Kategória: Domáca politika

Podľa prieskumu volebných preferencií agentúry Focus do Národnej rady Slovenskej republiky aktuálne má šancu dostať sa deväť politických subjektov. Viacerí pozorovatelia z toho odvodzujú, že koaličná vláda postavená na tomto základe nemusí byť stabilná a jej trvanie môže byť časovo limitované tak, že by nevydržala do konca štvorročného funkčného obdobia parlamentu. Je predčasné zaoberať sa takýmito prognózami, ale žiada sa napríklad pripomenúť, že v súčasnom izraelskom parlamente – Knessete – je trinásť poslaneckých klubov podľa straníckej príslušnosti poslancov, čo nebýva Izraeli neobvyklé; pred desiatimi rokmi ich bolo až 15. V takomto kontexte hodnotiť zloženie budúcej Národnej rady SR a z toho odvodenú stabilitu koaličnej vlády si vyžaduje predovšetkým brať do úvahy, aká je schopnosť slovenských politikov hľadať a zhodnúť sa na kompromisoch, bez ktorých početná vládna koalícia nemôže byť stabilná a efektívne fungovať tak, ako si to vyžadujú záujmy väčšiny občanov štátu.

Súčasná politická scéna na Slovensku nevzbudzuje v mnohých občanoch nádeje, že ich očakávania zmeny sa naplnia po parlamentných voľbách v roku 2020 tak, ako si to predstavujú. Azda s výnimkou tých prívržencov opozície, ktorí sa tešia, že dnešná koaličná vláda bude nahradená koalíciou v novom stranícko-ideologickom zafarbení. Viacerí to však považujú za minimalistický prístup, pretože garnitúra, pripravujúca sa na prevzatie moci okrem negatívneho vymedzenia sa predovšetkým voči strane Smer-SD neponúka ani programové riešenia – ani osobnosti, garantujúce uskutočnenie vízií, ktoré by pôsobili presvedčivo a dôveryhodne. V programovej rovine sú deklarované všeobecné predsavzatia vyjadrené niekedy až populisticky pôsobiacimi frázami o boji proti korupcii a iným spoločenským nešvárom, heslami o „štíhlom štáte“ a prísľubmi radikálnej nápravy všetkým nespokojným s ich sociálnou situáciou – či s privilégiami majetných elít.

Iba povrchní pozorovatelia politického vývoja na Slovensku predpokladali, že Robert Fico vzdá súboj o pozíciu predsedu strany Smer-SD bez boja a pokorne vyprázdni priestor premiérovi Petrovi Pellegrinimu. Platí síce prirovnanie, že po neúspechu v prezidentských voľbách v roku 2014 a nevydarenej ašpirácii na post predsedu Ústavného súdu SR je bývalý trojnásobný premiér povestnou „chromou kačicou“ – čo je politická metafora pre amerického prezidenta, ktorý po zvolení svojho nástupcu v úrade má obmedzený politický vplyv tým, že na svojom poste zostane už iba krátke obdobie – ale napriek tomu Ficova vytrvalá vôľa po moci je zatiaľ silnejšia, ako vnímanie aktuálneho stavu spoločnosti a posudzovanie nálad nespokojnosti v jeho vlastnej politickej strane. Spolieha sa na svoje komunikačné schopnosti, znalosť vnútrostraníckych štruktúr a protivníkov v zápase o moc vo vlastnej strane podceňuje, pretože ich opatrné taktizovanie považuje za prejav ich slabosti a tiež odzrkadlenie deficitu stúpencov zmien, ktoré Smer-SD potrebuje.

