Kategória: Domáca politika

Komorne ladené vystúpenie premiéra Petra Pellegriniho na slávnostnom sneme strany Smer-SD bolo poplatné aktuálnej predvolebnej situácii, v ktorej najsilnejšia slovenská politická strana si nemôže dovoliť otvorený rozkol medzi jej súčasným volebným lídrom a predsedom strany Robertom Ficom. Ak si chce tento subjekt udržať pozíciu hegemóna politickej scény na Slovensku a bez ďalšej ujmy volebných preferencií uchovať šance, aby zostal aspoň relatívne relevantným hráčom, keď sa bude po voľbách v roku 2020 „lepiť“ nová administratíva. Slovo „lepiť“ metaforicky vyjadruje zložitý proces zostavovania budúcej vlády, ak sa tzv. demokratická opozícia pokúsi prekonať vzájomné averzie jej lídrov a pod kuratelou prezidentky Zuzany Čaputovej – a za pomoci jej poradcov – „vyskladá“ pestrofarebný kabinet z ministrov, medzi ktorými „istú stoličku“ má možno iba Veronika Remišová, pretože si ju ex-prezident Andrej Kiska preverboval od Igora Matoviča za prísľub kresla ministerky vnútra.

Aktérov slovenskej politickej scény sužuje nervozita a neistota. Správanie opozičných politikov i predstaviteľov vládnej koalície v posledných týždňoch svedčí o tom, že jedni ani druhí nie sú si istí tým, ako dopadnú voľby do Národnej rady SR 29. februára 2020. Až tri opozičné strany sa ocitli v pásme neistoty a minimálne jedna z nich „korčuľuje“ na hrane politického „bytia-nebytia“, pričom svojho času ašpirovala na pozíciu vodcu opozície. Vo vládnom tábore sa zatvárajú dvere budúceho parlamentu pred stranou Bélu Bugára a predseda Slovenskej národnej strany sa snaží ťarbavou a neohrabanou ekvilibristikou zabrániť tomu, aby jeho partaj neuviazla v „bahne“ politickej bezvýznamnosti. Robert Fico prejavil svoju neistotu tiež tým, že ako „záchranné koleso“ pred preradením strany Smer-SD do opozičných lavíc chce použiť dokonca aj zákaz zverejňovania prieskumov volebných preferencií, ktorí vzišiel z politickej „dielne“ SNS.

Na Slovensku nie sme po prvýkrát svedkami toho, ako zakladateľ veľkej politickej strany vedie túto stranu k zániku, aby ju nakoniec pochoval – spolu s ilúziami tých, ktorí zakladateľovi verili a považovali ho za veľkého vodcu. Najprv sa to podarilo Vladimírovi Mečiarovi, ktorý sa „vyšvihol“ na vlnách patriotických ilúzií až kým nestroskotal na svojom populistickom avanturizme a doviedol HZDS ku krachu. Podobne si počínal Mikuláš Dzurinda napĺňajúci voličov „napravo od stredu“ ilúziami o spravodlivej „trhovej demokracii,“ teda štáte, kde všetko sa deje podľa zákonov a v zhode s ústavou – i keď podaktorým sa dostáva všetkého viac ako väčšine ostatných. V súčasnosti sledujeme, ako Richard Sulík – zakladateľ strany Sloboda a Solidaritu „pochováva“ tento politický subjekt, ktorý kedysi ašpiroval na vedenie pravicovej opozície, ba dokonca jedného času „trónil“ v tabuľkách volebných preferencií na čelných pozíciách.

S blížiacim sa termínom volieb do Národnej rady Slovenskej republiky rastie nervozita a neistota politikov, ktorí ju prejavujú nielen neuváženými vyhláseniami, ale aj lacnými populistickými návrhmi riešení, aby si naklonili voličov na svoju stranu. K Ficovym a Dankovym sociálnym balíčkom pridal Andrej Kiska billboardový sľub: „K lekárovi bez zbytočného čakania“ a Veronika Remišová na billboarde sľúbila: „Vezmeme podvodníkom nelegálny majetok.“ Dvojkoalícia progresívne Slovensko/Spolu sa rozhodla tromfnúť svojich budúcich koaličných partnerov z opozície návrhom na zriadenie inštitútu verejných prešetrovacích komisií, ktoré by mali dohliadať na vyšetrovanie podozrení zo spáchania trestných činov orgánmi činnými v trestnom konaní. Ešte pred touto iniciatívou schválili v parlamente poslanci strán Smer-SD, SNS Ľudová strana naše Slovensko novelu zákona o volebnej kampani, zakazujúcu zverejňovať výsledky prieskumov volebných preferencií období 50 dní pred voľbami.

