Kategória: Domáca politika

Postavenie prezidenta Slovenskej republiky v ústavnom systéme nášho štátu nie je väčšine občanov dostatočne známe – aj keď si ho volia priamo – takže s osobou prezidenta mnohí spájajú nádeje a želania, ktoré im hlava štátu nemôže splniť. I napriek tomu však prezident v ich očiach predstavuje inštitúciu, ktorá môže napríklad podľa ich očakávaní ovplyvniť dokonca výšku mzdy alebo dôchodku, kvalitu zdravotníckej starostlivosti alebo úroveň školského systému – v každom prípade by mal garantovať sociálnu spravodlivosť a rešpektovanie ústavy. Predovšetkým však občania by chceli vidieť v prezidentovi morálnu autoritu a nielen ústavného činiteľa s ústavne viac-menej presne vymedzenými právomocami. Politikom ide hlavne o to, aby prezidentský úrad zastával človek, ktorý s týmito právomocami zachádza tak, aby to vyhovovalo ich mocenským záujmom alebo nekomplikovalo im vládnutie podľa ich straníckych predstáv a cieľov, ktoré prezentovali občanom.

V súvislosti s rozhodnutím Miroslava Lajčáka zostať vo funkcii ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí sa žiada nekompetentným analytikom i politikom opozície vysvetliť, že rezignácia verejného činiteľa na významný post sa považuje v zavedených demokraciách za regulárny politický manéver. Využívajú ju pre veľký politický efekt na dosiahnutie určitého cieľa, čo sa nepovažuje za neobvyklú politickú prax. Napríklad v roku 1995 britský konzervatívny premiér John Major rezignoval na funkciu vodcu Konzervatívnej strany, aby týmto gestom umlčal svojich kritikov vo vnútri strany. Rezignáciou si posilnil svoju autoritu a po rezignácii bol opätovne zvolený, takže pokračoval aj vo funkcii premiéra, až kým nebol v roku 1997 porazený. Iným prípadom je rezignácia amerického ministra obrany Donalda Rumsfelda, ktorý opakovane predložil prezidentovi Georgeovi W. Bushovi demisiu kvôli škandálnemu zneužívaniu väznice Abu Ghraib. Šéf Bieleho domu rezignáciu odmietol a Rumsfeld ďalej pôsobil vo svojej funkcii v Pentagone. Aktuálnym príkladom je nemecký minister vnútra Horst Seehofer, ktorý sa vyhrážal kancelárke Angele Merkelovej, ak nepristúpi na zmenu azylového režimu na nemeckých hraniciach pre migrantov.

Ak predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko považoval svoju kampaň okolo tzv. marrakéšskeho paktu o migrácii a kritiku ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslava Lajčáka ako „pôvodcu“ tohto zla pre Slovenskú republiku za jedného z jeho hlavných vinníkov za racionálny prístup, potom to nebol príliš uvážlivý krok voči koaličnému partnerovi – strane Smer-SD. Azda mal voliť diplomatickejší spôsob na prezentáciu svojich výhrad a nenechať sa uniesť nabubrelou rétorikou, skôr vhodnou do bulvárnych médií než na parlamentnú pôdu. V takomto kontexte nie je prekvapením, že premiér Peter Pellegrini s rovnakou priamočiarosťou verejne konštatoval, že minister obrany Peter Gajdoš – nominant SNS – bude musieť vysvetliť, prečo bez vedomia vlády a ministra financií podpísal zmluvy na nákup amerických stíhačiek F-16. Premiér „bez obalu“ povedal, že Gajdoš nesplnil ani uznesenie kabinetu, a preto predseda vlády zmluvy považuje za neplatné a obrana ich môže „akurát tak skartovať.“

Ani nie pred týždňom premiér Peter Pellegrini v súvislosti s účasťou Slovenska na konferencii v Marrakéši – ktorá je venovaná Globálnemu paktu o migrácii – navrhoval odmietnuť pakt, ale vyslať do Marrakéša delegáciu Slovenskej republiky na úrovni veľvyslanca, ktorý by vysvetlil, prečo s paktom nesúhlasíme. Podľa koaličnej strany Most-Híd najlepšie by bolo hľadať riešenie za rokovacím stolom, a preto strana podporovala stanovisko ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslava Lajčáka, že do Marrakéša treba ísť, aby Slovensko mohlo prezentovať svoj postoj. Vývoj za nasledujúce štyri dni dospel k tomu, že v atmosfére „vybičovaného“ populizmu a demagógie Národná rada SR neakceptovala uvedené riešenia a Lajčák splnil svoju „hrozbu“, že podá demisiu, ak Slovensko na konferenciu do Marrakéša nepôjde. Vládna koalícia sa hlavne pričinením predsedu parlamentu dostala temer na hranu svojej ďalšej existencie a premiér Pellegrini verejne deklaroval, že sa bude zo všetkých síl snažiť, aby Lajčák svoju demisiu odvolal.

Uznesenie Zahraničného výboru Národnej rady SR, že by sa Slovensko nemalo zúčastniť konferencie o migračnom pakte v Marakéši utvrdilo ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslava Lajčáka v jeho už dávnejšie avizovanom rozhodnutí, že sa nebude uchádzať v nadchádzajúcich prezidentských voľbách o post hlavy štátu. Keďže priestor pre svoju ďalšiu profesionálnu sebarealizáciu vidí naďalej v diplomacii, nemožno vylúčiť, že sa postu ministra zahraničných vecí nevzdá – a to nielen preto, že si jeho kvality vysoko cení premiér Peter Pellegrini – ale tiež kvôli tomu, aby využil príležitosť prezentovať ich v národných farbách Slovenska, ktoré od 1. januára 2019 prevezme predsednícku stoličku v Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Aparát ministerstva zahraničných vecí už dva roky pracuje pod jeho vedením na príprave agendy tejto najväčšej regionálnej bezpečnostnej organizácie na svete. Po jeho ročnom pôsobení vo funkcii predsedu 72. Valného zhromaždenia OSN sotva sa nájde na Slovensku skúsenejší a schopnejší diplomat – ktorý by elegantne zvládol povinnosti, súvisiace s funkciou úradujúceho predsedu OBSE – ako je práve Lajčák.