Výsledky volieb do Európskeho parlamentu sú signálom určitého rozloženia politických síl na Slovensku, ale nie celkom slúžia ako lakmusový papierik naznačujúci zloženie Národnej rady SR, ktoré bude po parlamentných voľbách na budúci rok. Pri volebných prognózach treba brať do úvahy, že do súťaže o hlasy opozičných voličov vstúpia dve nové politické strany. S istotou možno predvídať, že avizovaná politická strana „stred“ Andreja Kisku „ukrojí“ z elektorátu dnešnej opozície a taktiež môže ubudnúť z košiara voličov vládnych strán – Smer-SD a Slovenskej národnej strany, ktorí by sa mohli rozhodnúť pre novú politickú stranu Štefana Harabína. I keď neúspešný prezidentský kandidát po voľbách popieral, že by sa ďalej angažoval na domácej politickej scéne, nedávna registrácia občianskeho združenia „Harabínovci vlastenci“ potvrdzuje zákulisné informácie, že ide o sondážny krok, smerujúci k založeniu politickej strany. Samotný sudca Najvyššieho súdu potvrdil, že zakladatelia združenia prebrali celý jeho prezidentský „predvolebný program zahraničnej a vnútornej politiky, otázky tradičnej slovenskej a kresťanskej rodiny, otázky bezpečnosti našich občanov pred ilegálnou moslimskou migráciou.“ Podľa aktuálneho prieskumu potenciálnych preferencií agentúry Focus by mohlo Harabínovu stranu voliť 20 % občanov – a to doterajších voličov spomínaných vládnych strán, ako aj Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko, hnutia Borisa Kollára Sme rodina a tiež KDH.

Prezidentka Zuzana Čaputová sa hneď po svojom zvolení zmieňovala o prekreslení politickej mapy Slovenska, čo uvádzala v súvislosti so vznikom nových politických strán, ktoré by mohli ovplyvniť aj pozície tzv. starých opozičných štruktúr. Nepáčilo sa to samozvanému vodcovi opozície – predsedovi strany Sloboda a Solidarita Richardovi Sulíkovi, už dávno posadnutého utkvelou predstavou, že ak sa opozícii podarí zvíťaziť v parlamentných voľbách na budúci rok, tak on sa stane predsedom novej vlády. Sulíkova politická fantázia sa opierala o čísla volebných preferencií z minulosti, keď na čele opozície s najvyššími percentami kraľovala SaS. Čaputovej prognóza budúceho vývoja na Slovensku vychádzala z úvahy, že v prieskumoch sa do popredia dostala jej „rodná strana“ Progresívne Slovensko s nepatrným „príveskom“ Spolu – občianska demokracia na čele s Miroslavom Beblavým a prezident Andrej Kiska zároveň avizoval založenie vlastnej strany, do ktorej niektorí vkladajú svoje politické nádeje. Samotný Richard Sulík a iní vodcovia z tábora tzv. starých opozičných štruktúr však straníckymi ambíciami prezidenta republiky nadšení nie sú. Realisticky si uvedomujú, že Kiskova strana významnou mierou „odkrojí z ich voličského koláča“ a tým im ubudne poslaneckých kresiel v Národnej rade Slovenskej republiky.

Napriek relatívne stabilnej voličskej základni najsilnejšia vládna a parlamentná strana Smer-SD už na jeseň minulého roku bola v stave vnútornej krízy, aj keď si to jej predstavitelia navonok nepriznávali. Jedným z príznakov tejto krízy bol fakt, že sa jej nedarilo nájsť vhodného kandidáta na prezidentský úrad, hoci na túto funkciu predseda strany Robert Fico opakovane nahováral ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka. Už rok predtým – po župných voľbách v novembri 2017 – boli jasné varovné signály, že najvplyvnejšia slovenská politická strana sa ocitla na historickej križovatke. Utrpela vážne straty, avšak namiesto kritickej sebareflexie vtedy ešte premiér Fico naordinoval strane konfrontačnú komunikačnú doktrínu a opatrné kritické pripomienky zvnútra strany bral na ľahkú váhu. Kedysi pragmatický realista a triezvy politik Robert Fico nedokázal urobiť poriadok na palube svojej straníckej lode a ponechal ju napospas bludným prúdom korporátnych parazitov, kormidlujúcich Smer-SD do plytkých vôd lacného populizmu a k úskaliam, na ktorých stroskotali už predtým Mečiarovo HZDS a Dzurindova SDKÚ.

