Kategória: Domáca politika

Prezidentská kampaň v elektronických médiách odštartovala orgie populizmu. Keďže niektorí sa tomu termínu bránia zubami-nechtami a iní mu ani nie celkom rozumejú, tak sa žiada pripomenúť jeho význam, ako ho vykladajú politológovia. Pod tento pojem spravidla patrí vystupovanie politikov na verejnosti takým spôsobom, že zdôrazňujú pochopenie problémov obyčajných ľudí, prípadne im dávajú nerealizovateľné sľuby, pričom sa snažia zaujať občanov za každú cenu – a to bez ohľadu na okolnosti a súvislosti. Azda jediný, kto nepodľahol pred televíznou kamerou populistickým manierom bol doteraz iba Eduard Chmelár, ktorý divákom, televíznemu moderátorovi i svojmu spolubesedníkovi vysvetlil, že slovenská ústava poskytuje prezidentovi republiky veľmi úzko vymedzené kompetencie, neumožňujúce naplniť činmi predsavzatia, prislúchajúce výlučne exekutíve, teda vláde vytvorenej na základe výsledkov parlamentných volieb.

Niektorí prezidentskí kandidáti už sľubujú občanom aj „modré z neba“, ako to svojho času robil Andrej Kiska predtým, ako sa dostal do Grasalkovičovho paláca. Od Roberta Mistríka, cez Milana Krajniaka až po Štefana Harabína a Juraja Zábojníka hýria sľubmi, z ktorých mnohé sú jednoducho nesplniteľné, pretože prezidentovi republiky také kompetencie slovenská ústava nedáva. V čl. 101 našej ústavy sa jasne hovorí, že „prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojim rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov.“ Konkrétnejšie sú právomoci prezidenta rozvedené v čl. 102, ale ani tu nie sú spomínané kompetencie, ktoré by umožňovali prezidentovi zasahovať do politiky vlády takým spôsobom, aby menil program vlády a zasahoval do jeho plnenia v duchu prezidentských predsavzatí, deklarovaných v predvolebnej kampani. Teda od prezidenta republiky nemožno očakávať žiadnu „vyššiu životnú úroveň a vyššie platy“ – ale možno od neho vyžadovať principiálne politické postoje, aký prejavil 9. marca 1994 prezident Michal Kováč vo svojom vystúpení v Národnej rade Slovenskej republiky, keď ostro kritizoval stav pomerov v krajine a autokratický spôsob vládnutia premiéra Vladimíra Mečiara.

Rozhodnutie predsedu strany Smer-SD Roberta Fica uchádzať sa o post sudcu Ústavného súdu SR bolo komentované ako jeho pokus o útek z politiky. Nech už dopadne akokoľvek, bývalý premiér týmto krokom potvrdil, že je „lame duck“ – teda chromá alebo krívajúca kačica – čo je politická metafora pre amerického prezidenta, ktorý po zvolení svojho nástupcu v úrade má obmedzený politický vplyv tým, že na svojom poste zostane už iba krátke obdobie. Uvedený metaforický termín sa týka aj politikov a činiteľov na nižšej úrovni, ktorý už nebudú zvolení na ďalšie obdobie, čím sa znižuje ich dôveryhodnosť a vplyv. Nech sa bude bývalý premiér akokoľvek usilovať, jeho záujem pokračovať vo svojej verejnej aktivite ako ústavný sudca je signálom, že už prestáva byť perspektívnym partnerom politických elít, ktoré rozhodujú o smerovaní spoločenského vývoja na Slovensku.

