Kategória: Domáca politika

Kríza vo vzťahoch medzi koaličnými partnermi – podobne ako všeobecná vnútropolitická kríza na Slovensku – dostáva sa už za hranicu, kde možno bez preháňania hovoriť o tom, že niektorí koaliční politici ako keby podľahli atmosfére konšpiracionistických bludov, ktoré v dnešnej dobe šíria manipulátori na sociálnych sieťach – v niektorých prípadoch výdatne živených tzv. médiami hlavného prúdu. Už dlhší čas sa objavovali fámy, že hrozí zatknutie špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica, ba dokonca samotný Lipšic si dovolil špekulatívne tvrdenie, že bol sledovaný vozidlami Slovenskej informačnej služby. Dokonca predseda parlamentu Boris Kollár verejne nepriamo korigoval uvedenú verziu tvrdením, ktoré prevzal – podľa jeho vyjadrenia – z internetu, že Daniela Lipšica možno sledovalo Vojenské obranné spravodajstvo, čo je ešte väčší blud, pretože takáto inštitúcia na Slovensku už od roku 2012 na Slovensku neexistuje.

V súvislosti so súčasnou krízou vládnej koalície viacerí spomínajú aj meno bývalého prezidenta Andreja Kisku, ktorého poradcovia pred skončením jeho úradovania v Grasalkovičovom paláci nahovorili, aby sa dal na stranícku politiku a omámili ho víziou premiérskeho kresla. Už predtým bolo zrejmé, že popradský podnikateľ je politický analfabet a nie príliš chytrý človek, čo sa prejavilo aj vtedy, keď naletel jemu podobným podvodníkom blízkym podtatranskému podsvetiu. K prezidentskej kariére mu dopomohlo to, že časť voličov bola sklamaná politikou Roberta Fica a ďalšia časť nevidela na slovenskej politickej scéne inú dôveryhodnú tvár nekompromitovaného politika. Za týchto okolností Kiska pozliepal politicky a ideovo nesúrodý subjekt, ktorý podaktorých občanov oslovoval ani nie tak svojím programom, ale niektorými menami pozitívne známymi na verejnej scéne. Spomedzi nich sa tiež „ulakomil“ na výrečnú poslankyňu strany OĽaNO a „šibrinkoval jej pred nosom“ kreslom ministerky vnútra vo vláde, kde bude on premiérom.

Po tom všetkom, čo po tieto dni zažívajú občania Slovenskej republiky, nemôže byť nik prekvapený, že mnohí strácajú úctu k zákonom a právu i k autorite orgánov činných v trestnom konaní. Dokonca prezidentka republiky Zuzana Čaputová verejne vyjadrila prekvapenie nad zrušením obvinení bývalého riaditeľa Slovenskej informačnej služby Vladimíra Pčolinského, u ktorého ešte minulý týždeň senát Najvyššieho súdu SR, a predtým ďalšie dva jeho senáty nevideli dôvody na zrušenie väzby, a teda potvrdili dôvodnosť trestného stíhania Pčolinského. Doteraz desať sudcov posudzovalo zákonnosť, dôvodnosť trestného stíhania a dôvodnosť väzby Vladimíra Pčolinského na Najvyššom súde SR a Špecializovanom trestnom súde. Ale ich verdikty vôbec nemali konečný vplyv na rozhodnutie generálnej prokuratúry zrušiť obvinenia proti Pčolinskému a prepustiť ho z vyšetrovacej väzby.

