Kategória: Názory iných

Rozpad usporiadania sveta po roku 1945 naberá na obrátkach. V mimoriadnych scénach na pôde OSN sa tento týždeň Amerika postavila na stranu Ruska a Severnej Kórey proti Ukrajine a Európe. Pravdepodobný nový nemecký kancelár Friedrich Merz varuje, že do júna môže NATO zaniknúť. Rýchlo sa blíži svet, v ktorom veľmoci uzatvárajú dohody a šikanujú malé mocnosti. Trumpov tím tvrdí, že jeho uzatváranie dohôd prinesie mier a že po 80 rokoch, keď sa Amerika nechala uniesť, premení svoje veľmocenské postavenie na zisk. Namiesto toho sa svet stane nebezpečnejším a Amerika slabšou a chudobnejšou. Svetový poriadok vás možno nezaujíma – ale on sa zaujíma o vás. Americký prístup Dona Corleoneho sa prejavil na Ukrajine. Po tom, čo americkí predstavitelia pôvodne požadovali 500 miliárd dolárov, uspokojili sa s hmlistou dohodou o spoločnom štátnom fonde na rozvoj ukrajinských nerastných surovín. Nie je jasné, či Amerika na oplátku ponúkne bezpečnostné záruky.

Pred avizovanými rozhovormi amerického a ruského prezidenta o osude Ukrajiny žiada sa pripomenúť vyjadrenie ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, ktorý v nedávnom rozhovore s britským novinárom Piersom Morgannom na jeho otázku, čí by Ukrajina bola napadnutá v roku 2022, keby sa v 90. rokoch nevzdala jadrových zbraní, odpovedal, že by Putin ju nikdy nenapadol: „…nenapadol, pretože som si istý, že by dostal príslušný signál. A ísť do jadrovej vojny je nesprávne, je to zničenie tohto sveta. Nezvládol by to, bál by sa svojej spoločnosti.“ Po rozpade Sovietskeho zväzu však väčšina západných pozorovateľov chcela, aby sa Ukrajina čo najskôr zbavila jadrových zbraní. Z tohto pohľadu – ktorý vyjadril americký prezident Bill Clinton – by Európa bola stabilnejšia, ak by sa Rusko stalo „jediným nástupníckym štátom Sovietskeho zväzu s jadrovými zbraňami.“ Spojené štáty a ich európski spojenci tlačili na Ukrajinu, aby odovzdala všetky jadrové zbrane na svojom území Rusom, ktorí to prirodzene považovali za vynikajúci nápad.

Pruský generál a vojenský analytik Carl von Clausewitz vo svojom diele „O vojne“ – ktoré vyšlo až po jeho smrti zásluhou jeho manželky – napísal, že „vojna je oblasťou neistoty; tri štvrtiny faktorov, na ktorých je založená činnosť vo vojne, sú zahalené do hmly väčšej či menšej neistoty. Vyžaduje sa citlivý a diskriminačný úsudok, kvalifikované spravodajstvo, ktoré dokáže vycítiť pravdu.“ Po stáročia neschopnosť vidieť cez zmätok boja situáciu – metaforicky nazývaná „vojnová hmla“- bola samozrejmosťou. V súčasnosti už nie. Frontové línie vo vojne medzi Ruskom a Ukrajinou sú teraz presýtené sledovacími dronmi, ktoré v reálnom čase prenášajú videozáznamy. Každý môže vidieť takmer všetko. Armády musia riešiť, ako bojovať na takzvanom transparentnom bojisku. Sledovanie je viacvrstvové. Orbitálne satelity skenujú Zem z vesmíru. Taktické drony majú dosah 200 km a viac. Menšie pozorovacie drony odovzdávajú pozorovania operátorom dronov s pohľadom z prvej osoby (FPV), ktoré nesú malú muníciu na útok proti vojakom na zemi. Ak sa používa termovízna kamera, vojaci sa dajú spozorovať aj v noci.

