Kategória: Domáca politika

Najnovšie prieskumy volebných preferencií opakovane potvrdzujú očakávanie, že po parlamentných voľbách vo februári 2020 strany tzv. demokratickej opozície dokážu vytvoriť vládu. Napriek tomu nie všetci analytici považujú túto alternatívu politického vývoja na Slovensku za stopercentnú istotu, pretože kalkulujú s možnosťou, že by strana Smer-SD získala vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky najviac poslaneckých kresiel a tým aj poverenie zostavovať vládu ako prvá z parlamentných subjektov. Ide síce len o špekulácie, ale s reálnym pozadím, a preto sa už teraz uvažuje nad riešeniami, ako takejto situácii zabrániť. Za východisko sa považuje vytvorenie predvolebnej koalície aliancie Progresívne Slovensko/Spolu a strany Andreja Kisku Za ľudí, ktorá by mohla počtom poslancov prečísliť Smer-SD a tým získať poverenie na zostavovanie vlády.

Nielen politici, ale aj potenciálni voliči strany Smer-SD by si mali v kauze štátnej tajomníčky Moniky Jankovskej „naliať čistého vína“ a žiadať ju, aby konala tak, ako jej taktne naznačil premiér Peter Pellegrini, že by mala zvážiť, či medializácia jej komunikácie s Kočnerom pomáha jej osobe a strane, ktorá ju nominovala. Ani minister spravodlivosti Gábor Gál by sa nemal so zreteľom na koaličné záujmy strany Most-Híd štylizovať do pozície „právneho puristu“ a ponechávať osud Jankovskej na vývoj situácie, ale mal by zreteľne vyjadriť svoj postoj ku kauze jeho štátnej tajomníčky. Nejde o to, či vyhovieť tlaku opozície alebo prezidentky Zuzany Čaputovej; podozrenia voči Monike Jankovskej nemožno zjednodušene vnímať iba ako problém právny. Ide o to, že orgány činné v trestnom konaní zistili skutočnosti, na základe ktorých rozhodli o zaistení jej mobilného telefónu. Vznikla situácia, keď na štátnu tajomníčku padol tieň vážneho podozrenia, ktoré síce nebolo ešte procesno-právne preukázané, ale viaceré okolnosti postup orgánov činných v trestnom konaní postup polície odôvodňujú.

Iba jeden z bývalých poradcov prezidenta Andreja Kisku si všimol, že je „nejaké zarazené ticho na komentátorskom fronte vo veci posledného prieskumu“ volebných preferencií, ktoré naznačujú, že politické sympatie voličov sa prakticky dlhodobo zásadne nemenia. Strana Smer-SD – na prvom mieste pomyselného rebríčka – získala 20,8 % hlasov respondentov; v auguste pred rokom mala 20,7 %. Na druhom mieste bola koalícia Progresívne Slovensko/Spolu so 14,9 %, čo je v porovnaní s údajmi z februára 2019 – keď ju agentúra zaradila do prieskumu volebných preferencií – vzostup o 5,4 % hlasov. Uvedený percentuálny nárast možno pripísať ako zásluhu Zuzane Čaputovej, ktorej úspech v prezidentských voľbách preorientoval sympatie voličov iných opozičných politických subjektov v prospech koalície PS/Spolu. Inak čísla z posledného prieskumu volebných preferencií sa dajú voľne interpretovať tak, že po parlamentných voľbách vo februári 2020 buď vznikne širokospektrálna vláda zo šiestich parlamentných strán – alebo nastane povolebný parlamentný pat, keď kľúčovým hráčom v krízovej situácii zostane strana Smer-SD.