Pred rokom – keď svet stál na prahu druhej vlny pandémie Covid-19 – americký filozof a ekonóm Francis Fukuyama uverejnil v časopise Foreign Affairs esej, v ktorej uviedol, že úspešnosť boja proti pandémii závisí od troch hlavných faktorov: kompetentného štátneho aparátu, dôveryhodnej vlády a efektívnych vodcov. Už vtedy si triezvo premýšľajúci ľudia na Slovensku uvedomovali, že naša krajina s nespoľahlivo fungujúcimi štátnymi inštitúciami, značne polarizovanou spoločnosťou a intelektuálne podvyživenými politikmi to nebude mať v podmienkach koronavírusovej krízy ľahké. V tom čase na čele vlády v Bratislave stál mentálne i psychicky narušený človek, ministerstvo zdravotníctva viedol manažérsky nekompetentný detský kardiológ a vo vláde im pokútne asistovali karieristickí politici bez primeranej skúsenosti so správou štátu. V priebehu druhej vlny pandémie sa občania presvedčili, že v parlamentných voľbách 29. februára 2020 vyjadrili dôveru politickým stranám, ktoré vôbec nedisponujú rozhľadenými osobnosťami, aké si vyžaduje aktuálna zložitá situácia.

Ministrovi vnútra Romanovi Mikulcovi sa zrejme roztriasli kolená, keď nedokázal vydať pokyn policajným funkcionárom, aby policajti zasiahli proti výtržníkom pred prezidentským palácom, ktorí obťažovali občanov a blokovali dopravu v centre hlavného mesta. Je zarážajúca nízka úroveň právneho vedomia niektorých policajných činiteľov, ako napríklad riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave Viliama Adamca, keď vyhlásil, že demonštranti len „pokojným spôsobom prejavovali svoje názory na situáciu v spoločnosti.“ Dokonca policajný viceprezident Robert Bozalka prejavil takú mieru drzosti voči občanom, že sa nebál klamať, keď hovoril, že „protest mala polícia pod kontrolou a nedošlo k ujme na životoch, zdraví a majetku.“ Prezidentka republiky Zuzana Čaputová sa mohla z okien svojho paláca na vlastné oči presvedčiť o tom, kam až vedie politika súčasnej koaličnej vlády a niektorých naozaj neschopných ministrov. Azda chápe, že za benevolenciou polície voči aktom agresívneho správania výtržníkov je strach ministra Mikulca a koaličných politikov, aby zákonom odôvodnený zásah polície nevyvolal ďalšie aktivity, ohrozujúce existenciu súčasnej vlády.

Prieskumy volebných preferencií politických strán naznačujú, že medzi opozičnými subjektmi má najviac sympatizantov strana Hlas-SD, ktorú založil bývalý premiér Peter Pellegrini. Zatiaľ stále najsilnejšia opozičná strana priťahuje ani nie tak svojimi programovými prioritami, ale kultivovanejšou formou komunikácie s voličmi a pokusmi racionálnejšie pristupovať k niektorým spoločenským problémom. Podarilo sa jej osloviť časť pôvodného elektorátu strany Smer-SD i sklamaných voličov iných politických strán, avšak Pellegriniho oportunistické taktizovanie pôsobí dojmom bezradnej dvojtvárnosti, čo sa prejavilo miernym poklesom istej náklonnosti potenciálnych voličov. Vzniká efekt neurčitosti, ako keby agenda strany Hlas-SD sa „scvrkla“ na tému referenda o predčasných parlamentných voľbách a permanentné odvolávanie ministrov koaličnej vlády. Pozitívny ohlas medzi niektorými budúcimi voličmi Pelleho strany nevyvolal ani fakt, že na protivládnej demonštrácii – kde sa prezentovali politici, ako Andrej Danko, Marian Kotleba, Milan Uhrík či Tomáš Taraba – nechýbali ani predstavitelia strany Hlas-SD Peter Kmec a Branislav Becík.

Už v marci 2020, keď predseda strany OĽaNO Igor Matovič prevzal od prezidentky Zuzany Čaputovej poverenie na zostavenie vlády, viacerí analytici upozorňovali, že vo vládnej koalícii budú mať prevahu populistickejšie strany. V tejto súvislosti komentátor Christian Heitmann – podobne ako iní pozorovatelia – verejne nastolil otázku, či sa „podarí vláde uchovať si zdravý rozum.“ Nielen opoziční politici, ale aj kritici predchádzajúcich vlád strany Smer-SD sa pozastavovali nad tým, že do Národnej rady Slovenskej republiky boli zvolení poslanci bez politických skúseností a primeraného intelektuálneho zázemia; pochybovali tiež o tom, či budúca koalícia pod vedením strany OĽaNO disponuje dostatočným odborným potenciálom kádrov na obsadenie funkcií v exekutíve, počínajúc vládou až po štruktúry ústredných orgánov štátnej správy. Zmene vlády naklonené médiá sa k tejto téme vyjadrovali pomerne dosť zdržanlivo a opatrne – azda v nádeji, že v nasledujúcom vývoji spoločnosti sa podarí spomínané negatíva prekonať.