Európa verí, že je pripravená na Donalda Trumpa 2.0. Po tom, čo európski politici prežili jednu Trumpovu administratívu, veria, že majú recept na to, ako prekonať jej opakovanie. Ich sebadôvera je však neopodstatnená. Európa, ktorá sa zameriava na nesprávne ciele a rozptyľuje sa politickými krízami, nie je ani zďaleka pripravená na výzvy spojené s Trumpovým druhým funkčným obdobím ako prezidenta USA. Najzávažnejšie je to, že európski byrokrati si ešte neuvedomili naliehavosť a rozsah zmien, ktoré budú potrebné vo vojenských výdavkoch a stratégii. Úplatky a lichôtky môžu Trumpa dočasne upokojiť, ale nič z toho pravdepodobne nezmarí jeho plány na presun vojenských záväzkov USA z Európy. Európa sa môže čoskoro ocitnúť v situácii, keď jej bude chýbať americká bezpečnostná prikrývka a aj vlastná životaschopná alternatíva.

Keď sa tím amerického prezidenta Joea Bidena pre národnú bezpečnosť pripravuje na odchod, jedna z jeho hlavných zahraničnopolitických stratégií čelí ničivým útokom. Čoraz viac kritikov tvrdí, že súčasná zúfalá situácia na Ukrajine je čiastočne výsledkom Bidenovho bojazlivého prístupu k pomoci Kyjevu brániť sa proti ruskej invázii. Administratíva sa v nadmerných obavách z rozpútania tretej svetovej vojny vyhýbala rýchlym a rozsiahlym presunom zbraní, ktoré by mohli v kľúčových momentoch zmeniť priebeh vojny. Odhliadnuc od diskusií o zásobách zbraní, logistike, výcviku a účinku rôznych zbraňových systémov na bojisku, hlavným tvrdením je, že Bidenov tím sa zbytočne nechal odradiť od odvážnejšej akcie hrozbami ruského prezidenta Vladimíra Putina.

V piatok 20. decembra v skorých ranných hodinách sa novozvolený americký prezident Donald Trump na sociálnych sieťach jasne vyhrážal Európskej únii: „kompenzovať obrovský deficit voči Spojeným štátom rozsiahlym nákupom našej ropy a plynu. V opačnom prípade to budú TARIFY.“ Nadväzuje tak na širšiu frustráciu Trumpa z Európy. V nedávnom rozhovore obvinil Európsku úniu, že nás „v oblasti obchodu využíva… aké strašné: Neberú naše autá, neberú naše potraviny, neberú nič. Je to hanba.“ Existuje reálne nebezpečenstvo, že hneď v prvý deň svojho druhého funkčného obdobia zasiahne Európanov plošnými clami, aby napravil podľa neho neprijateľný obchodný deficit (131 miliárd $ v roku 2022). Európania majú len mesiac na to, aby uzavreli dohodu a zabránili tak totálnej obchodnej vojne medzi Spojenými štátmi a Európou. Toto úsilie by malo ísť nad rámec ropy a zemného plynu a do centra pozornosti by sa mal dostať spoločný prístup k riešeniu rizík, ktoré predstavuje Čína. Vo vlastnom záujme by bolo dobré, keby si Trump vypočul návrhy predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej. Alternatívou by bolo začať obchodnú vojnu proti Bruselu – a posilniť tak európske hlasy podporujúce Peking.

S nástupom ďalšej Trumpovej administratívy sa budúcnosť transatlantickej spolupráce podrobuje novému skúmaniu – rovnako ako bezpečnostný dáždnik USA, ktorý od roku 1945 do veľkej miery, aj keď nedokonale, udržiava mier v slobodnej Európe. Keďže sa zvyšuje neistota, pokiaľ ide o trvanie bezpečnostných záväzkov USA voči Európe, európski lídri sa boria s vyhliadkou na čoraz náročnejšie prostredie hrozieb bez istoty americkej podpory. Hoci to vedie k určitým zmenám v európskom strategickom myslení, ani zásadná zmena zajtrajšej politiky by nebola schopná kompenzovať vojenskú prevahu USA v masovosti a sofistikovanosti;  vyžadovalo by si to minimálne jednu generáciu cielených európskych investícií do obrany. Zlou správou je, že Európa potrebuje v blízkej budúcnosti dôveryhodný konvenčný odstrašujúci prostriedok. Dobrá správa? Má ho priamo pod nosom: Ukrajinu. V záujme ochrany Európy a záchrany Ukrajiny by európske štáty mali urýchlene schváliť a realizovať ukrajinský plán víťazstva a teraz pracovať na tom, aby mal Kyjev zajtra silnú vyjednávaciu pozíciu. Ukrajina potom môže Európe ponúknuť vysoko vojensky dôveryhodný konvenčný odstrašujúci prostriedok a kľúčové poznatky pre európske odstrašovanie, obranu a odolnosť.

