokračovať v nijakej osobitnej politike voči Rusku. Nebude sa snažiť pochopiť pohnútky druhej strany, usilovať sa o vzájomné porozumenie a aspoň minimálnu interakciu. Berlín nebude pôsobiť ako prekladateľ z ruského politického jazyka do západného jazyka, ani nebude zodpovedný za vzťahy s Ruskom, aby Moskve vysvetlil pozíciu svojich spojencov.

Už aj tak malá možnosť normalizácie vzťahov so Západom – i keď nie úplne závislá od Číny – na dlhý čas sa uzatvára. Podľa informácií z Kremľa Vladimír Putin neplánuje osobne sa stretnúť s Donaldom Trumpom pred prezidentskými voľbami v USA. Ako zámienku si v Moskve zvolili sanitárne a epidemiologické dôvody, kvôli ktorým ruský prezident nepôjde na výročné zasadnutie Valného zhromaždenia OSN do New Yorku, ale prehovorí tam prostredníctvom videozáznamu. Je to správne rozhodnutie, hoci pre Moskvu bolestivé. Takto sa nepriamo končí uskutočnenie hlavnej zahraničnopolitickej iniciatívy Ruska v tomto roku – summitu „piatich“ stálych členov Bezpečnostnej rady OSN na počesť 75. výročia víťazstva a vzniku OSN. Možno potenciálne „novej Jalty“ pre vznik novelizovaných pravidiel „spravodlivého svetového poriadku“ pripravených veľmocami. Prinajmenšom v tomto roku sa už takýto summit neuskutoční a vyhliadky na budúci rok sú neurčité; v prípade Trumpovej porážky v prezidentských voľbách (čo je dosť reálne) je nepravdepodobné, že by nová americká administratíva ruskú iniciatívu podporila. Samozrejme, že Trump“ sa pokúsil maximalizovať Putinovu predstavu o „summite päťky“ podľa svojich vlastných záujmov. Navrhol „kombinovať oslavy s represiami“ proti Číne, kvôli čomu sa malo v New Yorku uskutočniť stretnutie „rozšírenej skupiny G7“ za účasti Ruska, Indie a Južnej Kórey – a rokovať o programe „zadržiavania“ Čínskej ľudovej republiky. Jeho extravagantné plány určite nespôsobili Moskve potešenie a našťastie západní spojenci Trumpovu iniciatívu G7+ zablokovali.

Aktuálny postoj Kremľa k vývoju v Bielorusku naznačil ruský prezident Vladimír Putin v rozhovore pre televízny kanál Rusko-24, v ktorom zaujal najmä priznaním, že prezident Alexander Lukašenko ho požiadal, „aby som vytvoril určitú rezervu príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní. A urobil som to. Ale tiež sme sa zhodli na tom, že sa nebude využívať, kým sa situácia nevymkne spod kontroly.“ Podľa Putina sa bieloruské orgány činné v trestnom konaní správajú dosť zdržanlivo. Zastáva tiež názor, že jeho krajina sa vo vzťahu k udalostiam v Bielorusku správa omnoho zdržanlivejšie a neutrálnejšie ako mnoho iných krajín, pričom spomenul Európanov a Američanov. Moskva vychádza z predpokladu, že všetci aktéri politickej krízy v Bielorusku – povedané Putinovými slovami – „sú dostatočne dôvtipní a bez extrémov, aby našli spôsob, ako postupovať, ak ľudia vyjdú do ulíc, musíme s tým počítať, počúvať, reagovať.“

Bez ohľadu na to, aká je pravda o zatknutí údajných ruských žoldnierov v Bielorusku, nemôže incident zahmliť hlavný problém vo vzťahoch medzi Minskom a Moskvou: dlhotrvajúcu krízu vzájomnej dôvery. Existuje veľa verzií toho, čo sa skutočne stalo, že došlo k zatknutiu tridsiatich troch Rusov – údajne žoldnierov – v lokalite mimo bieloruského hlavného mesta Minsk. Nehľadiac na fakty je incident väčšou ranou dôvere medzi dvoma spojencami, než akýkoľvek ich spor o ropu a plyn. Obvinenia z prítomnosti zahraničných bojovníkov v krajine sa pravidelne objavujú vo verejnej diskusii v Bielorusku – buď pred voľbami alebo počas protivládnych protestov. Je to jednoduchý systém, ktorý poskytuje príležitosť demonštrantom dvakrát premýšľať o ich bezpečnosti ešte skôr, ako sa vydajú do ulíc; dáva to tiež orgánom štátnej moci argumenty pri ospravedlňovaní použitia preventívnej sily na ochranu ľudí pred „teroristickými útokmi a provokáciami.“