Už v lete minulého roku viacerí epidemiológovia vo svete predpovedali, že pandémia Covid-19 prebehne v niekoľkých vlnách a tak skoro sa neskončí. Na Slovensku však konzílium odborníkov iba odovzdane „asistovalo“ intelektuálne podvyživenému premiérovi Igorovi Matovičovi pri šírení jeho primitívnej propagandistickej kampane, ktorej jediným výsledkom je skutočnosť, že naša krajina v porovnaní s populačne podobnými štátmi – ako sú napríklad Dánsko alebo Fínsko – je mierou úmrtnosti na Covid-19 podstatne na horšej úrovni. Premýšľajúci ľudia už vtedy postrehli, že máme hašteriacu sa a neschopnú vládu s nevzdelaným lídrom, ktorého nedávno bývalý sudca Ústavného súdu SR Ján Drgonec verejne označil za „nespôsobilý subjekt postihnutý duševnou chorobou či úplnou stupiditou.“ V apríli tohto roku vystriedal na poste predsedu vlády Matoviča politicky takmer bezfarebný Eduard Heger, kariérne závislý od svojho straníckeho vodcu.

Odborníci v niektorých vyspelejších krajinách už pred rokom varovali, že pandémia sa tak skoro neskončí. Upozorňovali vlády i verejnosť, že Covid-19 sa natrvalo „udomácni“ v ľudskom spoločenstve – podobne, ako napríklad chrípka, ktorá sa sezónne opakuje a jej vírus mutuje, takže si vyžaduje každoročné očkovanie. Dnes sa dostávame do situácie, keď sa minuloročné prognózy začínajú hrozivo napĺňať a epidemiológovia za najúčinnejší prostriedok ochrany pred šírením koronavírusovej nákazy považujú očkovanie. Nie všetci ľudia – ani experti – sa bez výhrad zhodujú v názore na účinnosť očkovania. Pritom časť z nich vyslovuje obavy, či s vakcináciou nie sú spojené nielen aktuálne vedľajšie negatívne účinky – ba dokonca ohrozenie života – ale aj nepriaznivé dlhodobé efekty pôsobiace na ľudský organizmus. Avšak doterajšie skúsenosti s vakcináciou proti nákaze Covid-19 potvrdzujú, že očkovanie poskytuje ochranu zaočkovaným a vytvára kolektívnu imunitu populácie.

Zatiaľ čo predseda vlády Eduard Heger sa pokúša svojimi neohrabanými vyhláseniami šíriť optimistickú náladu – hoci jedna z vládnych strán sa mu rozpadá takmer pred očami a druhá aj za podpory tajnej služby vedie „hybridnú vojnu“ proti niektorým predstaviteľom orgánov činných v trestnom konaní – podaktorí analytici i médiá tzv. hlavného prúdu sa pokúšajú zmierniť obavy, že koaličné šance znovu získať v očiach verejnosti nenávratne stratené pozície nie sú ešte celkom stratené. Neznepokojuje ich ani tak agresívna propagandistická kampaň predsedu strany Smer-SD Roberta Fica, ako volebné preferencie Pellegriniho strany Hlas-SD, ktoré si trvale udržiavajú úroveň nad 20 %, teda postavenie potenciálne najsinejšej politickej strany. Vládny tábor sa zatiaľ utešuje tým, že do parlamentných volieb vo februári 2024 je ešte dosť ďaleko, aby sa chopili príležitostí zabrániť hroziacej volebnej porážke.