Kategória: Domáca politika

Na Slovensku sa objavil po Radoslavovi Procházkovi, Richardovi Sulíkovi a Andrejovi Kiskovi ďalší politik, ktorý verejne deklaroval, že si po parlamentných voľbách trúfa prevziať post predsedu vlády, ak jeho politický subjekt získa aspoň toľko hlasov, ako to ukazujú doterajšie prieskumy voličských preferencií. Pokiaľ ide o Radoslava Procházku, jeho politická kariéra sa skončila bez toho, aby sa stal premiérom. Aj sny Richarda Sulíka o premiérskom poste zostali iba v ríši fantázie. Preferencie vznikajúcej strany bývalého prezidenta signalizujú, že ani Andrej Kiska nemá šancu, aby prevzal funkciu, ktorú teraz zastáva Peter Pellegrini. Osudy menovaných neodradili však lídra koalície Progresívne Slovensko/Spolu Michala Trubana, aby s predstihom avizoval svoju ambíciu stať sa premiérom a presadiť sa v politike rovnako úspešne, ako sa mu to darilo v podnikateľskom prostredí.

Rezultáty prezidentských volieb i volieb do Európskeho parlamentu posilnili nádej opozície, že víťazstvo v parlamentných voľbách má na dosah ruky. Volebné preferencie parlamentných i nových – do parlamentu sa iba chystajúcich – politických strán však nabádajú k zdržanlivosti pri formulovaní prognóz definitívneho výsledku volieb do Národnej rady SR, ktoré majú byť začiatkom marca budúceho roku. Predovšetkým treba pripomenúť, že prezidentku Zuzanu Čaputovú volila iba menšina oprávnených voličov, teda nebolo to demonštratívne víťazstvo opozičných síl, skôr to bol úspech politického hnutia, ktorú ju nominovalo. A čo sa týka eurovolieb, tak ich výsledok vzhľadom na účasť občanov vo voľbách má iba orientačnú hodnotu a skôr môže slúžiť na propagandistické účely, než ako indikátor reálneho rozloženia politických síl na Slovensku. Jediný viac-menej spoľahlivý záver z hodnotenia oboch spomínaných volieb je ten, že doteraz najsilnejšia parlamentná strana Smer-SD síce stratila časť svojho elektorátu, ale jej voličská základňa je stabilná a jej signifikantné oslabenie môže nastať iba vtedy, keby sa o priazeň voličov Ficovej strany uchádzali politické subjekty, svojou orientáciou blízke hodnotovej škále Smer-u v období, keď svoju ľavicovú politiku „okorenil“ nacionálnymi a konzervatívnymi akcentmi.

Podľa prieskumu volebných preferencií agentúry Focus do Národnej rady Slovenskej republiky aktuálne má šancu dostať sa deväť politických subjektov. Viacerí pozorovatelia z toho odvodzujú, že koaličná vláda postavená na tomto základe nemusí byť stabilná a jej trvanie môže byť časovo limitované tak, že by nevydržala do konca štvorročného funkčného obdobia parlamentu. Je predčasné zaoberať sa takýmito prognózami, ale žiada sa napríklad pripomenúť, že v súčasnom izraelskom parlamente – Knessete – je trinásť poslaneckých klubov podľa straníckej príslušnosti poslancov, čo nebýva Izraeli neobvyklé; pred desiatimi rokmi ich bolo až 15. V takomto kontexte hodnotiť zloženie budúcej Národnej rady SR a z toho odvodenú stabilitu koaličnej vlády si vyžaduje predovšetkým brať do úvahy, aká je schopnosť slovenských politikov hľadať a zhodnúť sa na kompromisoch, bez ktorých početná vládna koalícia nemôže byť stabilná a efektívne fungovať tak, ako si to vyžadujú záujmy väčšiny občanov štátu.

