Kategória: Domáca politika

Odchod poslanca Juraja Krúpu z vládnej strany OĽaNO potvrdzuje hypotézu, prečo predseda strany SaS Richard Sulík po odstúpení od koaličnej zmluvy 6. júla dal premiérovi Eduardovi Hegerovi termín do konca letných prázdnin, aby bola uzavretá nová koaličná zmluva, podľa ktorej už nebude Igor Matovič členom vlády – inak podajú demisiu ministri nominovaní stranou SaS. Nie je vylúčené, že Sulík a jeho stranícki kolegovia kalkulovali s tým, že ak sa OĽaNO nevzdá ministerského kresla pre Matoviča, v takom prípade môžu racionálnejšie uvažujúci poslanci OĽaNO opustiť poslanecký klub najsilnejšej vládnej strany a tým prinútiť koalíciu, aby sa rozhodla, či je pre ňu politicky únosné, aby Igor Matovič naďalej sedel v ministerskom kresle. Ale zdá sa, že tri týždne nestačili na to, aby si koaliční partneri SaS uvedomili vážnosť situácie, ktorej vyriešenie predurčí nielen osud Hegerovej vlády, ale aj ich budúcnosť na slovenskej politickej scéne.

Najnovšia koaličná kríza na Slovensku – ktorú iniciovala strana Richarda Sulíka – vyvolala infláciu interpretácií jej pôvodu, ba dokonca nie zriedka sa vyskytujú aj také vysvetlenia, že jej príčinou je osobná rivalita predsedu SaS a predsedu strany OĽaNO Igora Matoviča. Ak sa k takému zjednodušeniu dopracovali povrchní novinári, nie je to až tak prekvapujúce, ale ak to tvrdia koaliční lídri ako Boris Kollár či Veronika Remišová, tak je to vizitka ich primitívneho vnímania politiky, čo potvrdili už predtým svojou kariérou na slovenskej politickej scéne. Aktuálnu situáciu výstižne charakterizoval možno jeden z najinteligentnejších politických predstaviteľov hnutia Verejnosť proti násiliu, ktorý konštatoval, že táto vládna koalícia „je nekompetentná, nevzdelaná, nesúdržná, každý v nej pracuje na vlastné tričko, jeden proti druhému.“ A práve v takýchto súvislostiach vyniká postava ex-premiéra a teraz ministra financií Igora Matoviča, považovaného aj Sulíkom za jednu z hlavných príčin neúspešného vládnutia koaličného „zlepenca.“

Nad politikmi vládnej koalície sa vznáša „prízrak“ predčasných parlamentných volieb, hoci je to skôr opozičná „fatamorgána,“ i keď každý nasledujúci deň pokračovania súčasnej vlády naznačuje, že sa táto optická ilúzia čoraz viac blíži skutočnosti. Predseda preferenčne najsilnejšej vládnej strany SaS Richard Sulík „simuluje“ odchod z koalície, aby prinútil premiéra Eduarda Hegera k odstráneniu z kabinetu ministra financií Igora Matoviča; robí to však predovšetkým z toho dôvodu, aby prezentoval gesto svojim potenciálnym voličom, ktorý od neho očakávajú, že zbaví vládu bremena predsedu najsilnejšej parlamentnej strany, každým dňom potápajúcej sa ku dnu. Sulík sa odhodlal k demonštratívnemu gestu, pretože sa zrejme obáva, že ďalšia koexistencia s Matovičom vo vládnom kabinete by mohla ublížiť volebným preferenciám SaS.