Nechcem sa zaoberať konšpiracionistickou mytológiou novembra 1989, ale pokúsiť sa zhrnúť niektoré fakty a súvislosti, ktoré sa týkajú vývoja predtým, čo nasledovalo na Slovensku po 17. novembri 1989. Pripúšťam, že udalosti tohto obdobia sa môžu odlišne javiť bývalým disidentom a tým, ktorí aktívne čelili komunistickému režimu – a inak ich môžu interpretovať tí, ktorí majú k uvedeným udalostiam odstup z rozličných príčin. Sám som bol aktérom niektorých dejov alebo ich bezprostredný pozorovateľ. Pri mojej analýze situácie sa opieram o svedectvá iných angažovaných osôb, archívne záznamy a tiež výpovede historikov, ktorí sa úprimne snažia poskytnúť výklad udalostí, ústiacich do vývoja spojeného z Novembrom 1989.

Vnútropolitické udalosti posledných týždňov potvrdzujú neistú mocenskú pozíciu premiéra Petra Pellegriniho v materskej strane Smer-SD. Najvypuklejšie sa to prejavilo pred pár dňami, keď mala ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská predložiť do parlamentu zákon o reforme zdravotníctva – tzv. stratifikácii nemocníc, ale napriek Pellegriniho podpore sa tak nestalo, pretože ho tesne pred predložením na rokovanie Národnej rady SR stopol predseda strany Smer-SD Robert Fico. Argumentoval tým, že návrh zákona nemá podporu poslancov jeho strany, SNS, Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko a hnutia Sme rodina. Realita je však taká, že keby mal Fico záujem reformu podporiť, tak poslanci Smer-u za projekt reformy zdravotníctva zahlasujú. Zásadná odlišnosť postoja Roberta Fica od názorov premiéra Pellegriniho v tejto otázke nie je jediným príkladom, ako sa pozície oboch politikov rozchádzajú. Diferencie medzi nimi sa nedávno prejavili aj vo vzťahu k osobe podpredsedu Národnej rady SR Martina Glváča i v názore na zákaz zverejňovania prieskumov volebných preferencií 50 dní pred voľbami. V takomto kontexte treba chápať tiež nenáležité vyjadrovanie predsedu Národnej rady SR Andreja Danka na adresu Pellegriniho, ktorý mu už dávnejšie „leží v žalúdku“ – čo potvrdil aj svojou kritikou, že sa mu nepozdávajú premiérové slová, že by si vedel predstaviť vládnuť s Kiskom: „To bolo napľutie do tváre voličov Roberta Fica.“

Nedávna spoločná tlačová konferencia lídrov tzv. demokratickej opozície nebol dobrý nápad, pretože poskytla príležitosť voličom, aby sa na vlastné oči a uši presvedčili, že ide o značne názorovo nesúrodé spoločenstvo partajných predsedov, negatívne poznačené ich potláčanou nevraživosťou a rivalitou. Kvôli úplnosti úsudku na túto tému sa žiada poznamenať, že ani v dožívajúcej vládnej koalícii nie sú vzťahy medzi jej partnermi ideálne a harmonické, osobitne keď si spomenieme na viaceré verejné vyjadrenia predsedu Slovenskej národnej strany Andreja Danka, ktorý asi ťažko znáša neblahú perspektívu jeho politického osudu. Vystúpenie opozičných lídrov pred novinármi ukázalo, že jediným tmelom ich vzťahov je zbavenie moci predsedu strany Smer-SD Roberta Fica, ale nie je dostatočne zreteľná programová zhoda v hlavných otázkach ich budúceho spoločného vládnutia, ak sa im podarí po voľbách vo februári 2020 zostaviť vládu.

