Kategória: Domáca politika

Nová vláda Petra Pellegriniho nie je síce „svetielko na konci tunela“, ale môže sa stať iskričkou nádeje, že vnútropolitická kríza na Slovensku sa bude vyvíjať civilizovaným spôsobom. Predovšetkým sa žiada uviesť, že opozícia nový kabinet nepovažuje za svoj úspech – hoci tam chýbajú Robert Fico a Robert Kaliňák – pretože riešenie prezidenta Andreja Kisku neotvára opozícii priamu cestu k moci. Manipulátori verejnej mienky budú ďalej pokračovať vo svojich aktivitách a zavádzať občanov, ktorí naozaj túžia po tom, aby sa zastavila rakovina korupcie, rozmáhajúce sa klientelistické praktiky a stranícky protekcionizmus vo všetkých politických farbách. Netrpezliví politickí karieristi sa budú ďalej niesť na vlnách populizmu a vyvolávať v sklamaných občanoch ilúzie, že parlamentné voľby v roku 2020 – alebo už 8. septembra 2018 prevratne zmenia situáciu na Slovensku a otvoria priestor riešeniam pálčivých spoločenských problémov.

Žiada sa začať konštatovaním, že vraždu Jána Kuciaka a jeho snúbenice sa určite s najväčšou pravdepodobnosťou nepodarí vyšetriť. K odhaleniu páchateľov – či páchateľa – môže viac-menej priviesť iba náhodná okolnosť, čo je názor skúsených odborníkov, doložený overenými štatistickými údajmi a skúsenosťami kriminalistov a kompetentných bezpečnostných expertov. V takomto kontexte je zavádzaním verejnosti akcentovanie požiadavky, že vražda musí byť vyšetrená a podmienkou jej vyšetrenia sú personálne zmeny v polícii. Požiadavka na personálne zmeny v policajných štruktúrach môže byť motivovaná inými súvislosťami a dôvodmi, ktoré s vraždou novinára a jeho partnerky nesúvisia, ale inak opakované zdôrazňovanie tejto požiadavky možno považovať iba za prostriedok manipulácie verejnosti v rámci boja o moc v štáte.

Kritici i prívrženci vlády Roberta Fica sa väčšinou zhodujú v názore, že demisia vicepremiéra a ministra vnútra Roberta Kaliňáka mala prísť oveľa skôr, aby pomohla zmierniť mieru konfrontácie medzi vládnou koalíciou a opozíciou a zabrzdiť upadajúcu autoritu strany Smer-SD. Manévrovanie okolo Kaliňákovej osoby najviac poškodilo stranu Most-Híd, kde opakovane zaznela požiadavka, aby Kaliňák uvoľnil svoje kreslo a umožnil tak prežitie Ficovej vlády. Premiér Fico nedokázal prekonať obavy, že odchod Kaliňáka poskytne opozícii príležitosť, aby ďalej stupňovala tlak na vládu a povzbudí ju k frontálnemu útoku, aký sa začal – ale za iných okolností – práve teraz. A možno mal aj iné dôvody, pre ktoré tak zaťato držal svojho „korunného princa“ až do poslednej chvíle a podcenil mieru politického rizika nielen pre neho osobne, ale aj pre stranu Smer-SD.

Vláda Róberta Fica ešte nepadla, koalícia sa drží, ale aj tak krajina žije v politickej atmosfére, poznačenej očakávaním predčasných parlamentných volieb, ktoré avizuje opozícia za asistencie prezidenta republiky. Opoziční politici nie sú si istí v tom, či sa im podarí zvíťaziť v riadnych parlamentných voľbách v roku 2020, a preto rozpútali stupňujúce sa nátlakové akcie, aby prinútili koaličných partnerov strany Smere-SD kapitulovať a pristúpiť na požiadavky opozície. Zatiaľ vládne iba bezbrehá politická hystéria, manipulované médiá a iba sem-tam sa dostanú k slovu triezvo uvažujúci analytici, ktorí upozorňujú akoby „z reťaze odtrhnutých populistov“, že slovenská spoločnosť je extrémne rozdelená na dva proti sebe stojace tábory, takže predčasné voľby môžu priniesť viac problémov ako upokojujúcich riešení.