„Jediná vec, ktorú nikdy nechcete, je, aby sa Rusko a Čína spojili. Budem ich musieť zjednotiť a myslím si, že to dokážem,“ pochválil sa Donald Trump v októbri v rozhovore s politickým komentátorom Tuckerom Carlsonom. Počas predvolebnej kampane novozvolený prezident opakovane vyhlásil, že zastaví vojnu na Ukrajine „do 24 hodín“ a že bude voči Číne oveľa tvrdší, ako bol prezident Joe Biden. Trump nikdy presne nesformuloval, aký je jeho plán na „zjednotenie“ týchto dvoch krajín, a na základe jeho doterajších výsledkov by ho mohol jednoducho vymyslieť za pochodu. Prvé náznaky však naznačujú, že nadchádzajúca administratíva by sa mohla snažiť poškodiť čínsko-ruské partnerstvo znížením napätia (a dokonca zlepšením vzťahov) s Moskvou s cieľom vyvinúť tlak na Peking – niečo ako opak toho, čo zorganizoval minister zahraničných vecí Henry Kissinger pred viac ako 50 rokmi, keď sa Spojené štáty usilovali o zmiernenie napätia s Čínou, aby využili čínsko-sovietsky rozkol.

Výsledky amerických volieb boli v Moskve prijaté s nadšením. Prezident Vladimír Putin, ktorý blahoželal víťazovi, vyzeral úprimne potešený. Nie však preto, že by Donalda Trumpa považoval za proruského politika alebo dokonca za jedného z nich – tieto ilúzie už dávno vybledli. Nie je to ani vyhliadka na výhodnú mierovú dohodu na Ukrajine,  ktorú bezohľadne sprostredkuje Trump. Prvý hovor medzi oboma vodcami, ktorý Kremeľ popiera, naznačuje, že nastupujúca administratíva nebude žiadnym ťahúňom. Namiesto toho vzrušenie pochádza z niečoho iného. Ide o to, že podľa mnohých v Kremli môže Trumpovo prezidentstvo spôsobiť kolaps amerického štátu. Myšlienka, že Spojené štáty vstupujú do záverečnej etapy svojej histórie, koluje Ruskom už nejaký čas. Dlhé roky sa  obmedzovala len na okrajové hlasy. Od roku 2020 sa však týmto argumentom zaoberajú aj postavy z Kremľa. Takéto konšpiracionistické veštby šíril hlavne Nikolaj Patrušev, bývalý riaditeľ Federálnej bezpečnostnej služby a jeden z kľúčových poradcov Putina. Všeobecne považovaný za popredného ruského zástancu  tvrdej línie; bol medzi prvými, ktorí tvrdili, že Amerika je na neúprosnej ceste k implózii.

Podľa všeobecného názoru Vladimír Putin drží palce novozvolenému prezidentovi Donaldovi Trumpovi, aby čoskoro po svojom nástupe do funkcie 20. januára zabezpečil pre Rusko mierovú dohodu s Ukrajinou. Takáto dohoda by znamenala, že Rusko si ponechá územie, ktoré od Ukrajiny zabralo, dostane od medzinárodného spoločenstva krátkodobú úľavu od sankcií a bude čeliť len malým dlhodobým prekážkam, aby v budúcnosti obnovilo vojenské operácie proti Ukrajine. Trump však už nepriamo vo štvrtok 7.novembra naznačil, že tento cenný výsledok môže Putinovi odoprieť. Ako podrobne prezentoval denník Washington Post, počas údajného  telefonátu s  Putinom budúci pán Bieleho domu „poradil ruskému prezidentovi, aby neeskaloval vojnu na Ukrajine, a pripomenul mu značnú vojenskú prítomnosť Washingtonu v Európe.“