Kategória: Názory iných

Keď vypukla pandémia koronavírusu začiatkom minulého roka, existovali predpovede, že táto situácia vyvinie tlak na bilaterálne vzťahy medzi Ruskom a Čínou. Takmer o dva roky neskôr sa ich vzťahy však zlepšili – nie zhoršili. Je pravdou, že ich dvojstranný obchod sa začiatkom roka 2020 mierne znížil a prísne kontroly nákazy Covid-19 na hraniciach stále vedú k prekážkam, pokiaľ ide o ruský vývoz do Číny po železnici. Napriek tomu obe krajiny vypracovali spôsoby, ako sa vyrovnať s logistickými výzvami. Príchody nových mutácií Covid-19, ako sú Delta a Omicron, samozrejme vytvárajú nové narušenia a uzatváranie hraníc, ale čínske úrady prispôsobujú postupy na obmedzenie škôd, pričom dodržiavajú zásady politiky nulovej tolerancie v boji proti Covid-19. Bilaterálny obchod celkovo prekvitá v dôsledku vysokých cien energetických zdrojov a zvýšeného vývozu ruského uhlia do Číny cez prístavy na Ďalekom východe, ako aj vďaka zvýšeným objemom plynu prúdiaceho cez plynovod „Sila Sibíri.“ V dôsledku toho po nevýznamnom poklese o menej ako 3 % v roku 2020 obchod medzi Ruskom a Čínou naďalej vzrástol  o takmer 30 % za prvých jedenásť mesiacov roku 2021 v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka. Nie je prekvapením, že Rusko a Čína vytvoria tento rok nový rekord v objeme obchodu vo výške viac ako 130 miliárd $.

Na nedávnom virtuálnom summite o Ukrajine s americkým prezidentom Joeom Bidenom bolo cieľom ruského prezidenta Vladimíra Putina preniesť zodpovednosť za implementáciu minských dohôd zameraných na ukončenie ukrajinského konfliktu z Európanov a Ukrajincov na Spojené štáty. So zámerom povzbudiť Bidena, aby prijal túto zodpovednosť, Rusko organizuje vojenské cvičenia blízko ukrajinských hraníc, pričom  tam koncentrovalo dostatok vojakov na začatie ofenzívy. Keď Putin hľadá konečný vzorec pre konfiguráciu postsovietskeho priestoru, jeho signál je jasný: ak sa nebudú realizovať dohody z Minska, alternatívou je vojenská sila. V októbri Putinov hovorca Dmitrij Peskov povedal, že na to, aby pomohli vyriešiť konflikt, nemusia byť Spojené štáty nevyhnutne súčasťou normandského formátu rozhovorov (Ukrajiny, Ruska, Francúzska a Nemecka), keďže tento formát je sebestačný. Ďalším spôsobom, ako  interpretovať uvedený postoj, je vysvetlenie, že Moskva nevidí potrebu, aby sa Európania zúčastňovali na akomkoľvek serióznom rozhovore o Ukrajine, pretože sa domnieva, že takýto rozhovor by sa mal uskutočniť priamo medzi Moskvou a Washingtonom.

Ruský prezident Vladimír Putin sa často vyjadruje k otázkam zahraničnej politiky. V októbri niekoľko hodín diskutoval o medzinárodných záležitostiach na výročnom stretnutí Valdajského klubu, potom poskytol rozsiahly rozhovor ruskej televízii, v ktorom hovoril o vzťahoch s Ukrajinou, Bieloruskom, NATO a Spojenými štátmi – a 18. novembra predniesol prejav na rozšírenom kolégiu ruského ministra zahraničných vecí. Putinov príhovor bol krátky, ale dotkol sa niekoľkých dôležitých nových bodov. Najzaujímavejšia časť príhovoru sa týkala protivníkov Ruska: USA, ich spojencov v NATO a Ukrajiny. V tejto súvislosti povedal Putin publiku: „Naše nedávne varovania sú skutočne citeľné a majú určitý účinok: vzniklo tam určité napätie. Musíme ich v tomto stave udržať čo najdlhšie, aby ich nenapadlo zariadiť nám na našich západných hraniciach nejaký zbytočný konflikt, pretože my konflikty nepotrebujeme.“