Súčasná politická scéna na Slovensku nevzbudzuje v mnohých občanoch nádeje, že ich očakávania zmeny sa naplnia po parlamentných voľbách v roku 2020 tak, ako si to predstavujú. Azda s výnimkou tých prívržencov opozície, ktorí sa tešia, že dnešná koaličná vláda bude nahradená koalíciou v novom stranícko-ideologickom zafarbení. Viacerí to však považujú za minimalistický prístup, pretože garnitúra, pripravujúca sa na prevzatie moci okrem negatívneho vymedzenia sa predovšetkým voči strane Smer-SD neponúka ani programové riešenia – ani osobnosti, garantujúce uskutočnenie vízií, ktoré by pôsobili presvedčivo a dôveryhodne. V programovej rovine sú deklarované všeobecné predsavzatia vyjadrené niekedy až populisticky pôsobiacimi frázami o boji proti korupcii a iným spoločenským nešvárom, heslami o „štíhlom štáte“ a prísľubmi radikálnej nápravy všetkým nespokojným s ich sociálnou situáciou – či s privilégiami majetných elít.

Iba povrchní pozorovatelia politického vývoja na Slovensku predpokladali, že Robert Fico vzdá súboj o pozíciu predsedu strany Smer-SD bez boja a pokorne vyprázdni priestor premiérovi Petrovi Pellegrinimu. Platí síce prirovnanie, že po neúspechu v prezidentských voľbách v roku 2014 a nevydarenej ašpirácii na post predsedu Ústavného súdu SR je bývalý trojnásobný premiér povestnou „chromou kačicou“ – čo je politická metafora pre amerického prezidenta, ktorý po zvolení svojho nástupcu v úrade má obmedzený politický vplyv tým, že na svojom poste zostane už iba krátke obdobie – ale napriek tomu Ficova vytrvalá vôľa po moci je zatiaľ silnejšia, ako vnímanie aktuálneho stavu spoločnosti a posudzovanie nálad nespokojnosti v jeho vlastnej politickej strane. Spolieha sa na svoje komunikačné schopnosti, znalosť vnútrostraníckych štruktúr a protivníkov v zápase o moc vo vlastnej strane podceňuje, pretože ich opatrné taktizovanie považuje za prejav ich slabosti a tiež odzrkadlenie deficitu stúpencov zmien, ktoré Smer-SD potrebuje.

Výsledky volieb do Európskeho parlamentu sú signálom určitého rozloženia politických síl na Slovensku, ale nie celkom slúžia ako lakmusový papierik naznačujúci zloženie Národnej rady SR, ktoré bude po parlamentných voľbách na budúci rok. Pri volebných prognózach treba brať do úvahy, že do súťaže o hlasy opozičných voličov vstúpia dve nové politické strany. S istotou možno predvídať, že avizovaná politická strana „stred“ Andreja Kisku „ukrojí“ z elektorátu dnešnej opozície a taktiež môže ubudnúť z košiara voličov vládnych strán – Smer-SD a Slovenskej národnej strany, ktorí by sa mohli rozhodnúť pre novú politickú stranu Štefana Harabína. I keď neúspešný prezidentský kandidát po voľbách popieral, že by sa ďalej angažoval na domácej politickej scéne, nedávna registrácia občianskeho združenia „Harabínovci vlastenci“ potvrdzuje zákulisné informácie, že ide o sondážny krok, smerujúci k založeniu politickej strany. Samotný sudca Najvyššieho súdu potvrdil, že zakladatelia združenia prebrali celý jeho prezidentský „predvolebný program zahraničnej a vnútornej politiky, otázky tradičnej slovenskej a kresťanskej rodiny, otázky bezpečnosti našich občanov pred ilegálnou moslimskou migráciou.“ Podľa aktuálneho prieskumu potenciálnych preferencií agentúry Focus by mohlo Harabínovu stranu voliť 20 % občanov – a to doterajších voličov spomínaných vládnych strán, ako aj Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko, hnutia Borisa Kollára Sme rodina a tiež KDH.

