Kategória: Domáca politika

Víťazstvo Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách nie je až takým prekvapením, aké sa javilo v prognózach pred prvým kolom volieb, keď prieskumné agentúry avizovali čísla jej volebných preferencií nad úrovňou 50 %. Už vtedy stačilo spočítať výsledky februárového prieskumu agentúry AKO, ktorá vykazovala preferencie opozičných subjektov – bez Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko – číslom 52,6 %. Ak do toho zakalkulujeme fakt prehlbujúcej sa nespokojnosti s defektnými javmi vládnutia koalície pod vedením strany Smer-SD, potom za Čaputovej úspechom netreba hľadať konšpiratívne elementy a subjekty zo zahraničia, ale predovšetkým nespokojnosť občanov so všadeprítomnou korupciou, klientelizmom vládnucich elít, partokraciou fungujúcou už od čias Vladimíra Mečiara – exekutívu Mikuláša Dzurindu a Ivety Radičovej nevynímajúc – a s protekcionizmom všetkých straníckych farieb. V prospech Zuzany Čaputovej pôsobili nielen manipulujúce médiá tzv. hlavného prúdu naklonené opozícii, ale aj politicky neuvážený postup predsedu strany Smer-SD Roberta Fica, ktorý svoj osobný záujem nadradil nad potreby spoločnosti.

Špekulácie o predčasných parlamentných voľbách na Slovensku vyprchali skôr ako príslovečná „búrka v pohári vody“. Iba niektorí povrchní analytici a senzácie chtiví politickí komentátori rozvíjali hypotetické kombinácie siločiar na slovenskej politickej scéne, ktorá síce vrie už vyše roka, ale „bublanie“ nespokojnosti vo vládnej koalícii ešte nedosiahlo limit skutočnej vládnej krízy, aký sme zažili pred rokom, keď Roberta Fica vystriedal na poste premiéra Peter Pellegrini. Začiatočník vo vysokej politike Andrej Danko – ktorý sa sám pri niektorých príležitostiach deklaroval v pozícii „nováčika“, závistlivo poškuľujúceho po politických programoch Viktora Orbána či Jaroslawa Kaczynského – „zašermoval“ svojim koaličným partnerom pred očami výhražným varovaním o predčasných voľbách, hoci mu mohli sotva uveriť, keď jeho Slovenská národná strana vo volebných prieskumoch „živorí“ na úrovni najnižších preferencií – 7,5 % – odkedy sa v roku 2016 vrátila do parlamentu.

Už výsledky prvého kola prezidentských volieb dali za pravdu ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavovi Lajčákovi, ktorý odmietol ponuku predsedu strany Smer-SD, aby kandidoval na post prezidenta Slovenskej republiky. Ešte predtým, ako sa pustil do boja za tzv. Marrakéšsky pakt, uvedomoval si reálny pomer politických síl v slovenskej spoločnosti, rozdelenej na niekoľko politických táborov, vzdialených od seba na míle v názoroch na kardinálne politické otázky súčasnosti. Lajčákov odmietavý postoj svedčil o tom, že jeho hodnotová orientácia nie je totožná so smerovaním myslenia mnohých voličov najväčšej parlamentnej strany a nebol ochotný oportunisticky sa prispôsobovať konzervatívnemu a nacionálne založenému jadru jej elektorátu. Okrem toho predpokladal, že opozícia využije prezidentské voľby na akési prvé kolo „zúčtovania“ s vládnutím Smer-u a tzv. nesystémové politické sily – predstavované Štefanom Harabínom a Kotlebovou Ľudovou stranou Naše Slovensko – ovplyvnia jednoduchých voličov do tej miery, že Lajčák nedokáže väčšinu spoločnosti nakloniť vo svoj prospech tak, aby mohol získať funkciu prezidenta.