V turbulentnej spoločenskej atmosfére Slovenska stratili odvahu predvídať výsledok parlamentných volieb vo februári 2020 politickí komentátori, analytici i politici, i keď tí viac propagandisticky naladení snažia sa vyvolávať ducha optimistických prognóz, že nakoniec „dobro zvíťazí nad zlom.“ Podaktorí sa nádejajú, že predvolebnú kampaň vystupňujú v ich prospech kauzy Kočner a Gorila – ako aj vražda Kuciaka – ktoré médiá servírujú voličom v konšpiráciou prifarbenej bulvárnejšej forme, aby vyvolali v nich čo najväčší odpor k súčasnej vláde a presvedčili ich o tom, že garnitúra „nových politikov“ zmení pomery v spoločnosti k lepšiemu. Nie všetci však podľahli schéme čierno-bieleho videnia reality, a preto ani neprekvapuje, že aj prívrženci opozície medzi serióznymi komentátormi pripúšťajú, že veci nemusia ísť tým smerom, ako by to chceli Matovič, Hlina, Sulík, Kiska či Harabín trebárs s Kotlebom. Špekulácie o tom, kto stojí v pozadí kampane oživujúcej tému Gorily, naznačujú, že iniciátori takýchto opozičných aktivít sa snažia dramaticky vyhrocovať spoločenskú atmosféru, aby „pohli stojaté vody“ verejnej mienky, ktorú kopírujú prieskumy volebných preferencií, neveštiace istotu určitého víťazstva opozície, ale skôr hrôzu mocensko-politického povolebného patu.

Zdá sa, že voliči i opoziční politici sa zhodnú iba v jednom: treba zlikvidovať všadeprítomnú rakovinu korupcie, pod „kožu zažratý“ klientelizmus, zneužívanie verejných funkcií i partokraciu, ktorá na Slovensku funguje od čias Vladimíra Mečiara a doteraz sa jej darilo za všetkých vlád. Do parlamentných volieb chýba ani nie päť mesiacov, ale sotva niekto zo serióznych analytikov si trúfa predpovedať, aká bude nová vláda, aj keď z doterajších prieskumov volebných preferencií možno usudzovať, že by to mohol byť politicky multispektrálny kabinet, na pomenovanie ktorého sa na Slovensku zaužíva metaforický – tak trochu aj pejoratívny adjektív – „zlepenec.“ Neistotu volebných predpovedí v posledných dňoch umocňujú aj nové okolnosti, medzi ktorými dominuje roztržka v strane Sloboda a Solidarita. Nie je až tak veľkým prekvapením pre tých, kto pozornejšie sledovali, ako na seba čoraz intenzívnejšie narážali nadrozmerné „egá“ politikov tejto strany, ako sú napríklad Richard Sulík, Ľubomír Galko alebo Lucia Ďuriš Nicholsonová.

Stav slovenskej politickej scény na prahu predvolebného obdobia nepôsobí príliš optimisticky. Prieskumy volebných preferencií síce naznačujú, že pri troche „šťastia“ novú vládu by mohla zostaviť opozícia, ale pomery v opozícii sú viac než na zaplakanie. Pochopil to aj bývalý riaditeľ RTVS Václav Mika, ktorý sa s poďakovaním vzdal „lukratívneho“ 10. miesta na poslaneckej kandidátke strany Sloboda a Solidarita, čím dal jej predsedovi Richardovi Sulíkovi jasne najavo, že nemieni sa „zababrať“ blatom vnútrostraníckeho konfliktu v tzv. liberálnej strane a byť Sulíkovou „marionetou“ – teda reklamnou bábkou, ktorá mala slúžiť na vytvorenie seriózneho dojmu strany, rozpadávajúcej sa pod tlakom Sulíkovej arogantnej spupnosti a ega jeho neukojených ambicióznych kolegov. Možno si o Mikových politických postojoch myslieť čokoľvek, ale v tomto prípade sa mu nedá uprieť manažérsky racionalizmus a predvídavá prezieravosť, ktorú nadobudol a zdokonalil si počas svojho pôsobenia na zodpovedných postoch v médiách.