Čoskoro by sa občania Slovenskej republiky mali dozvedieť, aký bude úplný zoznam kandidátov na úrad hlavy štátu. I keď zoznam je temer úplný, nie je ešte isté, kto bude v zápolení o funkciu prezidenta republiky reprezentovať najsilnejšiu vládnu stranu – ani to, či jeden z potenciálnych kandidátov na úradovanie v Grasalkovičovom paláci si to nakoniec nerozmyslí a do prezidentskej súťaže sa zapojí. Mnohí občania spájajú s osobou prezidenta ilúzie a priania, ktoré im nemôže splniť – ani ich zásadne ovplyvniť – pretože Ústava Slovenskej republiky mu takéto kompetencie pri výkone jeho úradu neposkytuje. Ale kandidáti na prezidenta vedia, že mnohí občania to nevedia, a preto im dokážu nasľubovať aj „modré z neba“, aby ich hlas vo voľbách získali. Možno to ilustrovať napríklad novoročným príhovorom Roberta Mistríka, ktorý je odhodlaný „prispieť k riešeniu reálnych potrieb všetkých občanov.“ Ako sa tento „nestranícky“ kandidát vyjadril, v jeho prezidentskom programe ich vidí takto: „vyššia životná úroveň a vyššie platy, slušná a spravodlivá krajina, ochrana našej krásnej prírody a rozvíjanie našich tradícií.“

Postavenie prezidenta Slovenskej republiky v ústavnom systéme nášho štátu nie je väčšine občanov dostatočne známe – aj keď si ho volia priamo – takže s osobou prezidenta mnohí spájajú nádeje a želania, ktoré im hlava štátu nemôže splniť. I napriek tomu však prezident v ich očiach predstavuje inštitúciu, ktorá môže napríklad podľa ich očakávaní ovplyvniť dokonca výšku mzdy alebo dôchodku, kvalitu zdravotníckej starostlivosti alebo úroveň školského systému – v každom prípade by mal garantovať sociálnu spravodlivosť a rešpektovanie ústavy. Predovšetkým však občania by chceli vidieť v prezidentovi morálnu autoritu a nielen ústavného činiteľa s ústavne viac-menej presne vymedzenými právomocami. Politikom ide hlavne o to, aby prezidentský úrad zastával človek, ktorý s týmito právomocami zachádza tak, aby to vyhovovalo ich mocenským záujmom alebo nekomplikovalo im vládnutie podľa ich straníckych predstáv a cieľov, ktoré prezentovali občanom.

V súvislosti s rozhodnutím Miroslava Lajčáka zostať vo funkcii ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí sa žiada nekompetentným analytikom i politikom opozície vysvetliť, že rezignácia verejného činiteľa na významný post sa považuje v zavedených demokraciách za regulárny politický manéver. Využívajú ju pre veľký politický efekt na dosiahnutie určitého cieľa, čo sa nepovažuje za neobvyklú politickú prax. Napríklad v roku 1995 britský konzervatívny premiér John Major rezignoval na funkciu vodcu Konzervatívnej strany, aby týmto gestom umlčal svojich kritikov vo vnútri strany. Rezignáciou si posilnil svoju autoritu a po rezignácii bol opätovne zvolený, takže pokračoval aj vo funkcii premiéra, až kým nebol v roku 1997 porazený. Iným prípadom je rezignácia amerického ministra obrany Donalda Rumsfelda, ktorý opakovane predložil prezidentovi Georgeovi W. Bushovi demisiu kvôli škandálnemu zneužívaniu väznice Abu Ghraib. Šéf Bieleho domu rezignáciu odmietol a Rumsfeld ďalej pôsobil vo svojej funkcii v Pentagone. Aktuálnym príkladom je nemecký minister vnútra Horst Seehofer, ktorý sa vyhrážal kancelárke Angele Merkelovej, ak nepristúpi na zmenu azylového režimu na nemeckých hraniciach pre migrantov.

Ak predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko považoval svoju kampaň okolo tzv. marrakéšskeho paktu o migrácii a kritiku ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslava Lajčáka ako „pôvodcu“ tohto zla pre Slovenskú republiku za jedného z jeho hlavných vinníkov za racionálny prístup, potom to nebol príliš uvážlivý krok voči koaličnému partnerovi – strane Smer-SD. Azda mal voliť diplomatickejší spôsob na prezentáciu svojich výhrad a nenechať sa uniesť nabubrelou rétorikou, skôr vhodnou do bulvárnych médií než na parlamentnú pôdu. V takomto kontexte nie je prekvapením, že premiér Peter Pellegrini s rovnakou priamočiarosťou verejne konštatoval, že minister obrany Peter Gajdoš – nominant SNS – bude musieť vysvetliť, prečo bez vedomia vlády a ministra financií podpísal zmluvy na nákup amerických stíhačiek F-16. Premiér „bez obalu“ povedal, že Gajdoš nesplnil ani uznesenie kabinetu, a preto predseda vlády zmluvy považuje za neplatné a obrana ich môže „akurát tak skartovať.“