Hoci niektorí politickí analytici a komentátori „splietajú dve-na tri“ – aby „vylepšili“ v očiach voličov svojho favorizovaného prezidentského kandidáta či kandidátku – väčšina váži slová temer na „lekárnických vážkach“, aby sa nepomýlili vo svojich vyjadreniach, ktoré by ich mohli diskvalifikovať, keby potom výsledky prezidentských volieb nezodpovedali ich predvolebným hodnoteniam kandidátov. Podaktorí z expertov však neodolali „pokušeniu“ a zapojili sa do procesu manipulácie s občanmi, aby ich naklonili svojmu preferovanému kandidátovi. Ale všetci inteligentnejší ľudia vedia, že tu nejde len o to, kto bude zvolený za prezidenta republiky, ale že prezidentské voľby sú predkolom parlamentných volieb, v ktorých by sa malo na budúci rok rozhodovať o tom, aký bude pomer politických síl v novozvolenej Národnej rade Slovenskej republiky. Ide totiž o to, že víťaz prezidentského súboja svojou stranícko-politickou orientáciou naznačí, aký bude budúci vnútropolitický vývoj na Slovensku, aké zmeny spoločenskej situácie možno očakávať – a bude „lakmusovým papierikom“, signalizujúcim smerovanie zmien, ktoré voľby v demokracii vždy prinášajú.

Mená troch kandidátov sú predmetom špekulácií analytikov o tom, kto sa dostane do druhého kola prezidentských volieb, resp. kto z týchto troch má najväčšiu šancu zvíťaziť v druhom kole. Keď koncom minulého týždňa začali prieskumné agentúry „chrliť dych vyrážajúce“ preferencie Zuzany Čaputovej, podaktorým sa na chvíľu zdalo, že už má táto občianska aktivistka a opozičnými médiami čerstvo „puncovaná“ politička víťazstvo „v hrsti“, ale potom sa aj jej najfanatickejší prívrženci „zháčili“, lebo si uvedomili, že pochybnosti vyvolávajúce čísla sú vlastne viac súčasťou scenára manipulácie verejnej mienky, než reálny obraz jej skutočného postavenia v rebríčku popularity medzi potenciálnymi voličmi. Triezvo uvažujúci politológovia síce pripustili, že kandidátka vďaka efektu „snehovej gule“ upútala pozornosť voličov, ktorí si až do nedávna neuvedomovali ani význam prezidentských volieb – ani sľuby prezidentských kandidátov, ale práve preto im pripomenuli skúsenosti z minulosti, keď prieskumami favorizovaní prezidentskí kandidáti nedosiahli svoju najvyššiu métu, hoci im to prieskumy predpovedali.

Prvé kolo prezidentskej predvolebnej kampane sa posunulo do najostrejšej fázy, ktorá prebieha na pozadí osobnej konfrontácie medzi prezidentom Andrejom Kiskom a predsedom najsilnejšej parlamentnej strany Robertom Ficom. Nemožno presne určiť mieru, akou ich súboj ovplyvňuje pozície hlavných aktérov, ale určite skalných prívržencov Zuzany Čaputovej, Maroša Šefčoviča i Štefana Harabína utvrdzuje v ich pôvodnom rozhodnutí, komu 16. marca dajú svoj hlas v prvom kole volieb prezidenta republiky. Rapídne rastúce čísla volebných preferencií ženskej kandidátky na kreslo v Grasalkovičovom paláci u niektorých tiež znedôveryhodňujú údaje prieskumných agentúr a posilňujú pochybnosti, či súťaž o prezidentský úrad prebieha korektne, bez manipulácie a indoktrinácie médií tzv. hlavného prúdu, ktoré sa svojou náklonnosťou k liberálnemu krídlu opozície ani netaja. Niektoré pochybnosti pramenia síce skôr v špekuláciách – než vo faktoch, ale aj tak ich nemožno nebrať do úvahy v hodnotení súčasného stavu predvolebného boja.

Ostrý súboj opozície s vládnou koalíciou sa rozbehol na plné obrátky, čo dokazuje stupňujúce sa vzájomné propagandistické ostreľovanie argumentmi rozličného kalibru. Médiá tzv. hlavného prúdu sa chopili ako vítanej príležitosti správy o tom, že podľa talianskeho denníka La Repubblica v roku 2012 sa Robert Fico telefonicky rozprával s podnikateľom Antoninom Vadalom, spájaným s mafiou. V tejto súvislosti si možno položiť otázku, či s rovnakou vehemenciou – ako to je vo Ficovom prípade – budú slovenské médiá rozoberať dôverné vzťahy medzi väzobne stíhaným Marianom Kočnerom a predsedom strany SaS Richardom Sulíkom, ktorý už opakovane dal najavo, že ako predstaviteľ v súčasnosti najsilnejšej opozičnej politickej strany sa bude po voľbách do Národnej rady SR v roku 2020 uchádzať o post premiéra. Nevedno totiž, či „objektívni“ komentátori už udelili morálnu „amnestiu“ bývalému šéfovi parlamentu, zásobujúceho Kočnera dôvernými informáciami z vládnej „kuchyne“ a intrigujúcemu proti premiérke Ivete Radičovej v rokoch 2010-2012.

