Kategória: Knihy na čítanie

Vesmír sociálnych médií je takmer nepochopiteľne obrovský: ľudia denne napíšu 500 miliónov twítov, pošlú 65 miliárd správ cez aplikáciu WhatsApp a každý deň zverejnia na Facebook-u štyri petabajty textového a obrázkového materiálu. V tomto zhluku pestrého obsahu sa skrýva to, čomu sa Philip N. Howard venuje vo svojej knihe „Stroj lží: Ako zachrániť demokraciu pred armádami trollov, ľstivými robotmi, operáciami s nevyžiadanými správami a politickými agentmi.“ Autor pôsobí ako profesor sociológie, informatiky a medzinárodných záležitostí na Baliliol College Oxfordskej univerzity. Zameriava sa na vplyv digitálnych médií na celom svete a skúma, ako sa nové informačné technológie využívajú v občianskej angažovanosti i pri spoločenskej kontrole. Medzi jeho výskumné projekty patria štúdie o digitálnom aktivizme, prístupe k informáciám a modernom spôsobe vládnutia v demokraciách i v autoritatívnych režimoch.

Studená vojna sa už dávno skončila, ale špióni – ktorí patrili k nenahraditeľným bojovníkom na tajných frontoch tejto vojny – zostávajú zaujímavými postavami tohto historického obdobia. Patrí medzi nich aj plukovník sovietskej rozviedky Konan Molodyj, ktorého 23. marca 1961 odsúdili v Londýne za špionáž na 25 rokov väzenia. Jeho kauza bola vtedy na prvých stránkach britských a americký novín, ale ešte pod jeho „ľavým“ menom Gordon Lonsdale. Sovietsky rozviedčík pôsobil totiž s kanadským pasom na meno chlapca, ktorého matka sa so svojím manželom rozviedla a po rozvode sa odsťahovala so Sovietskeho zväzu, kde jej syn neskôr zomrel. Prvá správa KGB – teda sovietska rozviedka s použitím identity mŕtveho Lonsdala vyslala Molodého v roku 1953 do Kanady, kde si vytvoril legendu, aby sa mohol dostať ako kanadský občan do Veľkej Británie. Riadil sieť sovietskych špiónov, až kým ho britská kontrarozviedka MI5 na základe upozornenia CIA nezatkla a spolu s ďalšími štyrmi sovietskymi špiónmi nepostavila pred súd. Svoj osud vylíčil Molodyj v knihe, vydanej v roku 1990 v moskovskom vydavateľstve Orbita pod jeho „ľavým“ menom – Gordon Lonsdale: Moja profesia – rozviedčík. Pri tejto príležitosti sovietska pošta vydala aj známku s jeho portrétom.

Politológovia a filozofovia so znepokojením sledujú, ako teraz v mnohých krajinách preberajú moc despotickí vládcovia. Populisti sa spoliehajú na politických spojencov, byrokratov a mediálne osobnosti, aby im vydláždili pohodlnú cestu k moci a podporili ich vládu. Autoritárske a nacionalistické strany, ktoré nedávno vznikli v moderných demokraciách, ponúkajú svojim stúpencom nové cesty k bohatstvu alebo k moci. Vymýšľajú teórie sprisahania, politicky polarizujú spoločnosť, manipulujú sociálne médiá a vyvolávajú nostalgiu po zmene spoločnosti. V Poľsku vyšpekulovali konšpiratívnu teóriu o havárii lietadla s prezidentom Lechom Kaczyńskim v Rusku v roku 2010. V Maďarsku sa stal mýtickým strašiakom židovský filantrop George Söros. Vo Veľkej Británii vymysleli „všeliek“ Brexit, aby vrátili krajinu do čias „Globálnej Británie“, ktorou už nikdy nebude. Takýmito a podobnými fantasmagóriami manipulujú trochu obyčajných ľudí, aby ich navnadili na nacionalizmus a náklonnosť k autokratickej vláde „pevnej ruky.“

Meno amerického geopolitického analytika Georgea Friedmana nie je na Slovensku neznáme. V slovenčine mu vyšlo niekoľko zaujímavých kníh, medzi osobitne vyhľadávané patrí práca „Nasledujúcich 100 rokov“ – a naposledy kniha „Ohniská napätia – Na prahu krízy v Európe“, ku ktorej predslov napísal minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák. Znalci geopolitiky a medzinárodných vzťahov poznajú Friedmana z čias jeho pôsobenia na internetovom portáli Stratfor, kde pôsobil od jeho založenia v roku 1996 až do roku 2015, keď založil novú analyticko-prognostickú spoločnosť Geopolitical Futures. Poskytuje geopolitické predpovede, ktoré umožňujú porozumieť tomu, čo je vo svete podstatné a čo nie. Monitoruje globálne udalosti a pomáha chápať zložitosť vzťahov medzi štátmi a vplyv rozličných záujmov na prostredie, v ktorom žijeme.

Jennifer Szalaiová z denníka The New York Times v januári minulého roku si všimla knihu, ktorá prezentuje aktivity Mosadu, Šin Betu, vojenskej služby Aman i programy cielených atentátov izraelskej armády, kde zabíjanie a vraždy protivníkov patria k zaužívaným nástrojom obrany Židov v Izraeli, ale nielen tam. Nedávno vyšla táto kniha v českom preklade pod názvom „Zabij jako první – tajná historie izraelských cílených útoků.“ Jej autorom je Ronen Bergman (na obr.), známy ako analytik bezpečnostných a spravodajských tém v izraelskom denníku Jediot achronot i spolupracovník magazínu The New York Times. Napísal už viacero kníh a najnovšiu nazval podľa ustanovenia židovského Talmudu, kde sa uvádza: „Ak prichádza niekto s úmyslom ťa zabiť, vstaň a zabi ho ako prvý.“ Tajné atentáty teda definuje ako nutnú sebaobranu, ale Jennifer Szalaiová nezabudla v tejto súvislosti pripomenúť Bergmanovo konštatovanie, že „od druhej svetovej vojny Izrael zavraždil viac ľudí ako ktorákoľvek iná krajina západného sveta.“

Po troch rokoch od prvého vydania knihy amerického sinológa a bezpečnostného analytika Michaela Pillsburyho vyšla jeho publikácia v českom preklade pod titulom „Stoletý maratón.“ Autor – plynule hovoriaci mandarínskou čínštinou – ktorý od čias Richarda Nixona a Henryho Kissingera pôsobil vo vyšších bezpečnostných funkciách v administratíve Spojených štátov, čerpá zo svojich mnohoročných kontaktov s „jastrabmi“ vo vojenských a spravodajských agentúrach Číny a prezentuje dokumenty, vystúpenia a knihy, ktoré ukazujú, ako Číňania skutočne vnímajú Ameriku a jej vodcov – ako barbarov, ktorí budú architektmi ich vlastného zániku. Prominentný americký expert pripomína, že USA už viac ako štyridsať rokov pomáhali čínskej vláde vybudovať prosperujúcu ekonomiku, rozvíjať jej vedecké a vojenské kapacity a zaujať miesto na svetovej scéne v presvedčení, že nárast Číny Američanom prinesie spoluprácu, diplomatický vplyv a voľný obchod. Čo ak však má „čínsky sen“ nahradiť nás, rovnako ako Amerika nahradila Britskú ríšu bez toho, aby vystrelila strelu? – pýta sa v knihe špecialista, ktorý o Číne radil viacerým americkým vládam.

