Kategória: Názory iných

Geopolitickí analytici pozorne rozoberajú „Stratégiu národnej bezpečnosti Ruskej federácie“, ktorú nedávno podpísal prezident Vladimír Putin. Jej hlavným cieľom je prispôsobiť Rusko svetu, ktorý je síce stále vzájomne prepojený, ale prechádza procesom fragmentácie a nejednoznačnosti, keď nové frontové línie neprebiehajú ani tak medzi krajinami, ale skôr v rámci nich. Takže vo väčšine prípadov možno zvíťaziť i utrpieť porážku vo vnútri hradieb vlastnej pevnosti. Obsah nového dokumentu svedčí o tom, že nejde iba o aktualizovanú verziu predchádzajúcej stratégie národnej bezpečnosti Ruska z roku 2015, ale aj o manifest pripravený pre novú éru. V tomto kontexte sa žiada pripomenúť, že v roku 2015 sa vzťahy Ruska so Západom – aj keď sa ukrajinskou krízou zhoršili – nepovažovali za beznádejné. Liberálna frazeológia zdedená z deväťdesiatych rokov sa v Moskve stále používala a svet sa stále zdal byť unipolárnym.

Nové pokusy dokázať, že „červené čiary“ nakreslené Ruskom sú neudržateľné – či už na zemi, na mori alebo aj vo vzduchu – povedú k tomu, že Moskva bude brániť to, čoho sa nemôže vzdať bez straty tváre. A toto zaručene skončí konfliktami a stratami na životoch, ktoré vyvolajú ďalšie eskalácie. Senzačný incident pri pobreží Krymu, ku ktorému došlo medzi ruskými pohraničnými jednotkami a britským torpédoborcom Defender, demonštroval novú úlohu Londýna v medzinárodných vzťahoch. Globálna Británia po odchode z Európskej únie je teraz aktívnym členom koalície vedenej USA, ktorá sa snaží znovu potvrdiť západnú hegemóniu vo svete a postaviť sa proti Číne a Rusku. V tejto úlohe je Londýn pripravený zájsť veľmi ďaleko a podstúpiť značné riziká. V minulosti Veľká Británia ako prvá reagovala na výzvy USA na spoločnú akciu – napríklad v Afganistane a v Iraku. Teraz je Londýn pripravený nielen podporovať Washington, ale tiež prevziať iniciatívu.

Rétorika z Moskvy v poslednom čase čoraz viac prehlbovala špekulácie na Západe o možnosti ruskej vojenskej intervencie v Donbase. Azda najdôležitejšou vecou pre ruské vedenie v tejto situácii bolo zabrániť tomu, aby v budúcnosti nebolo potrebné naozaj začať vojnu proti Ukrajine. Ruskí vojaci ešte síce nie sú späť na svojich základniach, ale vojnový poplach pozdĺž rusko-ukrajinských hraníc pominul. V skutočnosti vojna nikdy nebola vo výhľade. Keďže však vojnové napätie trvalo, bolo skutočne znepokojujúce. Západ zdôrazňoval nebezpečenstvo rozsiahleho priameho stretu medzi Ruskom a Ukrajinou. Pre Rusko – ktoré doteraz interpretovalo konflikt v Donbase ako občiansku vojnu na Ukrajine – otvárali sa vyhliadky na nevyhnutnosť viesť skutočnú vojnu proti veľkej susednej krajine. A pre Ukrajinu mohla byť takáto vojna aj existenčná.