Slovenská politická scéna pripomína arénu treťotriedneho cirkusu, kde sa to hemží klaunmi a škriekajúcimi opicami, ktoré patria, žiaľ, k najväčším atrakciám tohto cirkusu. Možno niekomu sa môže zdať toto metaforické prirovnanie neadekvátne a azda aj urážlivé – a tak pre pochopenie nech si spomenie na vystúpenia niektorých koaličných i opozičných politikov v parlamente, nenáležité vyjadrenia podaktorých na tlačových konferenciách alebo slaboduché vyjadrenia na sociálnych sieťach. Žiaľ, vulgárnosť, primitivizmus a plytké banality tak zanešvárili verejný priestor, že mnohí ľudia tieto defekty berú už ako prirodzený jav v politike, ba tolerujú ich aj v mediálnej sfére, kde mnohí silu vecných argumentov nahrádzajú silnými slovami. Spoločenská atmosféra je otrávená krčmovou hantírkou, čo bráni serióznej diskusii i vecným polemikám o riešení akútnych problémov, ktoré prináša súčasná doba.

Deštruktívna politika expremiéra – v súčasnosti ministra financií – Igora Matoviča vystupňovala konflikty vo vládnej koalícii a Slovensko sa ocitlo v bezvýchodiskovej situácii. Opozičná strana Smer-SD ponúka východisko usporiadaním referenda o predčasných parlamentných voľbách, čo nemožno považovať za reálne riešenie. Je to skôr manipulatívne propagandistické gesto, ktoré prehĺbi spoločenské napätie, ale neposkytne krajine šancu, aby sa zbavila nekompetentných politikov súčasnej vládnej garnitúry a kormidlo štátu prebrali osobnosti, hodné postavenia ústavných činiteľov. Žiaľ, trochu jednoduchší ľudia, sklamaní politikou súčasnej vlády, ochotne podporia každú zmenu v ministerských kreslách v domnienke, že nová vládna garnitúra sa dokáže kompetentnejšie vyrovnať so zložitými problémami, ktoré teraz prinášajú geopolitické otrasy spôsobené Putinovou vojnou na Ukrajine.

Žabo-myšia vojna medzi vládnou koalíciou a opozíciou kvôli požiadavke na väzobné stíhanie Róberta Fica – ale aj medzi poslancami vládneho tábora – demonštrovala mizériu slovenskej politickej kultúry. Práve kvôli pochybnostiam, či nedochádza k zneužitiu prostriedkov trestného práva a či nejde o zámerné politické zasahovanie do fungovania zákonodarnej moci, občania boli niekoľko dní svedkami niekedy až primitívnej polemiky o tom, ako by mal parlament postupovať v prípade vydania poslanca Fica orgánom činným v trestnom konaní na vyšetrovanie vo väzbe, aby nemohol ovplyvňovať svedkov skutkov, z ktorých bol obvinený. V takomto kontexte sa žiada uviesť názor prominentného ústavného právnika Petra Kresáka, ktorý k téme väzobného stíhania Fica vyjadril odôvodnené pochybnosti, „ako by sa teraz dali ovplyvňovať svedkovia, ktorí už boli vypočutí, a navyše ide o skutky z minulosti.“

Uznesenie  policajného vyšetrovateľa o trestnom stíhaní a obvinení predstaviteľov opozície Róberta Fica a Róberta Kaliňáka vyvolalo rôzne ohlasy, ale podstatné nie sú názory politikov či novinárov, ktorých vedomosti z oblasti trestného práva sú asi na takej úrovni, ako ich znalosti o fyzikálnych princípoch fungovania Veľkého hadrónového urýchľovača častíc v CERN-e. O to viac si zaslúžia pozornosť reakcie na „kauzu“ v kvalifikovanej právnickej obci, kde viacerí kriticky poukázali na to, že trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny v kontexte s uvádzanými zisteniami možno považovať za vykonštruovaný. Verejne na tento defekt upozornili experti z oblasti trestného práva naslovovzatí: dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského Eduard Burda a dlhoročný policajný vyšetrovateľ, bývalý generálny riaditeľ Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru generál Jaroslav Ivor, ktorý pôsobil ako dekan na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy a prednášal tiež na Akadémii Policajného zboru v Bratislave.