„Hybridná“ vojna medzi najsilnejšou vládnou stranou a opozíciou sa stupňuje, pričom opozícii naklonené médiá systematicky „prilievajú benzín do ohňa“ tým, že publikujú stále ďalšie a ďalšie odhalenia z komunikácie trestne stíhaného Mariana Kočnera s jeho „volavkou“ Alenou Zsuzsovou. Za propagandistickou manipuláciou možno zreteľne cítiť ruku režiséra, ktorý pôsobí pod taktovkou opozičných politikov. Zatiaľ nemožno jednoznačne predvídať vplyv tejto kampane na verejnú mienku, ale strana Smer-SD je v defenzíve, aj keď sa to ešte neprejavilo na jej volebných preferenciách. Zdá sa, že opozičným politikom sa už „zatočila hlava“ z vidiny víťazstva v blížiacich sa parlamentných voľbách, hoci triezvejší analytici „tušia“, že vo voľbách poslancov Národnej rady SR vo februári 2020 môže nastať „pat.“ Dokonca aj bývalí tzv. starí politici sú zdržanlivejší vo svojich hodnoteniach aktuálnej situácie, pretože okrem iného im to navráva ich vlastná skúsenosť i história.

Do parlamentných volieb na Slovensku chýba prakticky už iba šesť mesiacov a pár týždňov a v kruhoch tzv. demokratickej opozície spriadajú plány, ako prevezmú moc a začnú realizovať svoje abstraktné volebné programy. Viac než svoju hodnotovú orientáciu a programové ciele však opoziční politici prezentujú verejnosti nezhody a nepripravenosť na koaličnú spoluprácu pomerne rôznorodých politických subjektov, ktoré by mali v prípade volebného víťazstva vo februári 2020 zostaviť novú vládu. Občania, nespokojní so súčasnou exekutívou a spoločenskými defektmi, sú svedkami rivality lídrov opozície i nastoľovania tém, ktoré sa väčšine voličov javia ako okrajové a v dnešnej situácii nie najdôležitejšie. Už ani opozícii naklonené médiá nie sú v stave bez výhrad tolerovať prístup opozičných lídrov, ktorí svoju programovú agendu zúžili na čierno-bielu škandalizáciu strany Smer-SD a schematickú kritiku koalície, vládnucej Slovensku od volieb v roku 2016.

Kauza Mariana Kočnera a ďalšie s tým súvisiace odhalenia, ktoré budú bezpochyby nasledovať, stanú sa hlavným dynamizujúcim elementom predvolebnej kampane, už teraz naberajúcej dych a stupňujúcej napätie v spoločnosti. Pre opozíciu prichádza vhod, pretože sa nebude musieť tak namáhať s presviedčaním o prioritách svojho volebného programu a argumentovať, prečo vládnu koalíciu pod vedením strany Smer-SD je potrebné vystriedať inak zloženou koaličnou zostavou, nepoškvrnenou pochybnými prepojeniami na postavy, blízke súčasnej exekutíve. Robert Fico sa síce bude brániť, že Marian Kočner nezačínal svoje pochybnú „podnikateľskú“ aktivitu za jeho vlády, ale tým sotva vyvráti fakt, že Kočnerova kariéra zákulisného manipulátora a arogantného špekulanta vyvrcholila do obludných rozmeroch práve v posledných 4-5 rokoch. Elita Smer-u ignorovala protispoločenské aktivity štruktúr, ktoré viac-menej bez zábran parazitovali na privilegizovaných vzťahoch s najsilnejšou parlamentnou politickou stranou.

Ak pozornejšie sledujeme verejné vyjadrenia predstaviteľov slovenskej opozície – ktorá sa už dlho chystá prevziať moc od strany Smer-SD – tak s výnimkou niekoľkých opozičných politikov nenájdeme tam výraznejšie osobnosti s kvalitami hodnými pre adeptov na vládnutie po parlamentných voľbách na budúci rok. Ani novinári a komentátori naklonení opozícii nedokážu bez zahryznutia do jazyka povedať alebo napísať pozitívnejšie hodnotenie tých, ktorí ašpirujú na miesta v budúcej vláde. Zdá sa, ako keby sa Slovensko ocitlo situácii, keď stojí pred dilemou, ako „nevkročiť z blata do kaluže.“ Politici – z vládneho i opozičného tábora – sa pokúšajú hádať, aké sú priority slovenského voliča, pričom „uväznení v bubline“ svojich ambícií vymýšľajú problémy a recepty na ich riešenie, o ktorých si myslia, že môžu pritiahnuť sympatie potenciálnych voličov. Na tento prístup k realite predvolebných pomerov na Slovensku možno použiť charakteristiku, ktorú v súvislosti s kabinetom Borisa Johnsona vo Veľkej Británii uviedol komentátor denníka The Guardian – Jonathan Freedland: „Zdá sa byť tímom, zostaveným skôr na volebnú kampaň, než na vládnutie krajine.“