V reakcii na nediplomatické vyjadrenia amerického prezidenta Joea Bidena o prezidentovi Vladimírovi Putinovi povolalo Rusko na konzultácie do Moskvy svojho veľvyslanca v Spojených štátoch Anatolija Antonova – čo je temer bezprecedentný krok v histórii rusko-amerických vzťahov. Ruskí analytici sa domnievajú, že aj bez ohľadu na uvedenú okolnosť je nevyhnutná analýza a revízia vzťahov Ruska s USA. A tu je potrebné opustiť emócie a ilúzie, ktoré sa na pozadí prezidentského škandálu znovu oživili. Emócie tlačia na Rusko, aby v extrémnej verzii rozšírilo konfrontáciu s USA – aby z boja proti globálnej dominancii Ameriky urobilo hlavnú myšlienku ruskej zahraničnej a čiastočne aj domácej politiky. Takýto obrat sa rýmuje s politikou Sovietskeho zväzu počas studenej vojny, ale v súčasnej situácii je prakticky nemožné ho realizovať pre nedostatok dostatočných zdrojov. Okrem toho nesmieme zabúdať, že prepínanie síl v zahraničnej politike bolo jedným z faktorov, ktoré v osemdesiatych rokoch doviedli Sovietsky zväz do krízy. Výbuch emócií v podobe rétoriky – ktorú stále sledujeme – je samozrejme menej nebezpečný, ale zároveň absolútne neproduktívny.

Svet bol svedkom toho, ako v januári došlo k násilným protestom vo Washingtone aj v Moskve. Priaznivci vtedajšieho amerického prezidenta Donalda Trumpa zaútočili na Kapitol – sídlo Kongresu Spojených štátov – pred inauguráciou novozvoleného prezidenta Joe Bidena; v Rusku demonštrovali odporcovia prezidenta Vladimíra Putina proti uväzneniu vodcu opozície Alexeja Navaľného. Chaos, hnev a zatýkanie: snímky, dokonca aj jazyk, boli podobné – kremeľské médiá bežne označujú protesty za „pokus o povstanie“ – ale za týmito povrchnými paralelami sa táto ekvivalencia končí. Ruskí demonštranti sa snažili nastoliť právny štát – protestujúci Američania ho chceli zvrhnúť.

Po dramatickom lete ruského opozičného politika Alexeja Navaľného do Moskvy bol pri pasovej kontrole na letisku Šeremetevo okamžite zadržaný. Ruský súd sa rozhodol uväzniť ho na 30 dní, pretože porušil podmienky jeho podmienečného trestu za spreneveru z roku 2017. Rozsudok Navaľnyj vždy odmietal ako vykonštruovaný za účelom, aby nemohol kandidovať v prezidentských voľbách v roku 2018. O novom rozsudku rozhodne súd na základe obvinenia, že porušil podmienky jeho trestu za spreneveru. V kontexte s týmito faktami mnohí si kladú otázku: „Aký je Navaľného plán?“ Veď už dlhšie bolo jasné, že ho uväznia, akonáhle vstúpi na územie Ruskej federácie. Keď moskovské úrady vydali 29. decembra 2020 na neho zatykač, bol to odkaz: zostať mimo Ruska alebo čeliť väzeniu. Navaľnyj sa vzoprel Kremľu a vrátil sa do vlasti za túto cenu. Pozornosť nielen novinárov zaujal najmä rebelantskou výzvou na videu zverejnenom po vynesení rozsudku 18. januára 2021; vyzval svojich priaznivcov, aby v sobotu vyšli do ulíc, pričom protestné zhromaždenia označil za to, čoho sa úrady „obávajú najviac“. „Nebojte sa“ – zdôraznil – „Vyjdite na ulicu: nie za mňa, ale za seba a svoju budúcnosť.“