Politická atmosféra na Slovensku, v ktorej prebiehala krátka spoločenská diskusia o obrannej dohode s USA o letiskách Kuchyňa a Sliač, ako aj jej schvaľovanie v Národnej rade Slovenskej republiky, je zrkadlovým odrazom ostrých politických protirečení medzi súčasnou vládnou koalíciou a opozíciou. Verejná polemika o tejto dohode ukázala pokrytectvo a demagogické zavádzanie politikov vládneho i opozičného tábora. Predsa sa dobre pamätáme, že dohoda sa začala pripravovať za vlády Petra Pellegriniho, ktorý v súvislosti s americkou ponukou investovať do letísk v Kuchyni a na Sliači povedal, že ak sa podarí vyrokovať pre Slovensko výhodnú dohodu, „peniaze by sme mohli prijať.“ V apríli 2019 vtedajší minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák rokoval o dohode vo Washingtone s poradcom amerického prezidenta Donalda Trumpa pre národnú bezpečnosť Johnom Boltonom a s námestníkom ministra zahraničných vecí USA Johnom Sullivanom. Do procesu príprav dohody bol zainteresovaný vtedajší slovenský veľvyslanec vo Washingtone Peter Kmec, ktorý v súčasnosti je poslancom parlamentu za stranu Hlas-SD.

Analytické bilancie uplynulého roka na politickej scéne Slovenska i prognózy vývoja v roku 2022 u väčšiny komentátorov vyústili do konštatovania – ktoré sformuloval jeden z bývalých politikov Verejnosti proti násiliu – „ak sa má niečo zmeniť k lepšiemu, musí nevyhnutne odísť Igor Matovič, lebo taký nezodpovedný politik tu po roku 1989 ešte nebol.“ Takáto zmena figúr na našej politickej šachovnici je nereálna, a preto nemožno ani očakávať, že nadchádzajúci rok prinesie občanom Slovenskej republiky zásadné pozitívne zmeny. Pochybnosti o politických kvalitách predsedu strany OĽaNO potvrdil samotný Igor Matovič svojimi vyjadreniami v televízii TA3, kde okrem iných deštruktívnych vyhlásení nevynechal kritiku Richarda Sulíka i jeho strany SaS a nezabudol uštedriť kritické lekcie prezidentke Zuzane Čaputovej za spochybňovanie autority premiéra Eduarda Hegera i jeho vlády. Matovič vidí za tým traumu hlavy štátu, že „jej strana Progresívne Slovensko sa nedostala do parlamentu.“ Obsah a tón Matovičovej verejnej komunikácie svedčia o tom, že pravdu majú jeho kritici, podľa ktorých jeho intelektuálne a mentálne vybavenie predstavujú neprekonateľnú prekážku konštruktívneho riešenia aktuálnych spoločenských problémov.

Politici vládnej koalície už cítia, že strácajú pôdu pod nohami a robia všetko preto, aby vývoj smerujúci k ich volebnej porážke v najbližších parlamentných voľbách nejakým spôsobom zastavili. Rozhadzujú na všetky strany nie sociálne „balíčky,“ ale balíky, aby si kúpili hlasy  niektorých sklamaných voličov. Posledným prejavom ich slabosti je zrušenie výberových konaní na post policajného prezidenta i riaditeľa Úradu inšpekčnej služby, čo by malo pomôcť neschopnému ministrovi vnútra Romanovi Mikulcovi, keď sa neosvedčí dočasne nominovaný policajný prezident Štefan Hamran a bude potrebné namiesto neho dosadiť inú figúru. Nie je to veľmi múdre riešenie, pretože občania si veľmi dobre pamätajú, ako líder OĽaNO ešte ako opozičný politik zúrivo bojoval za to, aby najvyšší šéf polície nebol politický nominant ministra vnútra, ale skúsený policajný funkcionár preverený vo výberovom konaní uznávanými profesionálnymi a spoločenskými autoritami.