Prezidentka Zuzana Čaputová sa hneď po svojom zvolení zmieňovala o prekreslení politickej mapy Slovenska, čo uvádzala v súvislosti so vznikom nových politických strán, ktoré by mohli ovplyvniť aj pozície tzv. starých opozičných štruktúr. Nepáčilo sa to samozvanému vodcovi opozície – predsedovi strany Sloboda a Solidarita Richardovi Sulíkovi, už dávno posadnutého utkvelou predstavou, že ak sa opozícii podarí zvíťaziť v parlamentných voľbách na budúci rok, tak on sa stane predsedom novej vlády. Sulíkova politická fantázia sa opierala o čísla volebných preferencií z minulosti, keď na čele opozície s najvyššími percentami kraľovala SaS. Čaputovej prognóza budúceho vývoja na Slovensku vychádzala z úvahy, že v prieskumoch sa do popredia dostala jej „rodná strana“ Progresívne Slovensko s nepatrným „príveskom“ Spolu – občianska demokracia na čele s Miroslavom Beblavým a prezident Andrej Kiska zároveň avizoval založenie vlastnej strany, do ktorej niektorí vkladajú svoje politické nádeje. Samotný Richard Sulík a iní vodcovia z tábora tzv. starých opozičných štruktúr však straníckymi ambíciami prezidenta republiky nadšení nie sú. Realisticky si uvedomujú, že Kiskova strana významnou mierou „odkrojí z ich voličského koláča“ a tým im ubudne poslaneckých kresiel v Národnej rade Slovenskej republiky.

Napriek relatívne stabilnej voličskej základni najsilnejšia vládna a parlamentná strana Smer-SD už na jeseň minulého roku bola v stave vnútornej krízy, aj keď si to jej predstavitelia navonok nepriznávali. Jedným z príznakov tejto krízy bol fakt, že sa jej nedarilo nájsť vhodného kandidáta na prezidentský úrad, hoci na túto funkciu predseda strany Robert Fico opakovane nahováral ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka. Už rok predtým – po župných voľbách v novembri 2017 – boli jasné varovné signály, že najvplyvnejšia slovenská politická strana sa ocitla na historickej križovatke. Utrpela vážne straty, avšak namiesto kritickej sebareflexie vtedy ešte premiér Fico naordinoval strane konfrontačnú komunikačnú doktrínu a opatrné kritické pripomienky zvnútra strany bral na ľahkú váhu. Kedysi pragmatický realista a triezvy politik Robert Fico nedokázal urobiť poriadok na palube svojej straníckej lode a ponechal ju napospas bludným prúdom korporátnych parazitov, kormidlujúcich Smer-SD do plytkých vôd lacného populizmu a k úskaliam, na ktorých stroskotali už predtým Mečiarovo HZDS a Dzurindova SDKÚ.

Nedávne prieskumy volebných preferencií inšpirovali analytikov a komentátorov k špekulatívnym úvahám o tom, aká bude nová vláda Slovenskej republiky po voľbách, ktoré by mali byť asi o desať mesiacov. V politike je to síce pomerne dlhá doba, ale napriek tomu zo súčasného stavu spoločnosti a charakteristických trendov jej vývoja možno usudzovať, že jej zloženie nebude kopírovať súčasnú vládnu koalíciu. Už teraz niektorých z budúcej mnohopočetnej vládnej koalície „pobolieva hlava“, pretože sa strácajú ich ilúzie o pozícii premiéra (SaS) – alebo si začínajú uvedomovať, aké neľahké bude vládnuť s niektorými koaličnými partnermi, bez ktorých novú vládu nemožno „poskladať.“ Okrem toho situáciu opozičným politikom svojím spôsobom „skomplikoval“ prezident Andrej Kiska, odhodlaný založiť politickú stranu s ašpiráciou uchádzať sa o post predsedu vlády.

Nemusíte sa zhodovať s názormi bývalého premiéra Mikuláša Dzurindu, ale jeho nedávne vyjadrenie k zámeru prezidenta Andreja Kisku založiť si vlastnú politickú stranu si zaslúži pozornosť. Expremiér si v tejto súvislosti položil otázku: „Ak nemal povolenie, guráž a kapacitu uchádzať sa o druhý prezidentský mandát, ako bude mať kapacitu, guráž, odvahu, spôsobilosť viesť novú politickú stranu? Tomuto protirečeniu nedokážem porozumieť.“ S Dzurindovým pochybovačným vyjadrením v podstate korešponduje charakteristika opozičného denníka „N“, ktorý podotkol, že Kiska „skúša disciplínu, v ktorej je nováčikom.“ S nie príliš veľkou dôverou a dokonca i s neskrývaným dešpektom sa ku Kiskovým schopnostiam ako politika vyjadrovali aj iní, ktorí vybadali, že hlava štátu bola odkázaná na „barličky“ od svojich poradcov a považovali ho za „politicky negramotného prezidenta.“