Kategória: Domáca politika

Slovensko vstupuje do roku prehlbujúcich sa vnútropolitických komplikácií a neistoty, ktoré pramenia predovšetkým v mizérii jeho politickej reprezentácie. Až na niektoré výnimky táto charakteristika platí pre vládnych i opozičných politikov, ktorí svojou intelektuálnou úrovňou, mentálnym vybavením, vzdelaním i politickou praxou nezodpovedajú kritériám, aké sa v zavedených demokraciách uplatňujú voči ústavným činiteľom. Je pravda, že aj tam sa vyskytujú výnimky z tohto pravidla, ale nedosahujú takú mieru, akú sme v poslednom období zažili na Slovensku. Na ilustráciu stačí si porovnať úroveň parlamentnej kultúry v krajine pod Tatrami a v Čechách, kde napríklad kvalita parlamentnej debaty neklesá na štandard IV. cenovej skupiny, ako sa to niekedy stáva na zasadnutiach najvyššieho zákonodarného orgánu Slovenskej republiky. A to nie je jediný príklad zaostalosti slovenských politických elít, ktorým občania prejavujú svoju dôveru tým, že im vo voľbách dávajú svoj hlas.

Slovensko si pripomína tridsiate výročie samostatnej štátnosti, ale politické pomery v krajine nenapĺňajú mnohých optimizmom, resp. uspokojením, že máme stabilný demokratický štát, ktorý spravuje kompetentná a efektívne fungujúca vláda. Prevláda pocit chaosu a neistoty, ako Slovenská republika prekoná nadchádzajúce obdobie geopolitických otrasov, energetických šokov a ekonomicko-sociálnych defektov, sprevádzajúcich otrasy globálnych štruktúr. O dva mesiace budú tomu už tri roky, čo si väčšina občanov zvolila vládu, ktorú v prevažujúcej miere vytvorili polovzdelanci, ľudia so sploštenou čierno-bielou spoločenskou optikou a tiež s trochu jednoduchším vnímaním zložitosti systému vládnutia v demokracii. V parlamente sa ocitli osoby, ktoré nedisponujú kvalifikovaným politickým úsudkom a ani úrovňou inteligencie, aká sa očakáva od verejného činiteľa na zodpovednom poste.

Analytici a komentátori, ktorí sa pokúšajú nájsť recepty na mizériu slovenskej politickej scény, vymýšľajú rôzne riešenia a špekulujú nad krkolomnými variantmi, ako dostať krajinu z permanentnej vnútropolitickej krízy. Viacerí za hlavného vinníka tohto stavu označujú predsedu strany OĽaNO Igora Matoviča, čo možno považovať za prílišné zjednodušenie situácie. V štandardnej demokracii so všeobecne uznanými pravidlami politickej kultúry by takýto intelektuálne podpriemerný a kultúrne plytký človek sotva mohol uplatňovať tak zásadný mocenský vplyv, pretože by mu to jeho partneri neumožnili. V takomto kontexte zodpovednosť za Matovičovo primitívne počínanie s mimoriadne zhubnými spoločenskými dôsledkami nesú jeho koaliční kolegovia, medzi ktorými iba predseda strany SaS Richard Sulík sa dokázal vzoprieť štýlu Matovičovej politiky a poukázať na jeho defekty.

Kto dôverne pozná vývoj na slovenskej politickej scéne a pamätá si pôsobenie Igora Matoviča od jeho vstupu do Národnej rady Slovenskej republiky, nepovažuje za prekvapujúce, ako dehonestujúco skončila vláda Eduarda Hegera. Žiada sa podotknúť, že premiér Heger bol iba bábkou ovládanou Matovičom. Chýbal mu intelektuálny rozmer vysokého ústavného činiteľa a tomu primeraná spoločenská autorita. Predseda hnutia – či politickej strany ? – OĽaNO nevynikal vzdelanosťou ani kultivovanosťou verejného prejavu, čo nebýva u populistických politikov zriedkavé. Kariéru v politike urobil vďaka defektom a prešľapom  režimu Róberta Fica, ktorý viac než intenzívnou mierou prispel k tomu, aby sa na Slovensku vytvorili podmienky pre šírenie korupcie, klientelizmu a partokracie,  zakorenených ešte v ére exekutívy Vladimíra Mečiara a – žiaľ – petrifikovali sa aj v nasledujúcich obdobiach úradovania striedajúcich sa vlád.

Správu prezidentky Zuzany Čaputovej o stave republiky prednesenú v parlamente komentovali analytici ako kriticky umiernenú, pretože sa v nej často vyhýbala priamej kritike aktuálnych neduhov slovenskej politickej scény. Niektorí sa pokúšali hlavu štátu ospravedlňovať tým, že sa snaží nevnášať do spoločnosti konflikt. Dokonca jeden z jej advokátov – vystupujúci v úlohe analytika – tvrdil, že „polarizácie máme viac ako dosť a na problémy chce poukázať tak, aby forma neprekryla obsah.“ Akosi im uniká fakt, že Zuzana Čaputová za tri a pol roka v prezidentskom úrade nie príliš často preukázala náležitú schopnosť využívať možnosti dané jej ústavou, aby zásadným spôsobom zasiahla do kritickej situácie, keď politici nekonali v zhode s objektívnym spoločenským záujmom. Možno to súvisí aj s tým, že ju obklopujú v prevažujúcej miere poradcovia, poplatní marketingovému oportunizmu – trpiaci deficitom politických skúseností, aké sa od nich očakávajú, keďže prezidentka začala vykonávať svoj úrad bez predchádzajúcej praxe v politike.