Ani nie pred týždňom premiér Peter Pellegrini v súvislosti s účasťou Slovenska na konferencii v Marrakéši – ktorá je venovaná Globálnemu paktu o migrácii – navrhoval odmietnuť pakt, ale vyslať do Marrakéša delegáciu Slovenskej republiky na úrovni veľvyslanca, ktorý by vysvetlil, prečo s paktom nesúhlasíme. Podľa koaličnej strany Most-Híd najlepšie by bolo hľadať riešenie za rokovacím stolom, a preto strana podporovala stanovisko ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslava Lajčáka, že do Marrakéša treba ísť, aby Slovensko mohlo prezentovať svoj postoj. Vývoj za nasledujúce štyri dni dospel k tomu, že v atmosfére „vybičovaného“ populizmu a demagógie Národná rada SR neakceptovala uvedené riešenia a Lajčák splnil svoju „hrozbu“, že podá demisiu, ak Slovensko na konferenciu do Marrakéša nepôjde. Vládna koalícia sa hlavne pričinením predsedu parlamentu dostala temer na hranu svojej ďalšej existencie a premiér Pellegrini verejne deklaroval, že sa bude zo všetkých síl snažiť, aby Lajčák svoju demisiu odvolal.

Uznesenie Zahraničného výboru Národnej rady SR, že by sa Slovensko nemalo zúčastniť konferencie o migračnom pakte v Marakéši utvrdilo ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslava Lajčáka v jeho už dávnejšie avizovanom rozhodnutí, že sa nebude uchádzať v nadchádzajúcich prezidentských voľbách o post hlavy štátu. Keďže priestor pre svoju ďalšiu profesionálnu sebarealizáciu vidí naďalej v diplomacii, nemožno vylúčiť, že sa postu ministra zahraničných vecí nevzdá – a to nielen preto, že si jeho kvality vysoko cení premiér Peter Pellegrini – ale tiež kvôli tomu, aby využil príležitosť prezentovať ich v národných farbách Slovenska, ktoré od 1. januára 2019 prevezme predsednícku stoličku v Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Aparát ministerstva zahraničných vecí už dva roky pracuje pod jeho vedením na príprave agendy tejto najväčšej regionálnej bezpečnostnej organizácie na svete. Po jeho ročnom pôsobení vo funkcii predsedu 72. Valného zhromaždenia OSN sotva sa nájde na Slovensku skúsenejší a schopnejší diplomat – ktorý by elegantne zvládol povinnosti, súvisiace s funkciou úradujúceho predsedu OBSE – ako je práve Lajčák.

Možno niektorí opoziční voliči, ktorí by chceli po voľbách inú vládu, ako je terajšia trojkoalícia, netrpezlivo čakali, s čím príde po komunálnych voľbách prezident Andrej Kiska, ktorý avizoval vstup do politiky po skončení svojho prezidentského mandátu. Sľúbil totiž, že v novembri oznámi, ako sa bude angažovať vo vnútornej politike a komentátori „hádali“ a špekulovali, či si založí vlastnú politickú stranu alebo sa pripojí k iniciatíve neparlamentných subjektov – ako sú napríklad Progresívne Slovensko a strana Spolu – občianska demokracia – aby využil existujúce štruktúry týchto subjektov a nemusel začínať svoje aktivity doslova „na zelenej lúke.“ Možno sa spoliehal tak trochu na aktivistov občianskej iniciatívy „Za slušné Slovensko“, s ktorými sa stretával počas dní vládnej krízy, iniciovanej na pozadí zavraždenia novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej.