Kategória: Domáca politika

Občianske iniciatívy na námestiach odštartovali podpisovú kampaň za referendum, ktoré by malo vyústiť do predčasných parlamentných volieb. Pôvodne s nápadom na usporiadanie predčasných volieb vyšli opozičné strany SaS, OĽaNO a Sme rodina ešte začiatkom marca. Dokonca sa zhodli na tom, že do Národnej rady Slovenskej republiky predložia návrh ústavného zákona o skrátení aktuálneho volebného obdobia, pričom počítali s konkrétnym termínom predčasných volieb: 8. septembra 2018. Reorganizácia vlády – vrátane zmeny na poste premiéra – zmarila zámer opozície, ktoré sa spoliehala, že na schválenie ústavného zákona sa jej podarí získať hlasy niektorých poslancov z tábora vládnej koalície, medzi nimi z poslaneckého klubu strany Most-Híd.

Najväčšia vládna strana Smer-SD prežíva krízu, čo signalizovali už výsledky župných volieb v novembri minulého roku. Strana však nedokázala odvtedy preukázať kritickú sebareflexiu, ktorá si vyžadovala odvahu pozrieť sa do zrkadla a bezohľadne sa porátať so všetkým, čo ju politicky i morálne poškodzuje a značne uberá jej voličský potenciál. Ani stranícky snem Smer-u 9. decembra 2017 v Martine nepriniesol takú zásadnú zmenu, ktorá by ovplyvnila voličský potenciál strany a revitalizovala jej programovú agendu tak, aby zobrala vietor z plachát opozície. Predsedovi strany Smer-SD Robertovi Ficovi akosi uniklo, že pribúda občanov, ktorí túžia po tom, aby sa zastavila rakovina korupcie, rozmáhajúce sa klientelistické praktiky a stranícky protekcionizmus vo všetkých politických farbách. Zostal v zajatí konfrontačného stereotypu a politickú stratégiu koncentroval do doktríny tzv. sociálnych balíčkov.

Verejne prednesené kritické vyjadrenia predsedu Slovenskej národnej strany Andreja Danka na adresu premiéra Petra Pellegriniho potvrdzujú názor, že SNS sa snaží získať voličov, ktorých stráca strana Smer-SD – a súčasne si pripravuje pôdu, aby mohla participovať na vláde Richarda Sulíka, ak sa v najbližších parlamentných voľbách vytvorí vhodná politická konštelácia. Keby išlo iba o to, aby sa riešili námietky, ktoré Danko vyslovil pred novinármi na tlačovej konferencii, v takom prípade nepotreboval na uvedený účel verejné fórum, ale mohol kritiku voči Pellegrinimu prezentovať na zasadnutí koaličnej rady alebo osloviť priamo premiéra a vydiskutovať si s ním všetky pochybnosti v dôvernom rozhovore medzi štyrmi očami. Teatrálny prístup ku komunikácii s koaličným partnerom naznačuje, že Andrej Danko odštartoval proces dištancovania sa od Smer-u, aby nebola jeho SNS spájaná s „hriechmi“ a chybami vládnej strany Roberta Fica.

Škandalózne problémy s prideľovaním dotácií farmárom a tiež s pochybným nájmom poľnohospodárskych pozemkov na východnom Slovensku – ktoré sa však netýkajú iba tohto regiónu – znovu pripomenuli to, čo zjednodušene pomenúvame „bratislavo-centrizmus.“ Inak povedané – exekutíva a ústredná administratíva v Bratislave situáciu v štáte vníma tak, ako sa javí optikou ministerských kancelárií, ústredných orgánov štátnej správy a straníckych centrál, kde sa známym a partajným protežantom prideľujú privilégiá a kde sa rozhoduje o tom, kam potečú finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu i dotácie z eurofondov. Nie je to stranícky špecifický jav, teda na Slovensku sa to deje bez ohľadu na to, aká vláda je pri moci.

Pouličné protestné demonštrácie na Slovensku signalizujú, že v najbližších parlamentných voľbách môže dôjsť k zmenám v zložení parlamentu a následne aj k vzniku koaličnej vlády, v ktorej by sa kormidla exekutívy chopila súčasná opozícia. Už pred pol rokom sa však objavili pochybnosti, či je opozícia pripravená efektívne vládnuť a spravovať krajinu tak, ako si to aktuálny stav spoločnosti a pomery v Európskej únii vyžadujú. Po odchode Roberta Fica z postu predsedu vlády a zmenách na niektorých ministerských kreslách podobných pochybností pribudlo. Pritom sa žiada zdôrazniť, že nepochádzajú z vládneho tábora, ale od premýšľajúcich prívržencov opozície, ktorí – povedané slovami nedávneho poslanca Národnej rady Slovenskej rady Františka Šebeja – nepovažujú „nenávisť a zlosť za politickú agendu.“

Politická kríza iniciovaná vraždou Jána Kuciaka a jeho snúbenice vyhranila na Slovensku dva tábory, ktoré sa príliš čierno-bielo prezentujú ako výsledok konfliktu medzi opozíciou a vládnou koalíciou. Možno sa to takto javí v mocenskej rovine, ale je to trochu povrchné zjednodušenie spoločenskej situácie.