Slovensko je semenišťom populizmu, na ktorom sa priživujú politické strany bez ohľadu na to, akou ideológiou sa oháňajú alebo čo vyčítajú svojim súperom ako prejav populizmu. Populizmus, ak to nie je iba nadávka, je reakciou na určité spoločenské deformácie, pričom jeho podstata spočíva v takom zjednodušení ich koreňov, ako aj riešení, ktoré sa javia na prvý pohľad i trochu jednoduchšiemu človeku pochopiteľné. Orgie populizmu zažívame na sociálnych sieťach – napríklad na Facebooku – kde rétoricky nadaní manipulátori prezentujú pútavým spôsobom polopravdy alebo zdanlivo logické konštrukcie zložitých spoločenských problémov. Populizmu sa nevyhýbajú ani médiá, ktoré dobromyseľne – azda i z nevedomosti asistujú populistickým politikom pri šírení ich programov zameraných proti vládnym elitám, bohatým a privilegovaným vrstvám.

Výsledky nedávnych komunálnych volieb na Slovensku sa interpretujú rôzne. Ako obvykle predstavitelia politických strán ich vykladajú po svojom – aj keď ich politický subjekt svojimi percentami príliš neoslnil, nedokážu si to úprimne priznať a servírujú minimálne polopravdy. Avšak ani analytici sa nesnažia o objektívny pohľad na čísla z volebných urien, ale z volebnej faktografie si predovšetkým vyberajú taký záver, ktorý má najbližšie k ich predstave o tom, ako by mala vyzerať politická realita podľa ich konštrukcií. Napriek všetkým takýmto skresleniam možno pozornosť upriamiť na fakty, ktoré sa tak ľahko prekrútiť nedajú a teda naznačujú, v akom stave sa nachádza politická nálada spoločnosti. Obrazne možno konštatovať, že komunálne voľby na Slovensku v roku 2022 boli akýmsi „lakmusovým papierikom,“ ktorý do určitej miery ukázal, ako by mohli dopadnúť parlamentné voľby v roku 2024. Pred pár dňami to vyjadril politológ Juraj Marušiak slovami: „Môže to naznačovať, ako sa bude uberať budovanie koalícií v budúcnosti.“

Pomaly pribúda na Slovensku viac a viac ľudí  s ubúdajúcou schopnosťou orientovať sa v spoločenskej kríze, ktorá sa nezačala – ako sa mnohí mylne domnievajú – nástupom vlády Igora Matoviča. „Červený koberec k moci“ prestieral totiž tomuto mentálne narušenému a intelektuálne podpriemernému populistovi Robert Fico, ktorého v súčasnosti nie málo ľudí považuje za záchrancu krajiny. Niektorí primitívne uvažujúci politici – napríklad v strane Sloboda a Solidarita – teraz tvrdia, že „najväčší problém Slovenska je dnes minister financií Igor Matovič.“ Pripúšťajú, že krajnou možnosťou, ako sa zbaviť Matoviča, by boli aj predčasné voľby, ale ak by Matovič nebol vo vláde, stále podľa nich existuje šanca, aby parlament dovládol do riadnych volieb. Akosi sa žiadnemu z politikov „napravo od stredu“ nechce do predčasných parlamentných volieb – možno v nádeji, že si do februára 2024 udržia vládne kreslo, alebo dokonca čas im poskytne akú-takú šancu znovu si získať sympatie voličov, ktoré ubúdajú ako topiaci sa sneh pod lúčmi jarného slnka.

Niektorí koaliční politici strašia návratom Roberta Fica a predčasných parlamentných volieb sa boja ako „čert svätenej vody.“ Realistickejšie uvažujúci analytici vidia, že Slovensko potrebuje stabilnú a kompetentnú vládu, a preto uvažujú nad rozličnými alternatívami budúceho usporiadania podielu relevantných politických síl na zložení exekutívy, ktorá by mala čo najskôr vzísť z parlamentných volieb, aby sa krajina nepotácala v neistote a provizórnych riešeniach. Nikto seriózne nekalkuluje s Robertom Ficom – ktorého politika priviedla k moci  politický novotvar OĽaNO – tiež nie s Igorom Matovičom, pôvodcom politických bizarností, aké Slovensko nezažilo ani v období Vladimíra Mečiara. Prieskumy volebných preferencií opakovane „veštia“ výsledky budúcich parlamentných volieb v percentách inšpirujúcich najrozličnejšie hlavolamy o tom, kto sa bude podieľať na vytváraní vlády, keď súčasný kabinet Eduarda Hegera zmizne v prepadlisku dejín.

Slovensko sa odchodom strany Sloboda a Solidarita z exekutívy posunulo do ďalšej etapy vládnej krízy. Hlavní aktéri katastrofálnej situácie na domácej scéne sa však  správajú tak, ako keby krajina nestála pred historickou skúškou jej schopností prekonať katastrofu, ktorú predstavuje najväčší geopolitický konflikt od čias skončenia II. svetovej vojny s jeho sprievodnými negatívami v ekonomike, energetike a ich zdrvujúcimi dopadmi v sociálnej sfére. Podľa vyjadrenia predsedu strany SaS Richarda Sulíka po demisii,  ako koaliční partneri sa cítili „spoluzodpovední za to, ako jeden človek gniavi krajinu.“ Takto hutne vyjadril svoj názor na ministra financií a predsedu strany OĽaNO Igora Matoviča, ktorý je najmenej dôveryhodným politikom vládnej koalície a hlavnou príčinou rozhodnutia strany SaS nepodieľať sa ďalej na moci so zreteľom na zhubný vplyv Matoviča na prijímanie vládnych rozhodnutí.