Kategória: Domáca politika

Nie všetkých politikov – vládnych i opozičných – pri realistickom hodnotení ich vyjadrení a činov možno hádzať do jedného vreca. Ale zriedkakedy sa vyskytuje taká kritická sebareflexia, akú v nedeľu 30. septembra 2018 prezentoval v diskusnej televíznej relácii TA3 „V politike“ poslanec Národnej rady z hnutia Sme rodina Milan Krajniak. Na margo posledného protestného pochodu iniciatívy „Za slušné Slovensko“ totiž konštatoval, že „ľudia protestujú, lebo neveria nikomu z nás.“ Ku Krajniakovemu vyjadreniu sa žiadať doložiť otázku, že koľko bolo tých ľudí, ktorí prišli na piatkový protest v Bratislave a ostatných slovenských mestách. Preto oveľa presnejšou mierou nespokojnosti je posledný prieskum volebných preferencií agentúry Focus; jeho výsledky viac-menej kopírujú čísla z prieskumov za posledné mesiace, keď sa preferencie politických strán pohybovali na približne rovnakej úrovni a ich rozdiely sa blížili úrovni štatistickej chyby.

Najnovší vývoj policajného vyšetrovania kauzy zavraždenia Jána Kuciaka a jeho priateľky môže viesť nielen k usvedčeniu vraha a jeho komplicov – ale azda umožní zistiť, kto bol objednávateľom vraždy – a vnáša nový moment do kampane, v ktorej opozícia dvojnásobnú vraždu s nevyjasneným pozadím využívala hlavne ako jeden z argumentov proti súčasnej vládnej koalícii. Na pozadí niektorých chýb Ficovej vlády zavraždenie Kuciaka a jeho partnerky slúžilo ako morálny stimul všetkých kritických obvinení, ktoré opozícia predkladala verejnosti ako jasné dôkazy o tom, že súčasnú koalíciu je potrebné čo najskôr nahradiť novou vládnou zostavou. Dokonca opoziční politici – s výnimkou Milana Krajniaka – prišli tiež s nekompetentným nápadom zmeniť proces nominácie policajného prezidenta, čo vládna koalícia akceptovala, aby si zachránila kožu pred rozhnevanou laickou verejnosťou.

V súvislosti s voľbami poslancov Národnej rady SR v roku 2020 sa množia úvahy analytikov o tom, aké sú šance súčasného prezidenta republiky Andreja Kisku, keď ukončí svoj prezidentský úrad a začne sa prejavovať ako aktívny opozičný politik. Jeho zámer predovšetkým vystrašil predstaviteľov opozičných strán, ako sú Richard Sulík, Igor Matovič a Alojz Hlina, pretože správne predpokladajú určitý úbytok svojich voličov v prospech politického subjektu na čele s Andrejom Kiskom. Potvrdili to aj výsledky prieskumov, i keď ich relevantnosť je vzhľadom na časový horizont parlamentných volieb nie celkom presná. Napriek tomu signalizujú, že významná časť potenciálnych voličov opozície presunie svoje sympatie k avizovanej Kiskovej strane, keďže osoba prezidenta republiky sa im javí dôveryhodnejšia, ako podaktorí predstavitelia opozičnej „elity“.

Voľby prezidenta Slovenskej republiky na budúci rok budú prvým testom volebného potenciálu strany Smer-SD pred voľbami poslancov Národnej rady SR v roku 2020. Preto predsedovi najsilnejšej parlamentnej strany Róbertovi Ficovi záležalo na tom, aby jeho strana postavila do súboja o prezidentské kreslo silného kandidáta. Azda najvhodnejším adeptom na kandidatúru bol trojnásobný minister zahraničných vecí – predseda 72. Valného zhromaždenia OSN – Miroslav Lajčák. Spomedzi doteraz známych mien potenciálnych prezidentských kandidátov mal donedávna najväčšie šance zvíťaziť v súboji o funkciu hlavy štátu, ale najúspešnejší minister zahraničných vecí v histórii samostatného Slovenska sa tejto príležitosti vzdal a napriek vytrvalému naliehaniu Róberta Fica ponuku kandidovať za stranu Smer-SD neprijal.

Posledný prieskum volebných preferencií na Slovensku ani po niekoľkomesačnej kampani opozície i prezidenta republiky, ale ani po škandále s použitím slovenského vládneho špeciálu pri únose vietnamského občana Trinh Xuan Thanha nijako zásadne nezmenil politickú mapu elektorátu tak, aby sme mohli s určitou istotou predvídať, ako dopadnú voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2020. Hlavná vládna strana Smer-SD neklesla pod magickú hranicu 20 % voličských preferencií a vedúca „sila“ opozície – strana Sloboda a Solidarita – klesla z marcových 14 % na 12,2 %. Od marca tohto roku opozičné hnutie OĽaNO stratilo 1,7 %, teda voličov jeho agresívna politická agenda tiež nepresvedčila. Jediný opozičný subjekt, ktorý spoľahlivo osciluje okolo svojej hodnoty sedem percent je zatiaľ iba Kresťanskodemokratické hnutie, čo tiež síce nie je zázrak, avšak možno akýsi príznak stabilizácie jeho voličstva.