Nová vláda Petra Pellegriniho nie je síce „svetielko na konci tunela“, ale môže sa stať iskričkou nádeje, že vnútropolitická kríza na Slovensku sa bude vyvíjať civilizovaným spôsobom. Predovšetkým sa žiada uviesť, že opozícia nový kabinet nepovažuje za svoj úspech – hoci tam chýbajú Robert Fico a Robert Kaliňák – pretože riešenie prezidenta Andreja Kisku neotvára opozícii priamu cestu k moci. Manipulátori verejnej mienky budú ďalej pokračovať vo svojich aktivitách a zavádzať občanov, ktorí naozaj túžia po tom, aby sa zastavila rakovina korupcie, rozmáhajúce sa klientelistické praktiky a stranícky protekcionizmus vo všetkých politických farbách. Netrpezliví politickí karieristi sa budú ďalej niesť na vlnách populizmu a vyvolávať v sklamaných občanoch ilúzie, že parlamentné voľby v roku 2020 – alebo už 8. septembra 2018 prevratne zmenia situáciu na Slovensku a otvoria priestor riešeniam pálčivých spoločenských problémov.

Žiada sa začať konštatovaním, že vraždu Jána Kuciaka a jeho snúbenice sa určite s najväčšou pravdepodobnosťou nepodarí vyšetriť. K odhaleniu páchateľov – či páchateľa – môže viac-menej priviesť iba náhodná okolnosť, čo je názor skúsených odborníkov, doložený overenými štatistickými údajmi a skúsenosťami kriminalistov a kompetentných bezpečnostných expertov. V takomto kontexte je zavádzaním verejnosti akcentovanie požiadavky, že vražda musí byť vyšetrená a podmienkou jej vyšetrenia sú personálne zmeny v polícii. Požiadavka na personálne zmeny v policajných štruktúrach môže byť motivovaná inými súvislosťami a dôvodmi, ktoré s vraždou novinára a jeho partnerky nesúvisia, ale inak opakované zdôrazňovanie tejto požiadavky možno považovať iba za prostriedok manipulácie verejnosti v rámci boja o moc v štáte.

Kritici i prívrženci vlády Roberta Fica sa väčšinou zhodujú v názore, že demisia vicepremiéra a ministra vnútra Roberta Kaliňáka mala prísť oveľa skôr, aby pomohla zmierniť mieru konfrontácie medzi vládnou koalíciou a opozíciou a zabrzdiť upadajúcu autoritu strany Smer-SD. Manévrovanie okolo Kaliňákovej osoby najviac poškodilo stranu Most-Híd, kde opakovane zaznela požiadavka, aby Kaliňák uvoľnil svoje kreslo a umožnil tak prežitie Ficovej vlády. Premiér Fico nedokázal prekonať obavy, že odchod Kaliňáka poskytne opozícii príležitosť, aby ďalej stupňovala tlak na vládu a povzbudí ju k frontálnemu útoku, aký sa začal – ale za iných okolností – práve teraz. A možno mal aj iné dôvody, pre ktoré tak zaťato držal svojho „korunného princa“ až do poslednej chvíle a podcenil mieru politického rizika nielen pre neho osobne, ale aj pre stranu Smer-SD.

Vláda Róberta Fica ešte nepadla, koalícia sa drží, ale aj tak krajina žije v politickej atmosfére, poznačenej očakávaním predčasných parlamentných volieb, ktoré avizuje opozícia za asistencie prezidenta republiky. Opoziční politici nie sú si istí v tom, či sa im podarí zvíťaziť v riadnych parlamentných voľbách v roku 2020, a preto rozpútali stupňujúce sa nátlakové akcie, aby prinútili koaličných partnerov strany Smere-SD kapitulovať a pristúpiť na požiadavky opozície. Zatiaľ vládne iba bezbrehá politická hystéria, manipulované médiá a iba sem-tam sa dostanú k slovu triezvo uvažujúci analytici, ktorí upozorňujú akoby „z reťaze odtrhnutých populistov“, že slovenská spoločnosť je extrémne rozdelená na dva proti sebe stojace tábory, takže predčasné voľby môžu priniesť viac problémov ako upokojujúcich riešení.