Premýšľajúci politici i geopolitickí analytici so znepokojením sledujú, ako Spojené štáty a ich spojenci v NATO usilovne vyzbrojujú Ukrajinu a zapájajú sa do ďalších akcií, ktoré povzbudzujú lídrov v Kyjeve k presvedčeniu, že majú silnú západnú podporu v ich konfrontácii s Ruskom a Moskvou podporovanými separatistami v Lugansku a Donecku. Konflikt medzi ukrajinskou vládou a separatistickými silami v regióne Donbas, ktorý sa v posledných rokoch vďaka krehkým dohodám z Minska udržiava na nízkej úrovni, vykazuje neklamné známky vyostrenia. Aktuálny  vývoj zhoršuje už aj tak nebezpečné napätie medzi Kyjevom a Moskvou. Čoraz viac sa špekuluje, že Rusko by mohlo dokonca začať inváziu na Ukrajinu. Pritom západní lídri presadzujú bezohľadnú stratégiu, ktorá generuje čoraz ostrejšie varovania z Kremľa. Pri dvoch príležitostiach od začiatku apríla Rusko tiež vykonalo zlovestnú koncentráciu vojsk blízko jeho hraníc s Ukrajinou. Krátko predtým  Bidenova administratíva oznámila nový predaj zbraní Ukrajine za 125 miliónov $. Hoci transakcia bola v júni dočasne pozastavená, 60 miliónov $  z tohto balíka bolo doručených počas návštevy amerického ministra obrany Lloyda Austina v Kyjeve koncom októbra.

Vo svete, ktorý čoraz viac formuje rivalita medzi USA a Čínou o postavenie superveľmoci, sa Rusko snaží udržať rovnováhu – aj keď nie vyváženosť – vo vzťahu k Číne, Amerike a k ich rivalite. Traja poprední geopolitickí hráči a vedúce vojenské mocnosti sveta – Spojené štáty americké, Čínska ľudová republika a Ruská federácia – sa ocitli v komplexnom trojuholníkovom vzťahu. Amerika je v konfrontácii s Čínou a Ruskom; Čína a Rusko sú strategickými partnermi; napriek tomu, že Spojené štáty posilňujú NATO, aby sa postavilo proti Rusku, a súčasne rozširujú a zintenzívňujú svoje vzťahy s indopacifickými krajinami s cieľom kontrolovať Čínu, Peking a Moskva nevytvorili formálnu alianciu, aby sa spoločne postavili proti Spojeným štátom a ich spojencom. Vznikla bipolarita USA-Čína, ale budovanie bloku prebieha len na jednej strane. Je táto asymetrická konfigurácia udržateľná, alebo sa svet stretne s opätovným vznikom rigidných blokov, ktoré boli charakteristickým znakom studenej vojny?

Nemecká kancelárka Angela Merkelová, rovnako ako všetci lídri, ktorí zotrvajú príliš dlho na svojom poste, zanechala svojmu nástupcovi schránku nedokončených záležitostí – ale aj príležitosti na revíziu politiky, ktorá už prežila svoju užitočnosť. Nikde to nie je lepšie ilustrované ako na dožívajúcej stratégii Nemecka voči Číne. Na začiatku bola Merkelová pri styku s Čínou svižná a sebavedomá. Rýchlo urobila z Číny jednu zo svojich zahraničnopolitických priorít; Čínu navštívila iba šesť mesiacov po svojom nástupe do funkcie koncom roku 2005 – bola to prvá z jej 12 návštev Pekingu, čo bolo viac, ako ich vykonali všetci jej predchodcovia dohromady. Vďaka tomu sa Čína stala po Rusku, USA a európskych susedoch Nemecka jej najnavštevovanejšou krajinou. Zdá sa, že Merkelová dokázala udržať vyváženosť aj pri záujmoch, ktoré podrazili ostatných svetových lídrov. Bola vítaným hosťom v Číne, pomohla otvoriť dvere nemeckým podnikateľom a urobiť z Nemecka jednu z najobľúbenejších zahraničných krajín v Číne. Nemecko poskytlo obrábacie stroje potrebné pre rýchlu industrializáciu Číny a najobľúbenejšie značky automobilov na najväčšom automobilovom trhu na svete. Minulý rok bola Čína najväčším obchodným partnerom Nemecka, pričom zatienila USA a všetky krajiny Európskej únie.

Bidenova doktrína, ktorá sa zrieka americkej politiky premeny iných spoločností a budovania národov v zahraničí po 11. septembri 2001, je medzníkom v zahraničnej politike Washingtonu. Keď sa USA stiahli z Afganistanu, pôsobí to dôveryhodným dojmom. Kroky prezidenta Joea Bidena v princípe reálne formalizujú a finalizujú procesy, ktoré prebiehajú už viac ako desať rokov. Bol to Barack Obama, ktorý sa prvýkrát zaviazal ukončiť americké vojny v Iraku a v Afganistane – iniciované v období Georga W. Busha. Bol to Donald Trump, ktorý dosiahol dohodu s Talibanom o úplnom stiahnutí armády USA z Afganistanu v roku 2021. Obama aj Trump sa tiež snažili – aj keď výrazne odlišnými spôsobmi – presmerovať pozornosť Washingtonu na posilnenie domácej základne. Pre zvyšok sveta je dôležité správne pochopiť zmenu zahraničnej politiky USA. Odchod z Afganistanu bol racionálnym strategickým rozhodnutím, hoci bol v konečných fázach jeho realizácie premeškaný a zmätený. Afganistan určite neznamená koniec Spojených štátov ako globálnej superveľmoci; jednoducho sa stále nachádzajú v stave relatívneho a pomalého úpadku. Z toho nemožno povrchne uvažovať ani o zániku amerických aliancií a partnerstiev. Vývoj v Afganistane pravdepodobne nespôsobí v USA politické zemetrasenie, ktoré by zvrhlo prezidenta Bidena. Pravdepodobne nevznikne žiadne hĺbanie v duši, aké Američania zažili počas vojny vo Vietname. Washington je teraz skôr zaneprázdnený rekalibráciou svojej globálnej angažovanosti. Ešte viac sa zameriava na posilnenie domácej základne. V zámorí USA prechádzajú od globálnej križiackej výpravy v mene demokracie k aktívnej obrane liberálnych hodnôt doma i pozícií Západu v zahraničí.