Akadémia vied Českej republiky vydala pod titulom „Čekisti“ knihu, ktorá je vo svetovej historiografii prvým kompendiom základných informácií o činnosti komunistických bezpečnostných zložiek v strednej a východnej Európe. V jej podtitule sa uvádza: Orgány štátnej bezpečnosti v európskych krajinách sovietskeho bloku 1977-1989. Obsahuje štúdie sedemnástich historikov z viacerých krajín, ktorí spracovali základné poznatky o vývoji, organizácii, metódach a zameraní činnosti bezpečnostného aparátu v jednotlivých štátoch tzv. socialistického tábora, kde pôsobila Štátna bezpečnosť podľa sovietskeho vzoru a za účasti sovietskych poradcov. Vznik knihy inicioval poľský Ústav národnej pamäti vo Varšave, ktorý k spolupráci na tomto projekte prizval historikov z niekoľkých krajín. Publikácia najprv vyšla v roku 2005 v angličtine vo Varšave; potom ju vydali v nemeckom preklade a rozšírené vydanie knihy neskôr znovu vydali vo Varšave, ale v poľštine

Pred dvoma rokmi vyšla v českom vydavateľstve Autreo kniha Andora Šándora, ktorého pozná česká i slovenská verejnosť ako bezpečnostného experta so širokou paletou záujmov o aktuálne témy z okruhu jeho profesionálnej činnosti. Bývalý generál rozviedky bol náčelníkom Vojenskej spravodajskej služby a od roku 2003 poskytuje konzultácie ako bezpečnostný poradca súkromným firmám a spolupracoval aj so štátnymi inštitúciami. Okrem tohto servisu sa venuje tiež publikačnej činnosti a poskytuje rozhovory zamerané na aktuálne otázky medzinárodného diania a geopolitiky, v ktorých prezentuje svoj analytický pohľad na vývoj krízových situácií vo svete. Pretože za dva roky od vydania jeho knihy „Jak přežít nejen teroristický útok“ sa vo svete udialo mnoho nových udalostí súvisiacich s problematikou jeho expertného záujmu, doplnil ju o nové poznatky a zaktualizoval ju, aby bola naozaj „Príručkou pre každého“ – ako sa to v podtitule knihy uvádza.

Kniha „Armáda nikoho: autonómne zbrane a budúcnosť vojny“ patrí medzi päť najlepších kníh v roku 2018, ktoré si vybral Bill Gates, pričom charakterizoval ju ako veľmi komplikovanú tému a ocenil autora za jasný a plynulý výklad zložitej problematiky. Knihu napísal Paul Scharre, riaditeľ Programu Technológie a národnej bezpečnosti v Centre pre novú americkú bezpečnosť; predtým slúžil ako veliteľ tímu prieskumníkov špeciálnych operácií americkej armády v Iraku a Afganistane a americká verejnosť ho pozná z článkov v periodikách, ako sú Wall Street Journal, Foreign Affairs a Politico. Na Slovensku vyšla kniha tohto roku v preklade pod názvom „Armáda strojov“, čo metaforicky vystihuje dimenziu autonómie robotov v prostredí vojenských operácií súčasnej armády. Treba si ju prečítať, pretože napriek zaužívanej predstave, že autonómne zbrane ešte len prídu, už niekoľko desaťročí existujú a používajú sa tzv. inteligentné, autonómne zacielené bomby a strely, používané napr. v konfliktoch na Strednom východe.

Keď som sa v roku 1959 po maturite rozhodol študovať žurnalistiku, mojím vzorom bol americký novinár a komentátor Walter Lippmann. Niektoré jeho komentáre z denníka New York Herald Tribune som poznal z komunistických denníkov Pravda a Rudé právo – boli to však iba tie, kde kritizoval politiku Bieleho domu alebo aktivity Spojených štátov na medzinárodnej scéne – ale našťastie som poznal aj iné Lippmannove komentáre, ktoré som počúval na rozhlasovej stanici Slobodná Európa. V čase mojich vysokoškolských štúdií a novinárskych začiatkov som ešte nepoznal Waltera Lippmanna ako politológa a filozofa, čo sa mi podarilo až oveľa neskôr – po roku 1989, keď padol komunistický režim a sloboda nám otvorila nielen brány ku konzumnej spoločnosti, ale aj svet myslenia bez obmedzení a limitov.