Azda hlavnou politickou špekuláciou v roku 2020 boli špekulácie o možnej rezignácii ruského prezidenta Vladimíra Putina. Nič také sa nestalo, a napriek tomu je jednou z hlavných čŕt novej reality Putinova postupná, ale neúprosná erózia v rozhodovacom procese v Rusku. Aj keď Putin nikam neodchádza, stále sa vzďaľuje od manažérskej rutiny. „Putin v bunkri“ – kľúčový obraz prezidenta v období pandémii – sa neobjavil náhodou. Na jednej strane je neustále prítomný v televízii. Na druhej strane sa takáto prítomnosť paradoxne spája s jeho praktickou absenciou: komentuje, kritizuje, chváli sa svojimi úspechmi, ale sám iba pozoruje a požaduje, aby mu pripravili návrhy. Ak sa pozrieme na manažérske rozhodnutia z minulého roku (bez započítania ústavnej reformy), potom všetky navrhla a vypracovala ruská vláda, guvernéri, poslanci, senátori, prezidentská administratíva a bezpečnostné sily. Systém, ktorý postupne vytvoril Vladimír Putin – predtým vyhradený pre jednu osobu – začal sa prejavovať a konať chaoticky.

Dnes nehovoríme o všeobjímajúcej existenčnej rivalite v úsilí o geopolitickú a ideologickú nadvládu. Svet sa stal multipolárnym a rusko-americké vzťahy prestali byť hlavnou osou svetovej politiky – stal sa ňou vzťah medzi USA a Čínou. Teraz Moskva a Washington nekonkurujú iba medzi sebou, ale aj s ostatnými centrami moci a musia brať do úvahy ich vzťahy s nimi. Už nie sú pochybnosti o tom, že konfrontácia medzi Ruskom a USA bude trvať ešte dlho. Príchod nového prezidenta Joe Bidena do Bieleho domu však poskytuje krajinám dobrú príležitosť pokúsiť sa prehodnotiť vzťahy. Nová americká administratíva nemusí zahrnúť Rusko medzi svoje priority a Kremeľ nemusí od zmeny moci v USA očakávať nič dobré, ale zhoršenie vzťahov, ktoré zvyšuje riziko vojenského stretu dvoch najväčších jadrových mocností, nie je v záujme ani jednej zo strán.

V januári 2021 by mal začať úradovať nový americký prezident Joe Biden, ktorý označuje Rusko za najväčšiu hrozbu pre USA a politiku Moskvy považuje za zameranú na vnútorné oslabenie západných krajín, podkopávanie jednoty takých inštitúcií ako NATO a Európska únia a rozvrátenie liberálneho svetového poriadku. Ruskí analytici ho hodnotia ako ostrieľaného profesionála v zahraničnej politike, strategického mysliteľa a nemilosrdného hráča – ale vôbec ho nevnímajú takého, ako je zobrazovaný v ruských médiách, teda neduživého politika. Riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin – uznávaný partner na medzinárodných fórach – upozorňuje, že Bidenovi bude asistovať tím ambicióznych, sofistikovaných a energických poradcov, ktorí túžia zanechať stopy v americkej zahraničnej politike i vo svete. Pripomína, že Bidenovo funkčné obdobie sa bude prekrývať so zvyškom funkčného obdobia ruského prezidenta Vladimíra Putina. Počas tohto obdobia bude musieť Putin urobiť svoje osudové rozhodnutie o voľbách v roku 2024 a dovtedy sa môže prihodiť mnohé.

Bez ohľadu na konečný výsledok prezidentských volieb v USA, hlasovanie výrazne zdôrazňuje sociálne, hospodárske a politické trhliny v Amerike – konštatovala vo svojom komentári redakčná rada britského denníka Financial Times. Podľa tohto uznávaného periodika rovnako ako v roku 2016 sa zdá, že krajina je rozdelená na polovicu – s tým, že demokrati si naďalej udržiavajú náskok na pobreží a v mestách a silná podpora republikánov existuje v malých mestách, na vidieku a v strede krajiny. Úlohou zodpovedných vodcov je spojiť rozdelený národ okolo spoločného rešpektovania demokratického procesu. Je tragické, že až príliš predvídateľne Donald Trump už v tejto skúške zlyháva. Charakteristika amerického prezidenta v britských novinách nie je však originálna, pretože mnohí analytici podobne uvádzali svoje hodnotenia podradných kvalít súčasného pána Bieleho domu už dávno.