Možno niektorí opoziční voliči, ktorí by chceli po voľbách inú vládu, ako je terajšia trojkoalícia, netrpezlivo čakali, s čím príde po komunálnych voľbách prezident Andrej Kiska, ktorý avizoval vstup do politiky po skončení svojho prezidentského mandátu. Sľúbil totiž, že v novembri oznámi, ako sa bude angažovať vo vnútornej politike a komentátori „hádali“ a špekulovali, či si založí vlastnú politickú stranu alebo sa pripojí k iniciatíve neparlamentných subjektov – ako sú napríklad Progresívne Slovensko a strana Spolu – občianska demokracia – aby využil existujúce štruktúry týchto subjektov a nemusel začínať svoje aktivity doslova „na zelenej lúke.“ Možno sa spoliehal tak trochu na aktivistov občianskej iniciatívy „Za slušné Slovensko“, s ktorými sa stretával počas dní vládnej krízy, iniciovanej na pozadí zavraždenia novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej.

Mnohé komentáre a analýzy výsledkov komunálnych volieb na Slovensku nestoja ani za reč, pretože napríklad porovnávanie počtu získaných miest starostov a primátorov je zavádzajúci ukazovateľ, keďže porovnávajú sa obce či mestá s rozdielnym počtom obyvateľov. Reálnu výpovednú hodnotu nemajú ani vyjadrenia viacerých najvyšších predstaviteľov politických subjektov, lebo prezentujú predstieraný optimizmus, aby zastreli reálny stav aktuálnej politickej situácie a balamutili svojich potenciálnych – alebo skutočných voličov. Kategória potenciálnych voličov je signifikantná z toho dôvodu, že sa týka tých občanov, ktorí z rozličných príčin ignorovali komunálne voľby, ale k parlamentným či prezidentským voľbám pôjdu, pretože ich považujú za dôležitejšie z ich pohľadu na možnosť závažných spoločenských zmien a vplyvu na budúce smerovanie štátu.

Pribúdajú signály, že minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák predsa len nebude ignorovať mienku významnej časti verejnosti, že by bol najvhodnejším kandidátom na post prezidenta Slovenskej republiky vo voľbách, ktoré budú na budúci rok. Presvedčili ho o tom výsledky prieskumov verejnej mienky i výzvy spoločenských autorít, naklonených myšlienke, že by po politicky neskúsenom Andrejovi Kiskovi mal prísť do Grasalkovičovho paláca človek s dostatočnými politickými skúsenosťami, medzinárodne uznávaný diplomat a osobnosť schopná samostatného úsudku bez pomocných barličiek všelijakých poradcov a „našepkávačov.“ Zatiaľ sa síce Lajčák verejne jednoznačne k otázke svojej prezidentskej kandidatúry nevyjadril – čo je potvrdením jeho v diplomacii osvedčenej zdržanlivosti – ale viaceré okolnosti z politického zákulisia nasvedčujú, že vývoj smeruje k tomu, aby sa Lajčákove meno objavilo v zozname najvážnejších uchádzačov o prezidentský úrad.

Najsilnejšia parlamentná a vládna strana Smer-SD doteraz oficiálne nenominovala kandidáta na post prezidenta republiky, čo je príznakom jej vnútornej krízy, aj keď si to jej predstavitelia nepriznávajú. Môžu síce argumentovať stabilnou voličskou základňou – ktorá sa dokonca pri posledných prieskumoch volebných preferencií mierne rozšírila – avšak je to predsa len málo, aby vyvrátili pochybnosti, že strana Roberta Fica od minuloročných župných volieb stráca politickú dynamiku, ale aj vnútornú súdržnosť, čo demonštroval odchod Mareka Maďariča z vedenia strany i z postu ministra kultúry vo Ficovej vláde. Ani neochota ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka prijať ponuku strany Smer-SD kandidovať na prezidentský úrad nie je však jediný príznak toho, že Fico už nedisponuje bezvýhradnou lojalitou elitných kádrov jeho strany, ktorí po vražde Jána Kuciaka a jeho partnerky opatrne dávajú najavo, že politika Smer-u si vyžaduje korekciu, ak si chce udržať dominujúcu politickú pozíciu na Slovensku.

Vyšetrovanie vraždy Jána Kuciaka a jeho partnerky otvára mýtickú Pandorinu skrinku slovenskej politiky, i keď niektorí zasvätení môžu pochybovať, či odhalí všetko to zlo a morálnu biedu, o ktorej verejnosť viac tuší, ako vie – alebo si všeličo len domýšľa. Medializované súvislosti s menom podnikateľa Mariana Kočnera naznačujú, že prípad sa môže stať ústrednou témou blížiacej sa kampane k voľbám prezidenta republiky, ale hlavne k voľbám do Národnej rady SR, ktoré majú byť v prvom štvrťroku roku 2020. Opoziční politici si prihrievajú na procese prebiehajúceho vyšetrovania svoju politickú „polievočku“, keďže doterajšie výsledky prieskumov volebných preferencií signalizujú, že opoziční vodcovia a ich politické programy doteraz nepreklopili pomyselnú misku váh sympatií voličov v ich prospech. Ani ex-premiér Róbert Fico si nenechal ujsť príležitosť, aby doterajší stav policajného vyšetrovania neinterpretoval vo svoj prospech.