V poslednom období pribúdajú na slovenskej politickej scéne rýchlo kvasení politici, ktorí sa pasujú za „politikov novej generácie“ a presviedčajú potenciálnych voličov, že oni „spasia“ Slovensko pred pliagou korupcie, partokracie a klientelizmu. O jednom takom „kvázipolitikovi“ – ašpirujúcom na post premiéra – napísali médiá tzv. hlavného prúdu, že aj keď má malé skúsenosti s politikou, jeho prednosťou je to, že nie je zaťažený ničím z minulosti. Nuž žiada sa konštatovať, že je to veľmi biedna kvalifikácia na post predsedu vlády Slovenskej republiky. Občania, ktorí dajú vo voľbách hlas politickej strane nominujúcej premiéra takýchto kvalít, vystavujú tým sebe nie príliš lichotivé vysvedčenie o svojom politickom úsudku a schopnosti rozumieť zložitostiam politiky. V tejto súvislosti je azda užitočné uviesť pre všetkých politických analfabetov pár mien významných európskych politikov a ich vek, kedy sa dostali na najvyšší post v štáte: premiéra – či prezidenta.

Na Slovensku sa objavil po Radoslavovi Procházkovi, Richardovi Sulíkovi a Andrejovi Kiskovi ďalší politik, ktorý verejne deklaroval, že si po parlamentných voľbách trúfa prevziať post predsedu vlády, ak jeho politický subjekt získa aspoň toľko hlasov, ako to ukazujú doterajšie prieskumy voličských preferencií. Pokiaľ ide o Radoslava Procházku, jeho politická kariéra sa skončila bez toho, aby sa stal premiérom. Aj sny Richarda Sulíka o premiérskom poste zostali iba v ríši fantázie. Preferencie vznikajúcej strany bývalého prezidenta signalizujú, že ani Andrej Kiska nemá šancu, aby prevzal funkciu, ktorú teraz zastáva Peter Pellegrini. Osudy menovaných neodradili však lídra koalície Progresívne Slovensko/Spolu Michala Trubana, aby s predstihom avizoval svoju ambíciu stať sa premiérom a presadiť sa v politike rovnako úspešne, ako sa mu to darilo v podnikateľskom prostredí.

Rezultáty prezidentských volieb i volieb do Európskeho parlamentu posilnili nádej opozície, že víťazstvo v parlamentných voľbách má na dosah ruky. Volebné preferencie parlamentných i nových – do parlamentu sa iba chystajúcich – politických strán však nabádajú k zdržanlivosti pri formulovaní prognóz definitívneho výsledku volieb do Národnej rady SR, ktoré majú byť začiatkom marca budúceho roku. Predovšetkým treba pripomenúť, že prezidentku Zuzanu Čaputovú volila iba menšina oprávnených voličov, teda nebolo to demonštratívne víťazstvo opozičných síl, skôr to bol úspech politického hnutia, ktorú ju nominovalo. A čo sa týka eurovolieb, tak ich výsledok vzhľadom na účasť občanov vo voľbách má iba orientačnú hodnotu a skôr môže slúžiť na propagandistické účely, než ako indikátor reálneho rozloženia politických síl na Slovensku. Jediný viac-menej spoľahlivý záver z hodnotenia oboch spomínaných volieb je ten, že doteraz najsilnejšia parlamentná strana Smer-SD síce stratila časť svojho elektorátu, ale jej voličská základňa je stabilná a jej signifikantné oslabenie môže nastať iba vtedy, keby sa o priazeň voličov Ficovej strany uchádzali politické subjekty, svojou orientáciou blízke hodnotovej škále Smer-u v období, keď svoju ľavicovú politiku „okorenil“ nacionálnymi a konzervatívnymi akcentmi.