Protestná akcia nespokojných farmárov naznačuje, aký bude na Slovensku priebeh kampane pred parlamentnými voľbami v roku 2020. Aj na nich sa priživuje opozícia, i keď jej všetky doterajšie aktivity po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nepriniesli ten efekt, ktorý opoziční politici očakávali. Volebné preferencie opozičných strán stagnujú na približne rovnakej úrovni a márne sa prezident republiky Andrej Kiska snaží, aby pomer síl zmenil.

Žiada sa znovu zopakovať konštatovanie, že „vraždu Jána Kuciaka a jeho snúbenice sa určite s najväčšou pravdepodobnosťou nepodarí vyšetriť. K odhaleniu páchateľov – či páchateľa – môže viac-menej priviesť iba náhodná okolnosť, čo je názor skúsených odborníkov, doložený overenými štatistickými údajmi a skúsenosťami kriminalistov a kompetentných bezpečnostných expertov.“ V takejto súvislosti možno označiť za zavádzanie verejnosti očakávanie prezidenta Andreja Kisku v jeho správe o stave republiky – prednesenej 13. júna 2018 v Národnej rade Slovenskej republiky – že sa „ministerka vnútra a nedávno vymenovaný prezident policajného zboru pridajú k snahe generálnej prokuratúry zachrániť zvyšky dobrého mena orgánov činných v trestnom konaní, ktorému ich predchodcovia tak ublížili.“

Premiér Peter Pellegrini prevzal funkciu šéfa exekutívy v zložitej situácii, keď Slovensko bičované politickými vášňami a hektickými výzvami z námestí s napätím očakávalo, ako sa zachovajú hlavní aktéri vnútropolitickej krízy, iniciovanej vraždou novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky. Novinári tzv. hlavného prúdu ho vopred diskvalifikovali ako Ficovu „bábku“ a Pellegriniho vláde nedávali žiadne šance, že dokáže zastaviť politický „pád“ strany Smer-SD. Opozičné médiá konštatovali, že padla popularita Roberta Fica a „nalievali rozumy“ opozičným politikom, čo majú robiť, aby konečne využili šancu dostať sa k moci. Racionálnejšie uvažujúci komentátori si však uvedomovali, že vyhliadky opozície na úspech nie sú až tak optimistické, ako ich „vyfarbovali“ samotní opoziční lídri – a to najmä z toho dôvodu, že opozícia trpí deficitom skutočných vodcovských osobností s náležitými intelektuálnymi kvalitami i mentálnymi dispozíciami. Akéhosi „mesiáša“ opozície videli v prezidentovi Andrejovi Kiskovi, ale on im svojím rozhodnutím znovu nekandidovať na post hlavy štátu rozhádzal figúrky na pomyselnej šachovnici. Predsavzatím pokračovať v aktivite na verejnej scéne predovšetkým zaskočil politikov.

Rozhodnutie prezidenta Andreja Kisku ďalej pokračovať v politike zamiešalo karty vládnym i opozičným politikom, ktorí sú znepokojení tým, že Kiska má v pláne aktívne pôsobiť na slovenskej politickej scéne. Nervozita opozičných politikov je pochopiteľná, ak si pozrieme výsledky opakovaných prieskumov ich volebných preferencií. Napriek vražde investigatívneho novinára, vládnej kríze spojenej so zmenou na poste premiéra a pouličným protestom organizovaným občianskymi aktivistami volebné preferencie opozičných strán nesignalizujú rozšírenie ich elektorátu – s výnimkou Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko. Kiskov „mozgový trust“ správne vyhodnotil situáciu, keď mu poradil, aby svoju politickú budúcnosť priamo nespájal s predstaviteľmi parlamentnej opozície „napravo od stredu“, pretože tým by si svojich potenciálnych voličov skôr odradil než získal.

Možno Iba niektorí nepremýšľajúci konzumenti opozičných médií uverili argumentu Andreja Kisku, že o post hlavy štátu sa nebude uchádzať kvôli ohľadom na svoju rodinu. Naivná výhovorka niečo napovedá o jeho intelektuálnej výbave, ale nemožno mu ju vyčítať, pretože politici zriedkakedy bývajú pred verejnosťou úprimní. Žiada sa oceniť jeho rozhodnutie nepokračovať v úrade hlavy štátu, ak ho vnímame ako prejav kritickej sebareflexie i priznanie, že si netrúfa čeliť volebnej kampani, ktorá by nemala taký idylický charakter, ako jeho predchádzajúca volebná kampaň. Vtedy sa zjavil pred verejnosťou na krídlach „dobrého anjela“ ako nezištný filantrop, ochraňujúci chudobných a slabých. V porovnaní s politickými „supmi“ a „jastrabmi“ pôsobil upokojujúco a sľuboval občanom „hory-doly“ – čo robia všetci politici, keď sa chcú votrieť do priazne naivných voličov.