Už teraz je jasné, prečo niektoré krajiny pri prekonávaní pandemickej krízy riešili situáciu lepšie ako iné, a existuje dôvod domnievať sa, že tieto trendy budú pokračovať. Pritom nerozhoduje typ politického režimu. Niektoré demokracie fungovali dobre – iné nie, a to isté platí aj pre autokracie. Faktory ovplyvňujúce úspešnosť reakcie na pandémiu boli: schopnosť štátu, spoločenská dôvera a jeho vedenie. Krajiny so všetkými týmito tromi atribútmi – kompetentným štátnym aparátom, vládou, ktorej občania dôverujú a načúvajú jej a so schopným vedením – fungovali pôsobivo a dokázali obmedzovať škody, ktoré utrpeli. Krajiny s nefunkčným štátnym aparátom, polarizovanou spoločnosťou alebo slabým vedením si počínali zle, takže ich občania a ekonomiky sú vystavení zraniteľným situáciám.

Znepokojenie analytikov – ktorí sa zaoberajú otázkami strategickej rovnováhy jadrových veľmocí – vyvolal fakt, že vo februári budúceho roku sa skončí platnosť Zmluvy o obmedzení strategických útočných zbraní (START 3) medzi USA a Ruskom, ale Washington zatiaľ nenaznačil seriózny záujem rokovať s Moskvou o predlžení tejto zmluvy, prípadne jej modifikácii vo vzťahu k novým vojenským technológiám. Dokonca prezident Donald Trump oznámil, že Spojené štáty odstupujú od Zmluvy o otvorenom nebi (Open Skies), ktorá roku 2002 umožnila prieskumné lety nad územím 34 štátov – vrátane Slovenska – čím sa oslabil systém euroatlantickej bezpečnosti. Ruský veľvyslanec v USA Anatolij Antonov nedávno v časopise The National Interest napísal, že počas takmer dvadsiatich rokov existencie sa zmluva „Open Skies“ osvedčila ako účinný mechanizmus na budovanie dôvery a spoluprácu medzi zmluvnými stranami, vrátane ministerstiev obrany. Umožňovala armáde vykonávať lety nad susednými krajinami a zistiť tak, či sa neplánuje žiadna agresia a nevykonávajú sa nebezpečné vojenské činnosti. Dohoda teda pomáha udržiavať transparentnosť vojenských aktivít (predovšetkým krajín NATO a Ruska), podporuje znižovanie medzinárodného napätia a bráni nesprávnemu výkladu úmyslov oboch strán.

Aby sa Rusko nestalo príveskom čínskeho pólu moci v novom bipolárnom systéme a udržalo medzinárodnú rovnováhu kriticky dôležitú pre ruskú štátnosť, musí Moskva znížiť svoju závislosť od Číny rozvíjaním vzťahov s ostatnými významnými hospodárskymi a finančnými aktérmi. Ide predovšetkým o krajiny Európy, Indiu a Japonsko, ale nielen o nich. Kríza spôsobená koronavírusovou pandémiou je stále na úplnom začiatku, je však zrejmé, že nemení svet ako taký, ale skôr zintenzívňuje procesy, ktoré sa začali ešte pred krízou a ktoré povedú k zmene svetového poriadku. Hlavnou zmenou je zintenzívnenie americko-čínskej rivality a vznik novej bipolarity. Analytici v Moskve si uvedomujú, že v takomto prostredí sa realizuje aj ruská zahraničná politika. Vedia, že na zachovanie ťažko obnoveného medzinárodného štatútu Ruska ako nezávislej hodnoty je potrebná stratégia na udržanie rovnováhy krajiny v novo rozdelenej globálnej aréne.