Vražda novinára Jána Kuciaka nebola iba atentátom na slovenskú investigatívnu žurnalistiku, ale aj atentátom na vládu Róberta Fica, čo možno usudzovať z demisie ministra kultúry Mareka Maďariča a očakávaného vyostrenia vzťahov vo vládnej koalícii, ako to naznačujú niektoré aktuálne stanoviská predstaviteľov strany Most-Híd. Opozícii poskytla vítanú príležitosť, aby zintenzívnila ofenzívnu obvinení proti Ficovej vláde aj za to, čo nespáchala, ale – a to je prirodzené – nesie za to politickú zodpovednosť. Strana Smer-SD sa ocitla v defenzívnej pozícii, z ktorej už nemožno vymanévrovať aspoň do patového pomeru síl, ako to ešte vyzeralo pár dní po neúspechu kandidátov Smer-u v novembrových župných voľbách minulého roku.

Britský časopis The Economist venoval pre dvoma týždňami pozornosť nárastu populizmu v Európe, pričom o Slovenskej republike v tejto súvislosti padla zmienka len okrajovo. Vlastne bolo spomenutá iba v infografike nadácie European Progressive Studies, znázorňujúcej mapu Európy – a medzi politickými subjektmi populistického typu na Slovensku sa uvádzali: Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, Ľudová strana Naše Slovensko, Sme rodina Borisa Kollára a Slovenská národná strana, ktorá sa zriedkakedy ocitne v takejto politologickej kategórii.

Parlamentné voľby na Slovensku budú až o dva roky, ale niektorí opoziční politici už teraz deklarujú svoje volebné víťazstvo a v médiách tzv. hlavného prúdu sa objavujú mená budúci predstaviteľov novej exekutívy. Niektoré z uvedených mien vyvolávajú úsmevný otáznik, ako napríklad zmienka o Veronike Remišovej, ktorá by mohla byť ministerkou zahraničných vecí a európskych záležitostí v kabinete Richarda Sulíka – ak treba brať vážne tzv. tieňovú vládu, predstavenú v novembri minulého roku šéfom OĽaNO Igorom Matovičom

Už niekoľko týždňov kolujú v médiách i v politických kuloároch dohady a špekulácie o tom, či prezident republiky Andrej Kiska bude znovu kandidovať na post hlavy štátu. Pred niekoľkými mesiacmi neexistovali v tomto smere žiadne pochybnosti, ale vyostrenie politického konfliktu medzi vládnou stranou Smer-SD a prezidentom inšpirovalo niektorých k úvahám, či Kiska sa nenechá odradiť potenciálnym odhalením ďalších kompromitujúcich okolností z jeho podnikateľskej minulosti a z toho dôvodu nevstúpi do opakovaného súboja o miesto v Grasalkovičovom paláci. Zatiaľ možno usudzovať, že prezident iba z taktických dôvodov doteraz verejne nepotvrdil svoj záujem vo svojej funkcii pokračovať.

Otvorená vnútrostranícka kritika z úst ministra kultúry Mareka Maďariča naznačovala svieži závan vo vládnej strane Smer, ale jeho nedávne verejné vyjadrenia vyvolávajú dojem, že vidí iba jednu stránku defektných javov v slovenskej politike. Možno s ním súhlasiť, že aktuálny konfliktný vzťah medzi exekutívou a hlavou štátu začína pripomínať konfrontáciu medzi vládou Vladimíra Mečiara a prezidentom Michalom Kováčom. Na druhej strane sa však zdá nepochopiteľná Maďaričova zhovievavosť voči niektorým Kiskovým postojom a vyjadreniam, ktoré by si ako prezident Slovenskej republiky nemal dovoliť.

Bývalý dvojnásobný predseda vlády a jeden z reformátorov slovenskej ekonomiky Mikuláš Dzurinda sa opakovane pripomína verejnosti a v médiách naznačuje, že s politikou neskončil, čo v kontexte jeho ďalších vyjadrení vyznieva ako signál, že je pripravený znovu vstúpiť do arény vnútropolitických zápasov o moc. Možno ho k tomu povzbudil aj mentálny stav súčasných predstaviteľov opozície, ktorí sa už dlho pokúšajú „vyhodiť zo sedla“ premiéra Róberta Fica, ale počínajú si nie príliš obratne a poznať na nich nedostatok politickej inteligencie a plytkosť ich argumentov, poplatných cudzím vzorom.