Ambícia predsedu strany Smer-SD Roberta Fica zavŕšiť svoju politickú kariéru postom predsedu Ústavného súdu SR prehĺbila krízový stav politickej scény na Slovensku a následný vývoj naznačil odlišnosť jeho vnímania politiky od mentality premiéra Petra Pellegriniho. Zdá sa však, že v našej najväčšej parlamentnej strane ešte nechápu potrebu zmeniť stereotyp politiky, ktorý bol vývojom prekonaný a môže viesť perspektívne tam, kam sa dopracovalo HZDS. Z histórie je dobre známe, že viazať osud politickej strany na jednu dominantnú osobnosť za každých okolností prináša riziká a komplikácie, ktoré za určitých podmienok môžu vyústiť do politickej katastrofy. Zatiaľ sa strana Smer-SD do takého štádia ešte nedopracovala, ale už sa posúva na okraj útesu, kde neuvážená fixácia na jedného vodcu vedie k zrúteniu do priepasti – najprv politickej izolácie, potom spoločenskej marginalizácie a nakoniec historického zabudnutia. I keď aktuálne volebné preferencie Ficovej strany neveštia takúto pochmúrnu perspektívu, pribúdajú signály, že k takémuto vývoju môže dôjsť.

Prezidentská kampaň v elektronických médiách odštartovala orgie populizmu. Keďže niektorí sa tomu termínu bránia zubami-nechtami a iní mu ani nie celkom rozumejú, tak sa žiada pripomenúť jeho význam, ako ho vykladajú politológovia. Pod tento pojem spravidla patrí vystupovanie politikov na verejnosti takým spôsobom, že zdôrazňujú pochopenie problémov obyčajných ľudí, prípadne im dávajú nerealizovateľné sľuby, pričom sa snažia zaujať občanov za každú cenu – a to bez ohľadu na okolnosti a súvislosti. Azda jediný, kto nepodľahol pred televíznou kamerou populistickým manierom bol doteraz iba Eduard Chmelár, ktorý divákom, televíznemu moderátorovi i svojmu spolubesedníkovi vysvetlil, že slovenská ústava poskytuje prezidentovi republiky veľmi úzko vymedzené kompetencie, neumožňujúce naplniť činmi predsavzatia, prislúchajúce výlučne exekutíve, teda vláde vytvorenej na základe výsledkov parlamentných volieb.

Niektorí prezidentskí kandidáti už sľubujú občanom aj „modré z neba“, ako to svojho času robil Andrej Kiska predtým, ako sa dostal do Grasalkovičovho paláca. Od Roberta Mistríka, cez Milana Krajniaka až po Štefana Harabína a Juraja Zábojníka hýria sľubmi, z ktorých mnohé sú jednoducho nesplniteľné, pretože prezidentovi republiky také kompetencie slovenská ústava nedáva. V čl. 101 našej ústavy sa jasne hovorí, že „prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojim rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov.“ Konkrétnejšie sú právomoci prezidenta rozvedené v čl. 102, ale ani tu nie sú spomínané kompetencie, ktoré by umožňovali prezidentovi zasahovať do politiky vlády takým spôsobom, aby menil program vlády a zasahoval do jeho plnenia v duchu prezidentských predsavzatí, deklarovaných v predvolebnej kampani. Teda od prezidenta republiky nemožno očakávať žiadnu „vyššiu životnú úroveň a vyššie platy“ – ale možno od neho vyžadovať principiálne politické postoje, aký prejavil 9. marca 1994 prezident Michal Kováč vo svojom vystúpení v Národnej rade Slovenskej republiky, keď ostro kritizoval stav pomerov v krajine a autokratický spôsob vládnutia premiéra Vladimíra Mečiara.