Nedávne prieskumy volebných preferencií inšpirovali analytikov a komentátorov k špekulatívnym úvahám o tom, aká bude nová vláda Slovenskej republiky po voľbách, ktoré by mali byť asi o desať mesiacov. V politike je to síce pomerne dlhá doba, ale napriek tomu zo súčasného stavu spoločnosti a charakteristických trendov jej vývoja možno usudzovať, že jej zloženie nebude kopírovať súčasnú vládnu koalíciu. Už teraz niektorých z budúcej mnohopočetnej vládnej koalície „pobolieva hlava“, pretože sa strácajú ich ilúzie o pozícii premiéra (SaS) – alebo si začínajú uvedomovať, aké neľahké bude vládnuť s niektorými koaličnými partnermi, bez ktorých novú vládu nemožno „poskladať.“ Okrem toho situáciu opozičným politikom svojím spôsobom „skomplikoval“ prezident Andrej Kiska, odhodlaný založiť politickú stranu s ašpiráciou uchádzať sa o post predsedu vlády.

Nemusíte sa zhodovať s názormi bývalého premiéra Mikuláša Dzurindu, ale jeho nedávne vyjadrenie k zámeru prezidenta Andreja Kisku založiť si vlastnú politickú stranu si zaslúži pozornosť. Expremiér si v tejto súvislosti položil otázku: „Ak nemal povolenie, guráž a kapacitu uchádzať sa o druhý prezidentský mandát, ako bude mať kapacitu, guráž, odvahu, spôsobilosť viesť novú politickú stranu? Tomuto protirečeniu nedokážem porozumieť.“ S Dzurindovým pochybovačným vyjadrením v podstate korešponduje charakteristika opozičného denníka „N“, ktorý podotkol, že Kiska „skúša disciplínu, v ktorej je nováčikom.“ S nie príliš veľkou dôverou a dokonca i s neskrývaným dešpektom sa ku Kiskovým schopnostiam ako politika vyjadrovali aj iní, ktorí vybadali, že hlava štátu bola odkázaná na „barličky“ od svojich poradcov a považovali ho za „politicky negramotného prezidenta.“

Víťazstvo Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách nie je až takým prekvapením, aké sa javilo v prognózach pred prvým kolom volieb, keď prieskumné agentúry avizovali čísla jej volebných preferencií nad úrovňou 50 %. Už vtedy stačilo spočítať výsledky februárového prieskumu agentúry AKO, ktorá vykazovala preferencie opozičných subjektov – bez Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko – číslom 52,6 %. Ak do toho zakalkulujeme fakt prehlbujúcej sa nespokojnosti s defektnými javmi vládnutia koalície pod vedením strany Smer-SD, potom za Čaputovej úspechom netreba hľadať konšpiratívne elementy a subjekty zo zahraničia, ale predovšetkým nespokojnosť občanov so všadeprítomnou korupciou, klientelizmom vládnucich elít, partokraciou fungujúcou už od čias Vladimíra Mečiara – exekutívu Mikuláša Dzurindu a Ivety Radičovej nevynímajúc – a s protekcionizmom všetkých straníckych farieb. V prospech Zuzany Čaputovej pôsobili nielen manipulujúce médiá tzv. hlavného prúdu naklonené opozícii, ale aj politicky neuvážený postup predsedu strany Smer-SD Roberta Fica, ktorý svoj osobný záujem nadradil nad potreby spoločnosti.

Špekulácie o predčasných parlamentných voľbách na Slovensku vyprchali skôr ako príslovečná „búrka v pohári vody“. Iba niektorí povrchní analytici a senzácie chtiví politickí komentátori rozvíjali hypotetické kombinácie siločiar na slovenskej politickej scéne, ktorá síce vrie už vyše roka, ale „bublanie“ nespokojnosti vo vládnej koalícii ešte nedosiahlo limit skutočnej vládnej krízy, aký sme zažili pred rokom, keď Roberta Fica vystriedal na poste premiéra Peter Pellegrini. Začiatočník vo vysokej politike Andrej Danko – ktorý sa sám pri niektorých príležitostiach deklaroval v pozícii „nováčika“, závistlivo poškuľujúceho po politických programoch Viktora Orbána či Jaroslawa Kaczynského – „zašermoval“ svojim koaličným partnerom pred očami výhražným varovaním o predčasných voľbách, hoci mu mohli sotva uveriť, keď jeho Slovenská národná strana vo volebných prieskumoch „živorí“ na úrovni najnižších preferencií – 7,5 % – odkedy sa v roku 2016 vrátila do parlamentu.