V posledných rokoch sa väčšina západných politikov utvrdila v presvedčení, že Čína a Rusko sú odporcami atlantického sveta, a preto by sa na ne mali pozerať ako na významnú hrozbu. Znepokojujúcim faktorom pre nich je tesnejšie zblíženie medzi Pekingom a Moskvou, čo obe strany dôrazne označujú ako „strategické partnerstvo“. Dôsledkom tohto stavu vecí je deklarovaná túžba Západu rozlišovať rusko-čínsku dvojicu na „staršieho“ (Čína) a „juniorského“ (Rusko) partnera. Zreteľne sa to prejavuje v rétorike predstaviteľov niekoľko amerických administratív, počínajúc prezidentom Barackom Obamom. Len nedávno bývalý americký veľvyslanec v Rusku Michael McFaul a tucet ďalších amerických expertov používali túto schému. Samotná rusko-čínska aliancia a úlohy namierené proti nej sú zároveň z Washingtonu alebo Bruselu vnímané celkom jasne, detailne, ale vo všeobecnosti dosť vágne. Odborníci správne poukazujú na závislosť ruskej ekonomiky od čínskej, pripomínajú podobnosť politických systémov oboch krajín a ich vzájomný vplyv, aktívnu spoluprácu vo vojensko-technickej oblasti, ako aj ich túžbu ponúknuť svetu sociálno-politická perspektíva odlišnú od západných demokracií.

Ako bol svet už informovaný, dnešný Taliban nie je rovnaký ako Taliban z roku 1996. Je to dosť pravdivé, avšak ani dnešný Afganistan nie je rovnaký ako Afganistan v roku 1996. Taliban dokázal krajinu dobyť s väčšou ľahkosťou, než si ktokoľvek predstavoval, a určite ľahšie, ako tomu bolo v roku 1996. Ale teraz, keď sa vojna skončila – ako hovorca Talibanu Zabihullah Mudžahid oznámil na svojej prvej tlačovej konferencii – skutočný proces premeny krajiny sa iba začína. A to nie je také jednoduché, ako to môže znieť. V roku 1996 bol Afganistan krajinou, ktorú takmer roky ničila občianska vojna. Jeho infraštruktúra bola zničená, vodné priehrady nefungovali, cesty boli rozbité, mestá zbombardované z veľkej časti na trosky. Centrálna banka krajiny bola roky nefunkčná a jej národná mena – afgán – zostala bez akejkoľvek menovej autority, ktorá by ju podporovala. V roku 1996 v Afganistane paralelne obiehali najmenej štyri samostatné meny – v závislosti od daného regiónu. Ekonomiku do značnej miery riadili pašeráci a vydierači a nikde v krajine sa nerealizovali žiadne stabilné investície, ktoré by stáli za zmienku. Do škôl bolo zapísaných menej ako milión študentov, väčšinou mužov a takmer žiadny systém vysokoškolského vzdelávania nefungoval.

Spojené štáty a Nemecko dosiahli tento týždeň dohodu, aby sa vyhli sankciám USA kvôli dokončeniu plynovodu Nord Stream 2 a zároveň chránili záujmy ukrajinskej energetickej bezpečnosti. Posúdenie jej vplyvu na trh s plynom v Európskej únii a vyhliadky pre ukrajinskú plynovodnú sústavu by mali byť prenechané odborníkom v tejto problematike. Dôležitejšie sú pravdepodobné politické dôsledky tejto dohody a signály, ktoré vysiela do Kyjeva a Moskvy. V strednodobom horizonte dohoda oslabuje politické pozície Ukrajiny vo vzťahoch s Ruskom a posilňuje vplyv Moskvy na susednú krajinu a mnohé východoeurópske štáty. Naznačuje tiež to, že pre USA a Nemecko ustupujú ukrajinské problémy v hierarchii priorít zahraničnej politiky do úzadia a dôraz sa kladie na konsolidáciu vzťahov so spojencami proti Číne.